Za tento výkon si vyslúžila podporu proeurópsky zameraných Nemcov aj tých, ktorí veria, že práve ona chráni nemecké záujmy. Bolo to však Pyrrhovo víťazstvo. Súčasný stav eurozóny nie je dlhodobo znesiteľný. Nazývam ho nočnou morou, ktorej by sa dalo vyhnúť, keby sa rozptýlili isté mylné predstavy a tabu. Problém tkvie v tom, že všetku bolesť pociťujú dlžnícke krajiny, zatiaľ čo mylné predstavy a tabu vychádzajú od veriteľov.
.falošné tabu
Jedným príkladom sú eurobondy. Predstavujú očividné riešenie základnej príčiny eurokrízy, totiž že pristúpením k euru sa vládne dlhopisy členských štátov vystavili riziku platobnej neschopnosti. V rozvinutých krajinách platobná neschopnosť za normálnych okolností nikdy nenastane, pretože môžu vždy natlačiť peniaze. Postúpením tejto právomoci nezávislej centrálnej banke sa však členovia eurozóny postavili do pozície rozvojovej krajiny, ktorá si požičala v zahraničnej mene. Inštitúcie ani trhy si to pred krízou neuvedomili.
Keď bolo zavedené euro, dlhopisy členských štátov sa javili ako bezrizikové. Komerčné banky ich mohli držať bez toho, aby museli vyčleniť bokom akékoľvek kapitálové rezervy, a Európska centrálna banka (ECB) ich vo svojom zľavovom okienku prijímala za identických podmienok. To vyvolalo v komerčných bankách zvrátenú motiváciu nakupovať vládne dlhy slabších krajín, aby zarobili sumu, ktorá sa postupne zmenila iba na pár základných bodov, pretože rozdiely v úrokových sadzbách sa znížili prakticky na nulu.
Konvergencia úrokových sadzieb však spôsobila ekonomickú divergenciu. Slabšie krajiny zažívali boom nehnuteľností, spotreby a investícií, zatiaľ čo Nemecko, zaťažené fiškálnym bremenom zjednotenia, muselo prijať úsporný program a zaviesť štrukturálne reformy. To bol prapôvod krízy eura, ktorý si však vtedy nikto neuvedomoval.
Premena všetkých nesplatených vládnych dlhopisov – s výnimkou gréckych – na eurobondy by bola zďaleka najlepšou liečbou. Nevyžadovala by žiadne transferové platby, pretože každá krajina by zostala zodpovedná za obsluhu vlastného dlhu. A v dlžníckych štátoch by nastolila prísnejšiu disciplínu, než akú majú dnes, pretože tieto krajiny by mohli emitovať eurobondy iba na refinancovanie dlhopisov, blížiacich sa k termínu splatnosti; akékoľvek ďalšie pôžičky by už museli byť na ich meno a trhy by nadmerné požičiavanie trestali sankčnými sadzbami.
Eurobondy by nevyliečili disparitu v oblasti konkurencieschopnosti; štáty eurozóny by stále potrebovali uskutočniť vlastné štrukturálne reformy. Vyliečili by však hlavné konštrukčné chyby eura. Všetky ostatné riešenia sú horšie. Každý vie, že Grécko nedokáže nikdy splatiť svoj dlh, ktorého väčšinu drží ECB, členské štáty eurozóny alebo Medzinárodný menový fond. Po množstve bolesti má krajina blízko k vykázaniu primárneho rozpočtového prebytku. Z vlastnej skúsenosti môžem dosvedčiť, že investori by sa po odstránení dlhového previsu do Grécka nahrnuli. Oficiálny sektor však nemôže grécky dlh odpísať, pretože by sa tým porušilo mnoho tabu, najmä pre ECB.
.aj Nemecku bolo odpustené
Nemecko by urobilo dobre, keby si spomenulo, že aj ono samo v minulosti hneď trikrát zarobilo na odpísaní dlhov. V rokoch 1924 a 1929 mu boli zmiernené reparácie po prvej svetovej vojne a tiež Marshallov plán priniesol po druhej svetovej vojne odpustenie dlhov. Keď Francúzsko po roku 1918 trvalo na prísnych reparačných platbách pre Nemecko, evidentne tým pripravilo pôdu pre nástup Hitlera. Vzostup gréckeho neofašistického Zlatého úsvitu je podobným úkazom. Tieto dva príklady opodstatňujú môj opis krízy eura ako nočnej mory. Iba Nemecko ju môže ukončiť.
Nemecko nechce byť uvrhnuté do úlohy mocenského hegemóna. Napriek tomu sa nemôže vyhnúť záväzkom, ktoré z tejto roly vyplývajú. Musí sa naučiť vystupovať ako láskavý hegemón. Vyslúžilo by si tým trvalú vďaku krajín, ktoré sú mu v súčasnej dobe podriadené. Keby nedokázalo tento okamih využiť, viedlo by to, podľa môjho názoru, k rozpadu a konečnému zrúteniu EÚ. Prípadný rozpad nie je vnemeckom záujme a Európania by po ňom boli v horšej situácii, ako keď do projektu EÚ vstupovali.
Obrat o stoosemdesiat stupňov nie je pre politických lídrov nikdy ľahký, avšak voľby predstavujú príležitosť na zmenu politiky. Najlepšou cestou, ako to dosiahnuť, by bolo vymenovať nezávislú expertnú komisiu budúcou vládou Angely Merkelovej – komisiu, ktorá by vyhodnotila jednotlivé alternatívy a neobzerala sa pritom na prevažujúce tabu.
Autor je investor a filantrop.
Project Syndicate 2013
.falošné tabu
Jedným príkladom sú eurobondy. Predstavujú očividné riešenie základnej príčiny eurokrízy, totiž že pristúpením k euru sa vládne dlhopisy členských štátov vystavili riziku platobnej neschopnosti. V rozvinutých krajinách platobná neschopnosť za normálnych okolností nikdy nenastane, pretože môžu vždy natlačiť peniaze. Postúpením tejto právomoci nezávislej centrálnej banke sa však členovia eurozóny postavili do pozície rozvojovej krajiny, ktorá si požičala v zahraničnej mene. Inštitúcie ani trhy si to pred krízou neuvedomili.
Keď bolo zavedené euro, dlhopisy členských štátov sa javili ako bezrizikové. Komerčné banky ich mohli držať bez toho, aby museli vyčleniť bokom akékoľvek kapitálové rezervy, a Európska centrálna banka (ECB) ich vo svojom zľavovom okienku prijímala za identických podmienok. To vyvolalo v komerčných bankách zvrátenú motiváciu nakupovať vládne dlhy slabších krajín, aby zarobili sumu, ktorá sa postupne zmenila iba na pár základných bodov, pretože rozdiely v úrokových sadzbách sa znížili prakticky na nulu.
Konvergencia úrokových sadzieb však spôsobila ekonomickú divergenciu. Slabšie krajiny zažívali boom nehnuteľností, spotreby a investícií, zatiaľ čo Nemecko, zaťažené fiškálnym bremenom zjednotenia, muselo prijať úsporný program a zaviesť štrukturálne reformy. To bol prapôvod krízy eura, ktorý si však vtedy nikto neuvedomoval.
Premena všetkých nesplatených vládnych dlhopisov – s výnimkou gréckych – na eurobondy by bola zďaleka najlepšou liečbou. Nevyžadovala by žiadne transferové platby, pretože každá krajina by zostala zodpovedná za obsluhu vlastného dlhu. A v dlžníckych štátoch by nastolila prísnejšiu disciplínu, než akú majú dnes, pretože tieto krajiny by mohli emitovať eurobondy iba na refinancovanie dlhopisov, blížiacich sa k termínu splatnosti; akékoľvek ďalšie pôžičky by už museli byť na ich meno a trhy by nadmerné požičiavanie trestali sankčnými sadzbami.
Eurobondy by nevyliečili disparitu v oblasti konkurencieschopnosti; štáty eurozóny by stále potrebovali uskutočniť vlastné štrukturálne reformy. Vyliečili by však hlavné konštrukčné chyby eura. Všetky ostatné riešenia sú horšie. Každý vie, že Grécko nedokáže nikdy splatiť svoj dlh, ktorého väčšinu drží ECB, členské štáty eurozóny alebo Medzinárodný menový fond. Po množstve bolesti má krajina blízko k vykázaniu primárneho rozpočtového prebytku. Z vlastnej skúsenosti môžem dosvedčiť, že investori by sa po odstránení dlhového previsu do Grécka nahrnuli. Oficiálny sektor však nemôže grécky dlh odpísať, pretože by sa tým porušilo mnoho tabu, najmä pre ECB.
.aj Nemecku bolo odpustené
Nemecko by urobilo dobre, keby si spomenulo, že aj ono samo v minulosti hneď trikrát zarobilo na odpísaní dlhov. V rokoch 1924 a 1929 mu boli zmiernené reparácie po prvej svetovej vojne a tiež Marshallov plán priniesol po druhej svetovej vojne odpustenie dlhov. Keď Francúzsko po roku 1918 trvalo na prísnych reparačných platbách pre Nemecko, evidentne tým pripravilo pôdu pre nástup Hitlera. Vzostup gréckeho neofašistického Zlatého úsvitu je podobným úkazom. Tieto dva príklady opodstatňujú môj opis krízy eura ako nočnej mory. Iba Nemecko ju môže ukončiť.
Nemecko nechce byť uvrhnuté do úlohy mocenského hegemóna. Napriek tomu sa nemôže vyhnúť záväzkom, ktoré z tejto roly vyplývajú. Musí sa naučiť vystupovať ako láskavý hegemón. Vyslúžilo by si tým trvalú vďaku krajín, ktoré sú mu v súčasnej dobe podriadené. Keby nedokázalo tento okamih využiť, viedlo by to, podľa môjho názoru, k rozpadu a konečnému zrúteniu EÚ. Prípadný rozpad nie je vnemeckom záujme a Európania by po ňom boli v horšej situácii, ako keď do projektu EÚ vstupovali.
Obrat o stoosemdesiat stupňov nie je pre politických lídrov nikdy ľahký, avšak voľby predstavujú príležitosť na zmenu politiky. Najlepšou cestou, ako to dosiahnuť, by bolo vymenovať nezávislú expertnú komisiu budúcou vládou Angely Merkelovej – komisiu, ktorá by vyhodnotila jednotlivé alternatívy a neobzerala sa pritom na prevažujúce tabu.
Autor je investor a filantrop.
Project Syndicate 2013
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.