Začal som v Champagne, v dedinke Colombey-les-Deux-Églises, na súkromnom majetku rodiny de Gaulle. Fakt, že domáci pán nemal žiadne komplexy v súvislosti s národnými dejinami, dokazuje veža pristavaná ku 200 rokov starej „Bosserii“ – tak ako Francúzsko má šesťuholníkový pôdorys. Na prízemí veže generál pracoval. Od svojho písacieho stola videl jemne zvlnené more lúk a lesov. „Na 15 kilometrov ďaleko,“ zdôraznil, „ani jediná stavba.“
V sprístupnených miestnostiach je vystavených niekoľko predmetov, dary od štátnych hostí. Gotická Pieta od priateľa Adenauera, samovar od Brežneva. Nakoniec jednoduchý, filcom potiahnutý stolík, pri ktorom záchranca Francúzska v roku 1970 zomrel. Keď som odchádzal z Colombey, ešte dlho za mnou do noci jasnočerveno svietil vysoko sa týčiaci lotrinský kríž.
„Morvan vie mlčať,“ opísal prezident, sám označovaný za „sfingu“, odľahlú hornatú krajinu v strednom Francúzsku. Mitterand, sám pôvodom z oblasti Cognac blízko Atlantického oceánu, pristál v roku 1946 pomocou francúzskej techniky „parašutizmu“ v ponurom studenom Morvane. Vrcholní parížski politici si dobrovoľne nájdu odľahlý voličský okres a tam preberú politické úrady. A tak bol Mitterand desaťročia starostom v Chateau-Chinon, ale zastavil sa tu nanajvýš vtedy, keď mal voľnú sobotu.
Šiel som sa prejsť. Napriek vojenskej byrokracii, ktorú tu za Mitteranda umiestnili, bolo mestečko mimo obednej prestávky vymreté. Na radničnom námestí je fontána od umelca Tiguelyho. Poháňané silným vetrom, pestré pohyblivé sochy vydávajú každých desať sekúnd kvíliace stony. Vyliezol som na vrch s kalváriou, aj tu šľahal silný vietor. Od troch betónových krížov je výhľad do ďaleka, no neponúka žiadne obilie, žiadnu révu, žiadne polia, len lesy a ojedinelo pasienky s bielymi kravami. Keď sa niekto udrží štyri desaťročia na špici krajiny, takýto vrch sa mu musí zdať ako strecha Francúzska, taký pustý a prázdny, že volá po zaplnení. Na blízkom vrchu, na galskom kultovom mieste Bibracte, chcel mať zomierajúci Mitterand svoj hrob.
Zanechal tu však len múzeum s darmi z čias svojho prvého funkčného obdobia. Je to 4 700 predmetov, 18 000 kníh. Postriebrená loď so zlatou plachtou z Kataru. Samovar a lovecký kufrík od Gorbačova. Koberce, vázy, symbolické kľúče od miest. Obrovská váza od Mubaraka, obrovský koberec so sedacou súpravou od Assadovho otca. Od starostu Karlsruhe predchodca bicykla z roku 1785, „drezína“, replika pohyblivých kolies slečny z Drais. Na najnižšom poschodí je ázijské oddelenie. Vázy, akvarely, čínske objekty, bábiky. Šable a nože od arabských vládcov a od Jeľcina. V pivnici je africké oddelenie. Sochy Afričaniek s holým poprsím, vyrezávaný nábytok, vypchaté pantery a levy.
Hoci leží na druhom konci stredného Francúzska, Corrèze sa neuveriteľne podobá na Morvan. Žiadne more, žiadne víno, nie to Francúzsko od Boha vo Francúzsku. Len pustota, vysťahovalectvo, vyľudnenie, abstrakcia. V Corrèze, kde sa vzniesol aj politický padák súčasného prezidenta Hollanda, bola bašta prezidenta Chiraca.
Aj keď je Chirac z historického hľadiska ešte hádankou, jeho múzeum je najväčšie. Len na knihy tu je samostatná veža. Na rozdiel od Mitteranda dostal Chirac oveľa menej slonoviny, zato tu prevládajú zlaté šable, palmy a ťavy od šejkov. Dobre sa sem hodí kalašnikov, dar alžírskeho prezidenta Boutefliku. To sa starý sympaťák určite potešil, veď mladý Chirac slúžil v alžírskej vojne.
V sprístupnených miestnostiach je vystavených niekoľko predmetov, dary od štátnych hostí. Gotická Pieta od priateľa Adenauera, samovar od Brežneva. Nakoniec jednoduchý, filcom potiahnutý stolík, pri ktorom záchranca Francúzska v roku 1970 zomrel. Keď som odchádzal z Colombey, ešte dlho za mnou do noci jasnočerveno svietil vysoko sa týčiaci lotrinský kríž.
„Morvan vie mlčať,“ opísal prezident, sám označovaný za „sfingu“, odľahlú hornatú krajinu v strednom Francúzsku. Mitterand, sám pôvodom z oblasti Cognac blízko Atlantického oceánu, pristál v roku 1946 pomocou francúzskej techniky „parašutizmu“ v ponurom studenom Morvane. Vrcholní parížski politici si dobrovoľne nájdu odľahlý voličský okres a tam preberú politické úrady. A tak bol Mitterand desaťročia starostom v Chateau-Chinon, ale zastavil sa tu nanajvýš vtedy, keď mal voľnú sobotu.
Šiel som sa prejsť. Napriek vojenskej byrokracii, ktorú tu za Mitteranda umiestnili, bolo mestečko mimo obednej prestávky vymreté. Na radničnom námestí je fontána od umelca Tiguelyho. Poháňané silným vetrom, pestré pohyblivé sochy vydávajú každých desať sekúnd kvíliace stony. Vyliezol som na vrch s kalváriou, aj tu šľahal silný vietor. Od troch betónových krížov je výhľad do ďaleka, no neponúka žiadne obilie, žiadnu révu, žiadne polia, len lesy a ojedinelo pasienky s bielymi kravami. Keď sa niekto udrží štyri desaťročia na špici krajiny, takýto vrch sa mu musí zdať ako strecha Francúzska, taký pustý a prázdny, že volá po zaplnení. Na blízkom vrchu, na galskom kultovom mieste Bibracte, chcel mať zomierajúci Mitterand svoj hrob.
Zanechal tu však len múzeum s darmi z čias svojho prvého funkčného obdobia. Je to 4 700 predmetov, 18 000 kníh. Postriebrená loď so zlatou plachtou z Kataru. Samovar a lovecký kufrík od Gorbačova. Koberce, vázy, symbolické kľúče od miest. Obrovská váza od Mubaraka, obrovský koberec so sedacou súpravou od Assadovho otca. Od starostu Karlsruhe predchodca bicykla z roku 1785, „drezína“, replika pohyblivých kolies slečny z Drais. Na najnižšom poschodí je ázijské oddelenie. Vázy, akvarely, čínske objekty, bábiky. Šable a nože od arabských vládcov a od Jeľcina. V pivnici je africké oddelenie. Sochy Afričaniek s holým poprsím, vyrezávaný nábytok, vypchaté pantery a levy.
Hoci leží na druhom konci stredného Francúzska, Corrèze sa neuveriteľne podobá na Morvan. Žiadne more, žiadne víno, nie to Francúzsko od Boha vo Francúzsku. Len pustota, vysťahovalectvo, vyľudnenie, abstrakcia. V Corrèze, kde sa vzniesol aj politický padák súčasného prezidenta Hollanda, bola bašta prezidenta Chiraca.
Aj keď je Chirac z historického hľadiska ešte hádankou, jeho múzeum je najväčšie. Len na knihy tu je samostatná veža. Na rozdiel od Mitteranda dostal Chirac oveľa menej slonoviny, zato tu prevládajú zlaté šable, palmy a ťavy od šejkov. Dobre sa sem hodí kalašnikov, dar alžírskeho prezidenta Boutefliku. To sa starý sympaťák určite potešil, veď mladý Chirac slúžil v alžírskej vojne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.