Aby som nezabudol

„Rýchlo si zapisujem, kým to zasa nezabudnem. Kým nezabudnem, že si to mám zapísať.” Ten neznámy vojak, čo ho v roku 1918 zasiahla črepina zo šrapnelu a spôsobila mu vážnu amnéziu, sa nám podobá. „Vraj – mali ste smolu, že sa to stalo takto, v poslednej chvíli. V posledných dňoch. V posledných dňoch čoho? Nič si nepamätám.” Aj nás – kolektívne, ak už nie každého zvlášť – čosi zasiahlo a prudko oslabilo schopnosť pamätať si na to, čo tie zranenia spôsobilo. Študovaný mladý sociológ považuje studenú vojnu za „mediálne živenú metaforu”, skúsený právnik a politik chváli kultúru a bankovníctvo slovenského štátu, no nepovažuje za nutné zmieniť sa o sedemdesiatich tisícoch občanov, ktorých ten štát poslal na smrť. O jednom ústavnom činiteľovi, ktorý si November nevšimol a o druhom, ktorý si pamätá len to, že v tých dňoch kachličkoval kúpeľňu ani nehovoriac.
Keď Peter Krištúfek dopísal svoj veľký román Dom hluchého, zostalo mu veľa nepoužitého materiálu a nezrealizovaných nápadov. On je totiž nielen spisovateľ a režisér, ale aj dokumentarista-zberateľ. Mohol ľahko vydať niečo ako „nepoužité scény”  či album pozostávajúci z „raritných a alternatívnych nahrávok”, ako to robia hudobné vydavateľstvá v snahe viackrát predať toho istého umelca. On však urobil niečo oveľa užitočnejšie: po veľkom historickom románe dal dokopy kaleidoskopický, anekdotický historický atlas. Netvoria ho udalosti, ktoré nájdete v učebniciach a sú preto „nezabudnuteľné”, ale epizódy, príbehy, artefakty a dokumenty, na ktoré tak ľahko zabúdame.
Atlas zabúdania tvorí sto dvojstrán pre sto rokov (v niekoľkých rokoch sa dajú stránky rozložiť ako leporelo). Od roku 1914 (rok reprezentujú heslá Pamäť, Spomienka a Zabúdanie zo Slovníka psychologického, ktorý zostavil Ph. Dr. V. Schreiber a v tomže toku vydal) po rok 2013, kde si prečítame vtipnú krčmovú úvahu o konci sveta, ktorý nie a nie prísť. „No nič. Objednaj ešte jedno, Ferko, a zabudnime na to.” Rok 2014 reprezentuje (zatiaľ) prázdna dvojstrana.
Atlas je zostavený z dobových úradných záznamov, reklám, listov, básní, denníkových zápiskov a článkov z miestnej tlače. Autentické materiály sú šikovne prestriedané štylizovanými autorovými textami. Aj vďaka tomu – a napriek ťaživosti diania, o ktoré často ide – má človek pocit hravosti. Ako v tom spomínanom krasohľade. Vtipné kúsky (napríklad inzerát z roku 1936 pod značkou „IDEÁLOM JE LEKÁR”, ktorým istý „MUDr. zoznámi zámožnú dcéru” so „slobodným lekárom od 37 do 45 rokov”) sa striedajú s hrozivými (napríklad nariadenie ministra Bacílka č. 181 z roku 1952 s názvom „Pohřeb agentů a teroristů usmrcených v boji s bezpečnostními orgány”). Dobové dokumenty (oznámenie o smrti Klementa Gottwalda, vyhlásenie Charty 77, prepis legendárneho telefonátu Hudek – Lexa z roku 1996 či lekárska správa o zraneniach Hedvigy Malinovej z 30. augusta 2006) sú fascinujúcou mozaikov doby, pozorný čitateľ v nich dokonca nájde životný príbeh niekoľkých hrdinov, čím atlas získava atribúty akéhosi dokumentárneho románu.
Dôležitý rozmer dáva knihe jej grafické spracovanie (Janka a Palo Bálikovci): reprodukcie, rôzne typy písma a zalomenia, „leporelové” vyťahovacie strany, štýlová väzba, zberateľské záložky – a napriek tomu jednotná a príťažlivá fazóna.
Atlas zabúdania Petra Krištúfka je knižný artefakt, ktorý si po prvom prečítaní treba z času na čas otvoriť a pripomenúť si to, čo z deravej pamäti tak ľahko uniká. Napríklad to, že „pionier je oddaný svojej socialistickej vlasti a Komunistickej strane Československa” ako hrdo – až do novembra 1989 – hlásal pioniersky preukaz. Drvivá väčšina z nás starších ako 30 a mladších ako 70 rokov ten preukaz vlastnila. Je dobré si to pripomenúť. Aby sme nezabudli.

Peter Krištúfek: Atlas zabúdania Artforum, 2013.