Lotroviny Pištu Vandala

Tiež nad tým často uvažujem a prichádzam k poznaniu pustovníka, že jediné pravé, správne a nespochybniteľné delenie ľudí je delenie na „ľudí psov“ a „ľudí mačky“. Správanie, chôdza, mimika, podľa toho ich rozpoznáš a zadelíš. So psami som vyrovnaný. Obklopujú ma, poznám ich. S mačkami je to horšie. Čo od nich čakať? „Pozoruj a poznávaj!“ povedal by starec púšte.
V mojom živote boli tri mačky. Na prvú si nepamätám. Na dvore u babky vliezla do kočíka, v ktorom som spal. Upelešila sa mi na hlave ako čiapka. Hriala ma. Tak hovoria pamätníci.
Druhá bola Manda. Čierna strapaňa. Dovliekli sme ju domov. Poverčiví od nej bočili, pľuli na päť strán. Mali sme ju radi. Skákala z tretieho poschodia. „Handra vám vyletela z balkóna!“ kričala susedka. Nevedela, že to Manda vylieta na prechádzku. Vyvetraná nás čakala na strome pred bytovkou. Potom zmizla.
Tretí bol Cyro! Huňaté čierne kocúrisko s chvostiskom ako prachovka. Keď zbadal sestrine bosé nohy, ako si ráno vykračujú do kuchyne, útočil. Zahryzol sa do jej päty a štyrmi labami divo škriabal. Sestra Baška jačala a skákala ako drak. Nakoniec sme ho prehodili jednej panej do záhrady. Kŕmila ho kožkami z mlieka a klobáskami.
Milí priatelia, už viete prečo ma „ľudia mačky“ znepokojujú. Pozorujem, poznávam, ale nikdy ich nespoznám. Naše svety sú iné.