Je to zaujímavý trend. Dámy, ktoré v televízii hlásia správy vyzerajú /nie všetky/ ako keby boli účastníčkami nejakej súťaže. Súťaže v najdokonalejšom účese, v najnápadnejšom oblečení.
Perfektne nalíčené, dokonalá práca vizážistov a vizážistiek. Nevieme, ako sú obuté, pretože to nevidíme. Možno sedia za tým stolíkom v papučiach, lebo papuče sú pohodlné. A možno, že majú dokonalý len vrch. Od pása nahor. Od pása dolu môžu byť aj v teplákoch. A možno, že od pása dolu ani neexistujú. Načo? Hodnotíme iba to, čo vidíme. To, čo nevidíme, neexistuje.
Taká hlásateľka po prečítaní správ vstane a odchádza sa do maskérne odlíčiť. Od pása dolu je tam prázdno, luft. Potom niekde v šatni, kde má odložený spodok, napasuje sa naň a ide domov, kde ju poznajú kompletnú. Ale my ju poznáme iba polovičnú, jej hornú oblasť, alebo ako by povedali Maďari „felvidék“. Je celkom možné, že niektoré z tých dám spodnú oblasť ani nemajú. Jednak aby ušetrili /pančuchy, topánky, sukne, nohavice, nohavičky, opasky/, jednak, že kompletný spodok ich môže zbytočne rozptyľovať, prekážať im v práci. Načo je čitateľke správ zo zahraničia zadok? Aby ním vrtela? Aj tak by sme nič nevideli a vrch by bol zbytočne a nelogicky rozkmitaný. Pri správach zo zahraničia je nevhodná akákoľvek koketéria. Správy zo zahraničia sú zväčša dramatické, často katastrofické. Preto, aby si televízni diváci uvedomili, že v zahraničí je to horšie ako u nás. Takže hlásateľky sa musia správať adekvátne k charakteru informácií. „Bagdad. V centre mesta opäť vybuchla bomba pred budovou americkej ambasády.“ Hlásateľka sa tvári vážne, je takmer nehybná. V očiach má záblesk smútku. „Našťastie nikto nebol zranený, bomba len poškodila niekoľko neďaleko stojacich automobilov.“ Tvárička sa mení, očká sa rozžiaria, pri zmienke o automobiloch dokonca akýsi ironický úškrn. Tak sa majú čítať správy. Zaangažovane. S osobným zaujatím. Pravdaže všetko musí mať svoju mieru. Nie je žiaduce, aby sa hlásateľka zaangažovala priveľmi, aby neskrotne prezentovala svoj osobný postoj. „Nemecká premiérka Angela Merkel si počas krátkej dovolenky v Alpách zlomila nohu.“ Hlásateľka sa zachichoce a hneď nám je jasné, že Angelu nemá v láske. Ak nevie zvládnuť emócie, dodá „ Tak jej treba, čo nesedí doma“. Hlásateľka by radšej sedela doma, ako v štúdiu, ale nemá na čom. Chýba jej spodok, čo teda Angele Merkel nechýba, ako máme možnosť vidieť v správach. Nečudo, že hlásateľka závidí. Je to ľudské. Správy sa končia. Vrchná časť hlásateľky mizne zo štúdia. Spodok nikde. Smutný osud dievčat, ktoré dali prednosť kariére pred kompletným telesným vybavením. Po prečítaní správ ich čaká nevľúdna samota. Ešte že existujú aj hlásatelia.
Perfektne nalíčené, dokonalá práca vizážistov a vizážistiek. Nevieme, ako sú obuté, pretože to nevidíme. Možno sedia za tým stolíkom v papučiach, lebo papuče sú pohodlné. A možno, že majú dokonalý len vrch. Od pása nahor. Od pása dolu môžu byť aj v teplákoch. A možno, že od pása dolu ani neexistujú. Načo? Hodnotíme iba to, čo vidíme. To, čo nevidíme, neexistuje.
Taká hlásateľka po prečítaní správ vstane a odchádza sa do maskérne odlíčiť. Od pása dolu je tam prázdno, luft. Potom niekde v šatni, kde má odložený spodok, napasuje sa naň a ide domov, kde ju poznajú kompletnú. Ale my ju poznáme iba polovičnú, jej hornú oblasť, alebo ako by povedali Maďari „felvidék“. Je celkom možné, že niektoré z tých dám spodnú oblasť ani nemajú. Jednak aby ušetrili /pančuchy, topánky, sukne, nohavice, nohavičky, opasky/, jednak, že kompletný spodok ich môže zbytočne rozptyľovať, prekážať im v práci. Načo je čitateľke správ zo zahraničia zadok? Aby ním vrtela? Aj tak by sme nič nevideli a vrch by bol zbytočne a nelogicky rozkmitaný. Pri správach zo zahraničia je nevhodná akákoľvek koketéria. Správy zo zahraničia sú zväčša dramatické, často katastrofické. Preto, aby si televízni diváci uvedomili, že v zahraničí je to horšie ako u nás. Takže hlásateľky sa musia správať adekvátne k charakteru informácií. „Bagdad. V centre mesta opäť vybuchla bomba pred budovou americkej ambasády.“ Hlásateľka sa tvári vážne, je takmer nehybná. V očiach má záblesk smútku. „Našťastie nikto nebol zranený, bomba len poškodila niekoľko neďaleko stojacich automobilov.“ Tvárička sa mení, očká sa rozžiaria, pri zmienke o automobiloch dokonca akýsi ironický úškrn. Tak sa majú čítať správy. Zaangažovane. S osobným zaujatím. Pravdaže všetko musí mať svoju mieru. Nie je žiaduce, aby sa hlásateľka zaangažovala priveľmi, aby neskrotne prezentovala svoj osobný postoj. „Nemecká premiérka Angela Merkel si počas krátkej dovolenky v Alpách zlomila nohu.“ Hlásateľka sa zachichoce a hneď nám je jasné, že Angelu nemá v láske. Ak nevie zvládnuť emócie, dodá „ Tak jej treba, čo nesedí doma“. Hlásateľka by radšej sedela doma, ako v štúdiu, ale nemá na čom. Chýba jej spodok, čo teda Angele Merkel nechýba, ako máme možnosť vidieť v správach. Nečudo, že hlásateľka závidí. Je to ľudské. Správy sa končia. Vrchná časť hlásateľky mizne zo štúdia. Spodok nikde. Smutný osud dievčat, ktoré dali prednosť kariére pred kompletným telesným vybavením. Po prečítaní správ ich čaká nevľúdna samota. Ešte že existujú aj hlásatelia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.