Posmelený prvotným úspechom môjho insitného prístupu k plánovaniu som priblížil Google Mapu na samotné Bali, našiel letisko a náhodne vybral hotel na opačnom konci ostrova. Dvadsať minút po opustení letiska to začalo vyzerať, že som si niečo predsa len mal naštudovať: s požičaným autom som sa ocitol uprostred dvanástich pruhov šialenej premávky, obkľúčený desiatkami motoriek, taxíkov a obťažkaných nákladiakov.
Už roky som sa tak veľmi nebál, ako tie tri hodiny, ktoré mi trvalo prejsť 90 kilometrov cez ostrov. Psychicky vyšťavený som zaparkoval pred zhlukom hotelových chatiek a rozlúčil sa s plánom cestovať autom po ostrove: budem pekne sedieť tri dni tu. V hoteli som bol zjavne ako jediný náhodou: všetci ostatní sú tu vraj preto, lebo je to jedno z najlepších miest na potápanie na svete.
Neviem ani veľmi dobre plávať, nieto sa ešte potápať, ale inštruktorov tu postáva dvakrát viac ako hostí a tak mi jeden hneď vysvetlí, kde sa strká ktorá hadica, čo mám stlačiť, ak chcem ísť hore, a na čo umriem, ak pôjdem hore príliš rýchlo, a strčí ma na 20 minút do bazénika. Pokus je úspešný, stále dýcham, a tak už o hodinu lezieme spolu do mora.
„Koľko vydrží vzduch?“ pýtam sa. „Tebe asi 20 minút, mne asi hodinu,“ vraví 20-ročný inštruktor, ktorý sa potápa od svojich deviatich rokov a zarába sto dolárov na mesiac. A potom som sa ponoril a zrazu som pochopil celú tú reťaz náhod: okamžite ma obklopilo množstvo červených, oranžových, čiernych a zelených rýb bizarných tvarov, ktoré sa tvárili, že tu na mňa už dlho čakali. Bol to úplne nový vesmír, a veľmi sa mi páčil. Chvalabohu, že mi nenapadlo cestu si naplánovať.
Už roky som sa tak veľmi nebál, ako tie tri hodiny, ktoré mi trvalo prejsť 90 kilometrov cez ostrov. Psychicky vyšťavený som zaparkoval pred zhlukom hotelových chatiek a rozlúčil sa s plánom cestovať autom po ostrove: budem pekne sedieť tri dni tu. V hoteli som bol zjavne ako jediný náhodou: všetci ostatní sú tu vraj preto, lebo je to jedno z najlepších miest na potápanie na svete.
Neviem ani veľmi dobre plávať, nieto sa ešte potápať, ale inštruktorov tu postáva dvakrát viac ako hostí a tak mi jeden hneď vysvetlí, kde sa strká ktorá hadica, čo mám stlačiť, ak chcem ísť hore, a na čo umriem, ak pôjdem hore príliš rýchlo, a strčí ma na 20 minút do bazénika. Pokus je úspešný, stále dýcham, a tak už o hodinu lezieme spolu do mora.
„Koľko vydrží vzduch?“ pýtam sa. „Tebe asi 20 minút, mne asi hodinu,“ vraví 20-ročný inštruktor, ktorý sa potápa od svojich deviatich rokov a zarába sto dolárov na mesiac. A potom som sa ponoril a zrazu som pochopil celú tú reťaz náhod: okamžite ma obklopilo množstvo červených, oranžových, čiernych a zelených rýb bizarných tvarov, ktoré sa tvárili, že tu na mňa už dlho čakali. Bol to úplne nový vesmír, a veľmi sa mi páčil. Chvalabohu, že mi nenapadlo cestu si naplánovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.