Asi každý odmalička sníva, aké bude mať bývanie. Minimálne my ženy určite.
Ešte sa tiesnime s mladším urumázganým súrodencom v jednej miestnosti plnej jeho gumených hračiek a ožužlaných cumlíkov a už si v duchu plánujeme, akú budeme mať kuchynku vo svojom domčeku. Parkety či koberec? Balkón či terasa? Tapety, obklady či čistá biela? Veľa obrazov či kvetov? Zvieratá? Deti? Máme rôzne sny a predstavy. Ja som napríklad bola presvedčená, že na stenách budem mať namaľované bizóny utekajúce po prérii a na strope zložitú spleť povrazov, po ktorých budem môcť loziť, húpať sa a trucovať, keď ma niekto naštve. A že na zemi budem mať namiesto koberca zasadenú naozajstnú trávu.
A v kúpeľni budú steny z akvária, z ktorého budú na mňa pozerať farebné rybičky, zatiaľ čo ja sa budem kúpať vo vani. V mojom byte som chcela mať na oknách namaľovaný krásny výhľad, pretože som už ako dieťa predpokladala, že ten ozajstný nebude stáť zaveľa. A v spálni by bolo všetko ovládateľné z postele zložitým a premysleným systémom rôznych špagátikov a tyčiek, ktoré mi napríklad podajú pohár vody, zavrú dvere, zapnú rádio či zhasnú svetlo. Keď som sa to raz počas choroby pokúšala spraviť v detskej izbe, mama ma po príchode z práce našla v horúčkovitom opojení z toho, ako si v pyžame v posteli naťahujúc nejaký špagátik pripnutý o garnižu a vzápätí o dvere a ešte o niečo posúvam po podlahe nejaké plyšové zvieratko.. Mama sa mi smiala a niekedy, keď prišla návšteva, vyzvala ma, aby som povedala, aký chcem mať byt, a potom sa na tom všetci rehotali. Pripadala som si hrozne nepochopená. Napriek tomu, že ma vždy bavilo robiť šaša za akýchkoľvek okolností, v tomto prípade som sa cítila skôr ako smutný klaun. Nechceli mi veriť, že by mi tá tráva na zemi prežila a tvrdili, že by som mala doma blato. A že cez pomaľované okná by som nič nevidela a do izby by neprenikalo svetlo. A že bizóny by mi začali liezť na nervy, hneď ako by ma prešlo moje indiánske obdobie. Nie sú to však logické dospelácke argumenty, ktoré spôsobili, že taký byt nemám. Dôvodom je, že nemám byt. Keď ho raz budem mať, bude vyzerať presne takto. Keby som takúto spúšť spravila v podnájme, asi by ma najprv obžalovali za zničenie nehnuteľnosti, potom by ma poslali do pakárne a následne zbavili viny. Nedávno mi môj bubeník hovoril príhodu o nejakom maliarovi, ktorý žije v rodinnom domčeku so svojou ženou a je dosť uletený. Keď mi oznámil, že ten človek má v spálni nasadenú trávu a v nej mu rastú jahody, ktoré si oberá priamo z postele, vyskočila som na rovné nohy a oprášila si starý sen. Predsa len sa to dá! A ešte to ten figliar vylepšil aj o jahody. A žiadne blato tam nemá, samozrejme.
Ešte sa tiesnime s mladším urumázganým súrodencom v jednej miestnosti plnej jeho gumených hračiek a ožužlaných cumlíkov a už si v duchu plánujeme, akú budeme mať kuchynku vo svojom domčeku. Parkety či koberec? Balkón či terasa? Tapety, obklady či čistá biela? Veľa obrazov či kvetov? Zvieratá? Deti? Máme rôzne sny a predstavy. Ja som napríklad bola presvedčená, že na stenách budem mať namaľované bizóny utekajúce po prérii a na strope zložitú spleť povrazov, po ktorých budem môcť loziť, húpať sa a trucovať, keď ma niekto naštve. A že na zemi budem mať namiesto koberca zasadenú naozajstnú trávu.
A v kúpeľni budú steny z akvária, z ktorého budú na mňa pozerať farebné rybičky, zatiaľ čo ja sa budem kúpať vo vani. V mojom byte som chcela mať na oknách namaľovaný krásny výhľad, pretože som už ako dieťa predpokladala, že ten ozajstný nebude stáť zaveľa. A v spálni by bolo všetko ovládateľné z postele zložitým a premysleným systémom rôznych špagátikov a tyčiek, ktoré mi napríklad podajú pohár vody, zavrú dvere, zapnú rádio či zhasnú svetlo. Keď som sa to raz počas choroby pokúšala spraviť v detskej izbe, mama ma po príchode z práce našla v horúčkovitom opojení z toho, ako si v pyžame v posteli naťahujúc nejaký špagátik pripnutý o garnižu a vzápätí o dvere a ešte o niečo posúvam po podlahe nejaké plyšové zvieratko.. Mama sa mi smiala a niekedy, keď prišla návšteva, vyzvala ma, aby som povedala, aký chcem mať byt, a potom sa na tom všetci rehotali. Pripadala som si hrozne nepochopená. Napriek tomu, že ma vždy bavilo robiť šaša za akýchkoľvek okolností, v tomto prípade som sa cítila skôr ako smutný klaun. Nechceli mi veriť, že by mi tá tráva na zemi prežila a tvrdili, že by som mala doma blato. A že cez pomaľované okná by som nič nevidela a do izby by neprenikalo svetlo. A že bizóny by mi začali liezť na nervy, hneď ako by ma prešlo moje indiánske obdobie. Nie sú to však logické dospelácke argumenty, ktoré spôsobili, že taký byt nemám. Dôvodom je, že nemám byt. Keď ho raz budem mať, bude vyzerať presne takto. Keby som takúto spúšť spravila v podnájme, asi by ma najprv obžalovali za zničenie nehnuteľnosti, potom by ma poslali do pakárne a následne zbavili viny. Nedávno mi môj bubeník hovoril príhodu o nejakom maliarovi, ktorý žije v rodinnom domčeku so svojou ženou a je dosť uletený. Keď mi oznámil, že ten človek má v spálni nasadenú trávu a v nej mu rastú jahody, ktoré si oberá priamo z postele, vyskočila som na rovné nohy a oprášila si starý sen. Predsa len sa to dá! A ešte to ten figliar vylepšil aj o jahody. A žiadne blato tam nemá, samozrejme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.