Mlynské kolá a šnúry pre nich nie sú problémom, živé pyramídy postavia hravo, žonglujú, skáču jedno cez druhé. Niektorí akrobati akoby ani nemali kosti. Nohy si poľahky dajú za hlavu a ani kráčanie na rukách im nerobí problém. Aj takto žijú dnes mladí a deti v Rwande.
Takmer 20 rokov po občianskej vojne tvoria stále takmer 40 percent rozpočtu krajiny dary zo zahraničia. Rwanda sa potrebuje postaviť na nohy a významnú rolu pri tom môžu zohrať práve deti a mladí ľudia, ktorí predstavujú až okolo 60 percent obyvateľov. Budúcnosť krajiny je v ich schopnostiach a vzdelaní, nie v zásielkach potravín.
Genocída v Rwande je dodnes symbolom totálneho zlyhania OSN. Občianska vojna medzi menšinovými, no predtým po stáročia vládnucimi Tutsiami a väčšinovými Hutuami mala obludné vyvrcholenie: medzi aprílom a júlom 1994 bolo vyvraždených možno až milión Tutsiov (neexistuje presný údaj, odhady sa pohybujú medzi pol miliónom a miliónom obetí), teda okolo 20 percent obyvateľstva krajiny. Tiene genocídy sú všadeprítomné. Už od pristátia si možno všimnúťsmerové tabule k nespočetným pamätníkom. Ťažko povedať, do akej miery sú traumy prekonané.„Dnes sme už všetci Rwanďania,“ deklaruje každý nahlas. O príslušnosti ku kmeňu je lepšie vôbec nehovoriť.
.akrobat vďaka YouTube
Elisee Niyonsengamal mal počas genocídy len päť rokov a s rodinou utiekli do susedného Konga, tak ako mnoho iných. Po čase sa vrátili a snažili sa tu žiť aj po smrti matky. Otec sa znovu oženil, a keď nemal dosť peňazí, aby sa postaral odeti, Elisee skončil na ulici.
„Týmto som sa dlhé roky živil,“ hovorí veselo Elisee, zatiaľ čo nám na ulici ukazuje, ako z kusu drôta za pár okamihov vyrobí vešiak. „Ako vidíte, nezabudol som to,“ smeje sa a spomína, koľko tisícov vešiakov asi vyrobil. Vo svojom dome už však výrobňu vešiakov nemá. Stará sa o niekoľko detí z ulice a inak trénuje akrobatickú skupinu Future Vision Acrobats, ktorú tvoria deti a tínedžeri z Gisenyi. Spáva na deke, položenej na kopách starého papiera. „Áno, mohol by som si z peňazí za vystúpenie kúpiť matrac, ale radšej kúpim deťom nejaké oblečenie,“ vysvetľuje. Akrobatom sa stal vďaka YouTube, z videí sa naučil odvážne triky a časom dal dohromady skupinu mladých, ktorých dnes sám vyučuje.
Ranný tréning akrobatov je skoro, ešte pred vyučovaním. Na bežnú rozcvičku volá Elisee nielen nás návštevníkov, ale aj dve prizerajúce sa deti, ktoré pravdepodobne na pláži aj spali. Nesmelo sa pridávajú. Kotrmelce im nejdú až tak hladko a Elisee im musí venovať viac pozornosti, aby sa im nič nestalo, aby sa ich technika zlepšila. Po čase sa však začnú usmievať, bavia sa spolu s ostatnými. To, či prídu na ďalší tréning, nie je až také dôležité.
Každý deň majú mladí akrobati dva tréningy, pred a po škole. „Niekedy je to náročné. Ale akrobacia mi dodáva energiu a tú chcem šíriť ďalej,“ vysvetľuje nám 19-ročný Justin, ktorý patrí medzi najlepších v skupine a už pomáha trénovať mladších.
Tu totiž nejde len o radosť z pohybu. Deti v tíme získavajú sebavedomie a v kolektíve ich rovesníci ľahšie presvedčia, že má zmysel chodiť do školy. A navyše sa tu občas najedia. „Sedemdesiat percent zárobku z vystúpení dávam deťom na školské pomôcky a jedlo,“ vysvetľuje Elisee finančné fungovanie skupiny. Napriek snahe sa mu ešte nepodarilo nájsť všetkým deťom z ulice náhradné rodiny. To sa darí najmä vďaka jednej z miestnych evanjelikálnych cirkví.
.už nepredáva svoje telo
V ťažkých podmienkach v Rwande vzniklo mnoho netradičných spôsobov, ako ľudia pomáhajú sami sebe aj druhým. Jedným z nich je družstvo bývalých prostitútok, ktoré dnes predávajú oblečenie. Ženy sa zbavili svojho bývalého živobytia a živí ich podnikateľský nápad: v neďalekej Gome, ktorá je už za hranicou v Kongu, nakúpia secondhandové oblečenie pôvodom z Európy a predajú ho za viac v Rwande.
Dvadsaťročná Fanny už tiež nemusí predávať svoje telo. Sedí pri kope oblečenia, pomáha mi, keď sa medzi jednotlivými kusmi prehrabávam a ukazuje, čo sa mi podľa nej hodí. Opatrne mi podáva kúsok za kúskom. Keď som si jeden vybrala, vôbec som nemienila zjednávať a ani som si nechcela vziať výdavok. Dvetisíc rwandských frankov je predsa na eurá približne 2,30. Fanny mi napriek tomu výdavok ochotne doniesla a ešte mi aj zapózovala so „svojou časťou obchodu“.
Ekonomicky obchod funguje, lebo textil z Európy je tu žiadaný, navyše často ide o kvalitné značky a látky, ktoré za tú cenu ešte veľmi dobre poslúžia, hoci majú kde-tu škvrnku. Aj tu je dôležité, ako človek vyzerá a pôsobí. Platí to aj o predavačkách v družstve.
.sirotinec zavrú
Niektoré plány, údajne určené na zlepšenie života, však pôsobia nereálne. Napríklad rwandská vláda sa rozhodla zrušiť do roku 2015 všetky sirotince, a to sa jej sotva podarí. Tento záväzok sa dotkne aj sirotinca, ktorý spravuje rád rogacionistov. V ňom už 15 rokov pôsobí páter Jozef Humeňanský, slovenský misionár. V sirotinci na jednom z menších kopčekov, na ktorých leží hlavné mesto Kigali, sa starajú o 93 detí. Z nich asi tretina sa narodila matkám vo väzení. Po dvore pobehovali deti so zvláštnymi vriedkami, cez omšu neobsedeli na mieste. Až neskôr sme sa dozvedeli, že tieto deti majú aids.
Miestna pestúnka vyštudovala verejné zdravotníctvo a zaujíma sa o šírenie rôznych chorôb a spôsoby, ako im zabrániť. V tejto oblasti vidí svoju prácu, keď sirotinec vláda zruší. „Len čo bude s deťmi? To nikto nevie a nik o tom nechce hovoriť. Títo maličkí mohli do dvoch rokov byť pri matkách vo väzení, a teraz sú tu,“ vysvetľuje páter Jozef. Sirotinec sa snaží kontaktovať príbuzných detí, ak je to možné, aby sa nejako zabezpečilo ich umiestnenie.
„Kiežby pán Boh dal, aby neboli potrebné sirotince v Rwande,“ trpko vraví páter Jozef. Ony však potrebné sú a nevedno, čo sa stane po ich zrušení. Ani dnes nie sú pokusy umiestniť siroty do náhradných rodín úspešné. A ak má dieťa aids, je to celkom nemožné. Takého sa často zrieknu aj vlastní rodičia.
.nevidia a vedia
O niektoré deti je ťažké starať sa doma, a aj preto vznikla škola pre slepé deti v Kibeho. Výučba je prispôsobená potrebám týchto detí a nakoniec z nej vyjdú gramotné, vedia sa orientovať v meste, ovládajú ručné práce. Sestra Fabiana z Poľska je tu už päť rokov, od samého začiatku fungovania tejto unikátnej školy františkánskych sestier. Rád založila Poľka Elizabeth Roza Czacka práve za účelom starostlivosti o slepé a slabozraké deti.
Dostať sa do školy v Kibeho je pre každé zo 112 detí veľké šťastie. Nikde inde v Rwande či Burundi alebo Kongu by nemali šancu naučiť sa čítať. Základom je naučiť deti Braillovo písmo. Potom už môžu otvoriť učebnice a učiť sa napríklad geografiu. Učebnice do Braillovho písma priamo tu aj prekladajú a tlačia. Má to na starosti Jean-Claude, ktorý počas našej návštevy viedol so žiakmi hodinu využívania počítačov.
Žiaľ, veľa z týchto detí by mohlo byť úplne zdravých. Ako nám vysvetlila sestra Fabiana, mnohé dostali a prechodili maláriu, ktorej následkom potom oslepli. Za oslabením zraku je niekedy aj slabá výživa či skutočne len dedičnosť.„Zvláštne prípady predstavujú albíni, deti, ktoré sú vinou celkového nedostatku pigmentu častejšie slabozraké až slepé,“ dodáva sestra Fabiana.
Ak vzdelanie zvyšuje šance na uplatnenie, u týchto žiakov to nutne neplatí. „Vrátia sa domov a vedia akurát čítať nahlas svojej rodine,“ hovorí sestra. Prácu si nájdu veľmi ťažko, aj keď sú šikovní, pretože ani zdraví ľudia s horšou kvalitou vzdelania sa v Rwande často nevedia uplatniť.
.sú Pygmejovia leniví?
„Všetci sa mi čudujú, prečo im pomáham, ale podľa mňa to je dôležité,“ obraňuje svoju pomoc Pygmejom žijúcim v neďalekej dedine 26-ročný James, účtovník na klinike v Bigugu v západnej provincii. Kmeň Pygmejov tvorí dnes asi iba jedno percento obyvateľov Rwandy. Nikto ich nemá rád, považujú ich za lenivých, zato vždy pripravených niečo ukradnúť. V Bigugu sa však aj toto pomaly mení. V spolupráci s Katarínou Molnárovou, slovenskou lekárkou, ktorá tu pôsobí, sa podarilo Pygmejom z tejto dediny prenajať pôdu patriacu k nemocnici, z ktorej vytvorili terasovité políčka. Veľa ľudí im prorokovalo, že nič nedopestujú, a predsa majú veľkú úrodu zemiakov.
To však neznamená, že sa hneď majú lepšie aj ich deti. Len hŕstka pygmejských detí chodí do školy, lebo rodičia nemajú peniaze na povinné školské uniformy. Zopár ich tu však v zaprášených modrých košeliach behalo. Kúpila im ich doktorka Katarína s pomocou priateľov na Slovensku, a tak aspoň niekoľko pygmejských detí dostalo šancu.
Deti rôzneho veku tu vidieť všade. Veľa žien nosí na chrbte v šate bábätká a so slnečníkom si vykračujú po kraji cesty. Je to výsledok jedného z osvietenejších nariadení vlády.
Keď už dieťa nepije materské mlieko, dostane ho na starosť niekto zpočetných starších súrodencov. Osemroční sa potom starajú o trojročných.
Deti kráčajúce pri cestách od vás neraz pýtajú peniaze, no väčšou pomocou je, ak im dáte prázdne plastové fľaše. Tie si pýtajú, keď kričia „agačupa“. Štatisticky má síce vyše 80 percent obyvateľov Rwandy prístup k pitnej vode, no reálne sa tým chápe, že vzdialenosť k zdroju pitnej vody nie je pre nich viac ako 800 metrov. Kanistre nesú alebo vezú na bicykloch. Asi ešte dlho budú po krajniciach kráčať skupiny detí s nádobami na vodu a budú sa čudovať bielym tváram.
Muzungu, ako tu na nás kričali, si nemôže ani vyjsť na prechádzku bez toho, aby nevzbudil pozornosť. Okrem vtipného „Good morning, teacher!“ si vypočujete aj zvolania „Give me money!“ alebo rovno „Give me my money!“ Rozprávky o belochoch, ktorí berú neposlušné deti od rodičov, nahradili príbehy o tých, ktorí nosia peniaze.
Autorka je publicistka, jej cesta sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO v rámci programu V4Aid financovaného Európskou úniou a SlovakAid.
Takmer 20 rokov po občianskej vojne tvoria stále takmer 40 percent rozpočtu krajiny dary zo zahraničia. Rwanda sa potrebuje postaviť na nohy a významnú rolu pri tom môžu zohrať práve deti a mladí ľudia, ktorí predstavujú až okolo 60 percent obyvateľov. Budúcnosť krajiny je v ich schopnostiach a vzdelaní, nie v zásielkach potravín.
Genocída v Rwande je dodnes symbolom totálneho zlyhania OSN. Občianska vojna medzi menšinovými, no predtým po stáročia vládnucimi Tutsiami a väčšinovými Hutuami mala obludné vyvrcholenie: medzi aprílom a júlom 1994 bolo vyvraždených možno až milión Tutsiov (neexistuje presný údaj, odhady sa pohybujú medzi pol miliónom a miliónom obetí), teda okolo 20 percent obyvateľstva krajiny. Tiene genocídy sú všadeprítomné. Už od pristátia si možno všimnúťsmerové tabule k nespočetným pamätníkom. Ťažko povedať, do akej miery sú traumy prekonané.„Dnes sme už všetci Rwanďania,“ deklaruje každý nahlas. O príslušnosti ku kmeňu je lepšie vôbec nehovoriť.
.akrobat vďaka YouTube
Elisee Niyonsengamal mal počas genocídy len päť rokov a s rodinou utiekli do susedného Konga, tak ako mnoho iných. Po čase sa vrátili a snažili sa tu žiť aj po smrti matky. Otec sa znovu oženil, a keď nemal dosť peňazí, aby sa postaral odeti, Elisee skončil na ulici.
„Týmto som sa dlhé roky živil,“ hovorí veselo Elisee, zatiaľ čo nám na ulici ukazuje, ako z kusu drôta za pár okamihov vyrobí vešiak. „Ako vidíte, nezabudol som to,“ smeje sa a spomína, koľko tisícov vešiakov asi vyrobil. Vo svojom dome už však výrobňu vešiakov nemá. Stará sa o niekoľko detí z ulice a inak trénuje akrobatickú skupinu Future Vision Acrobats, ktorú tvoria deti a tínedžeri z Gisenyi. Spáva na deke, položenej na kopách starého papiera. „Áno, mohol by som si z peňazí za vystúpenie kúpiť matrac, ale radšej kúpim deťom nejaké oblečenie,“ vysvetľuje. Akrobatom sa stal vďaka YouTube, z videí sa naučil odvážne triky a časom dal dohromady skupinu mladých, ktorých dnes sám vyučuje.
Ranný tréning akrobatov je skoro, ešte pred vyučovaním. Na bežnú rozcvičku volá Elisee nielen nás návštevníkov, ale aj dve prizerajúce sa deti, ktoré pravdepodobne na pláži aj spali. Nesmelo sa pridávajú. Kotrmelce im nejdú až tak hladko a Elisee im musí venovať viac pozornosti, aby sa im nič nestalo, aby sa ich technika zlepšila. Po čase sa však začnú usmievať, bavia sa spolu s ostatnými. To, či prídu na ďalší tréning, nie je až také dôležité.
Každý deň majú mladí akrobati dva tréningy, pred a po škole. „Niekedy je to náročné. Ale akrobacia mi dodáva energiu a tú chcem šíriť ďalej,“ vysvetľuje nám 19-ročný Justin, ktorý patrí medzi najlepších v skupine a už pomáha trénovať mladších.
Tu totiž nejde len o radosť z pohybu. Deti v tíme získavajú sebavedomie a v kolektíve ich rovesníci ľahšie presvedčia, že má zmysel chodiť do školy. A navyše sa tu občas najedia. „Sedemdesiat percent zárobku z vystúpení dávam deťom na školské pomôcky a jedlo,“ vysvetľuje Elisee finančné fungovanie skupiny. Napriek snahe sa mu ešte nepodarilo nájsť všetkým deťom z ulice náhradné rodiny. To sa darí najmä vďaka jednej z miestnych evanjelikálnych cirkví.
.už nepredáva svoje telo
V ťažkých podmienkach v Rwande vzniklo mnoho netradičných spôsobov, ako ľudia pomáhajú sami sebe aj druhým. Jedným z nich je družstvo bývalých prostitútok, ktoré dnes predávajú oblečenie. Ženy sa zbavili svojho bývalého živobytia a živí ich podnikateľský nápad: v neďalekej Gome, ktorá je už za hranicou v Kongu, nakúpia secondhandové oblečenie pôvodom z Európy a predajú ho za viac v Rwande.
Dvadsaťročná Fanny už tiež nemusí predávať svoje telo. Sedí pri kope oblečenia, pomáha mi, keď sa medzi jednotlivými kusmi prehrabávam a ukazuje, čo sa mi podľa nej hodí. Opatrne mi podáva kúsok za kúskom. Keď som si jeden vybrala, vôbec som nemienila zjednávať a ani som si nechcela vziať výdavok. Dvetisíc rwandských frankov je predsa na eurá približne 2,30. Fanny mi napriek tomu výdavok ochotne doniesla a ešte mi aj zapózovala so „svojou časťou obchodu“.
Ekonomicky obchod funguje, lebo textil z Európy je tu žiadaný, navyše často ide o kvalitné značky a látky, ktoré za tú cenu ešte veľmi dobre poslúžia, hoci majú kde-tu škvrnku. Aj tu je dôležité, ako človek vyzerá a pôsobí. Platí to aj o predavačkách v družstve.
.sirotinec zavrú
Niektoré plány, údajne určené na zlepšenie života, však pôsobia nereálne. Napríklad rwandská vláda sa rozhodla zrušiť do roku 2015 všetky sirotince, a to sa jej sotva podarí. Tento záväzok sa dotkne aj sirotinca, ktorý spravuje rád rogacionistov. V ňom už 15 rokov pôsobí páter Jozef Humeňanský, slovenský misionár. V sirotinci na jednom z menších kopčekov, na ktorých leží hlavné mesto Kigali, sa starajú o 93 detí. Z nich asi tretina sa narodila matkám vo väzení. Po dvore pobehovali deti so zvláštnymi vriedkami, cez omšu neobsedeli na mieste. Až neskôr sme sa dozvedeli, že tieto deti majú aids.
Miestna pestúnka vyštudovala verejné zdravotníctvo a zaujíma sa o šírenie rôznych chorôb a spôsoby, ako im zabrániť. V tejto oblasti vidí svoju prácu, keď sirotinec vláda zruší. „Len čo bude s deťmi? To nikto nevie a nik o tom nechce hovoriť. Títo maličkí mohli do dvoch rokov byť pri matkách vo väzení, a teraz sú tu,“ vysvetľuje páter Jozef. Sirotinec sa snaží kontaktovať príbuzných detí, ak je to možné, aby sa nejako zabezpečilo ich umiestnenie.
„Kiežby pán Boh dal, aby neboli potrebné sirotince v Rwande,“ trpko vraví páter Jozef. Ony však potrebné sú a nevedno, čo sa stane po ich zrušení. Ani dnes nie sú pokusy umiestniť siroty do náhradných rodín úspešné. A ak má dieťa aids, je to celkom nemožné. Takého sa často zrieknu aj vlastní rodičia.
.nevidia a vedia
O niektoré deti je ťažké starať sa doma, a aj preto vznikla škola pre slepé deti v Kibeho. Výučba je prispôsobená potrebám týchto detí a nakoniec z nej vyjdú gramotné, vedia sa orientovať v meste, ovládajú ručné práce. Sestra Fabiana z Poľska je tu už päť rokov, od samého začiatku fungovania tejto unikátnej školy františkánskych sestier. Rád založila Poľka Elizabeth Roza Czacka práve za účelom starostlivosti o slepé a slabozraké deti.
Dostať sa do školy v Kibeho je pre každé zo 112 detí veľké šťastie. Nikde inde v Rwande či Burundi alebo Kongu by nemali šancu naučiť sa čítať. Základom je naučiť deti Braillovo písmo. Potom už môžu otvoriť učebnice a učiť sa napríklad geografiu. Učebnice do Braillovho písma priamo tu aj prekladajú a tlačia. Má to na starosti Jean-Claude, ktorý počas našej návštevy viedol so žiakmi hodinu využívania počítačov.
Žiaľ, veľa z týchto detí by mohlo byť úplne zdravých. Ako nám vysvetlila sestra Fabiana, mnohé dostali a prechodili maláriu, ktorej následkom potom oslepli. Za oslabením zraku je niekedy aj slabá výživa či skutočne len dedičnosť.„Zvláštne prípady predstavujú albíni, deti, ktoré sú vinou celkového nedostatku pigmentu častejšie slabozraké až slepé,“ dodáva sestra Fabiana.
Ak vzdelanie zvyšuje šance na uplatnenie, u týchto žiakov to nutne neplatí. „Vrátia sa domov a vedia akurát čítať nahlas svojej rodine,“ hovorí sestra. Prácu si nájdu veľmi ťažko, aj keď sú šikovní, pretože ani zdraví ľudia s horšou kvalitou vzdelania sa v Rwande často nevedia uplatniť.
.sú Pygmejovia leniví?
„Všetci sa mi čudujú, prečo im pomáham, ale podľa mňa to je dôležité,“ obraňuje svoju pomoc Pygmejom žijúcim v neďalekej dedine 26-ročný James, účtovník na klinike v Bigugu v západnej provincii. Kmeň Pygmejov tvorí dnes asi iba jedno percento obyvateľov Rwandy. Nikto ich nemá rád, považujú ich za lenivých, zato vždy pripravených niečo ukradnúť. V Bigugu sa však aj toto pomaly mení. V spolupráci s Katarínou Molnárovou, slovenskou lekárkou, ktorá tu pôsobí, sa podarilo Pygmejom z tejto dediny prenajať pôdu patriacu k nemocnici, z ktorej vytvorili terasovité políčka. Veľa ľudí im prorokovalo, že nič nedopestujú, a predsa majú veľkú úrodu zemiakov.
To však neznamená, že sa hneď majú lepšie aj ich deti. Len hŕstka pygmejských detí chodí do školy, lebo rodičia nemajú peniaze na povinné školské uniformy. Zopár ich tu však v zaprášených modrých košeliach behalo. Kúpila im ich doktorka Katarína s pomocou priateľov na Slovensku, a tak aspoň niekoľko pygmejských detí dostalo šancu.
Deti rôzneho veku tu vidieť všade. Veľa žien nosí na chrbte v šate bábätká a so slnečníkom si vykračujú po kraji cesty. Je to výsledok jedného z osvietenejších nariadení vlády.
Keď už dieťa nepije materské mlieko, dostane ho na starosť niekto zpočetných starších súrodencov. Osemroční sa potom starajú o trojročných.
Deti kráčajúce pri cestách od vás neraz pýtajú peniaze, no väčšou pomocou je, ak im dáte prázdne plastové fľaše. Tie si pýtajú, keď kričia „agačupa“. Štatisticky má síce vyše 80 percent obyvateľov Rwandy prístup k pitnej vode, no reálne sa tým chápe, že vzdialenosť k zdroju pitnej vody nie je pre nich viac ako 800 metrov. Kanistre nesú alebo vezú na bicykloch. Asi ešte dlho budú po krajniciach kráčať skupiny detí s nádobami na vodu a budú sa čudovať bielym tváram.
Muzungu, ako tu na nás kričali, si nemôže ani vyjsť na prechádzku bez toho, aby nevzbudil pozornosť. Okrem vtipného „Good morning, teacher!“ si vypočujete aj zvolania „Give me money!“ alebo rovno „Give me my money!“ Rozprávky o belochoch, ktorí berú neposlušné deti od rodičov, nahradili príbehy o tých, ktorí nosia peniaze.
Autorka je publicistka, jej cesta sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO v rámci programu V4Aid financovaného Európskou úniou a SlovakAid.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.