Teda za predpokladu, že ten zvláštne zapáchajúci voskový materiál nebude považovať za nepovšimnutiahodný artefakt. To by však bol mimoriadne nešťastný omyl, pretože nejde o žiadny bezcenný šuter, ale o kus ambry, ktorá má hodnotu zlata. A to doslova. Súčasná cena drahého kovu sa totiž pohybuje približne na rovnakej úrovni ako cena vzácneho živočíšneho produktu. Preto vôbec neprekvapí, že za trojkilový exemplár, nájdený len nedávno na pláži v anglickom Lancashire, ponúkli šťastnému nálezcovi okrúhlych 50 000 eur.
.vorvaň
Ambra je výlučok vorvaňa tuponosého (Physeter macrocephalus), jednej z najväčších veľrýb oceánov, ktorú preslávil Herman Melville svojím románom Moby Dick. Hlavnou zložkou potravy tohto obrovského morského cicavca sú veľké kalmáre a sépie, ktoré však majú pomerne tvrdé chitínové ústne ústrojenstvo (tzv. zobáky). A práve tieto nestráviteľné zvyšky veľrybieho jedla sa často nachádzajú v samotnej hmote vyplavenej ambry. Na základe toho sa dnes predpokladá, že ambra vzniká v tráviacom trakte vorvaňa ako dôsledok ochrany jeho žalúdka a čriev pred mechanickým poškodením ostrými chrupavkami. A to tak, že nestrávené zvyšky skonzumovaných hlavonožcov sa postupne obalia mäkkým a lepkavým materiálom, z čoho nakoniec vznikne v útrobách veľryby solídny kus odpadu. Ten však po čase začína nepríjemne tlačiť, a tak musí, pochopiteľne, von, čiže po dosiahnutí kritickej veľkosti ho vorvaň jednoducho vylúči do šíreho oceánu. Donedávna sa ešte myslelo, že veľryba ambru vyvráti, ale pravda je, že tento drahocenný materiál opúšťa tráviaci trakt presne opačnou stranou tela. Čerstvo uvoľnená fekália potom asi aj tak vyzerá, našťastie, v takomto stave ju zatiaľ ešte nikto nenašiel. Vďaka značnému obsahu tuku a nižšej hustote sa vylúčená ambra následne plaví dlhé mesiace a roky v slanej vode, vystavená ešte navyše aj intenzívnemu slnečnému žiareniu. Pôvodne nevábny produkt živočíšneho metabolizmu sa v týchto podmienkach chemicky mení a pomaly oxiduje na zhmotnený sen každého parfumeristu. Nuž, a nakoniec ho ako tvrdú bielu, žltosivú alebo čiernu hrudu s typickou jemnou vôňou vietor a vlny vynesú na pobrežie, kde naň môže natrafiť mimoriadne šťastný nálezca.
.parfum
Fenomenálna hodnota dobre vyzretých vorvaních fekálií spočíva v ich jedinečnom využití v multimiliardovom voňavkárskom priemysle. Špičkové voňavky totiž obsahujú ambru ako fixatér, ktorý doslova „prilepí“ vonné molekuly parfumu na ľudskú pokožku. Dosiahne sa tým pomalšie odparovanie senzorických zlúčenín, vďaka čomu charakteristická vôňa drahého parfumu pretrváva oveľa dlhší čas. Keďže však samotná ambra vykazuje široké spektrum vlastných vôní – od zemitej cez mošusovú, sladkastou končiac – je obzvlášť dôležité zvážiť jej senzorickú kompatibilitu s kľúčovými vonnými zložkami konkrétneho parfumu. Z tohto dôvodu sa ambra používa ako fixatér najmä do takého typu voňaviek, v ktorých dokáže zvýrazniť a prehĺbiť ich žiaduce „živočíšne“ tóny. Ale keďže vorvaň patrí medzi ohrozené druhy, mnoho štátov už preventívne zakázalo používanie ambry do voňaviek. (Francúzi na rozdiel od Američanov s tým však problém nemajú). Vďaka tomu sa jej už aj tak závratná cena zvyšuje ešte viac, a to až natoľko, že mnohí výrobcovia špičkových parfumov začali namiesto ambry používať jej lacnejšiu – a zároveň menej kontroverznú – syntetickú náhradu.
.ambrox
Kľúčovou organickou zlúčeninou, ktorá prepožičiava prírodnej ambre jej typickú vôňu, je ambrox. Ten sa však v čerstvo vylúčenej ambre, paradoxne, nenachádza, vzniká totiž až dlhoročným procesom dozrievania vorvaních fekálií v morskej vode. Chemicky ide o oxidačnú fotodegradáciu pôvodne prítomného – ale nevoňavého! – ambreínu, ktorý sa takto postupne transformuje na molekulu voňavého ambroxu. Vzhľadom na úzkoprofilový charakter ambry, ako aj neetickosť používania živočíšnych produktov vo voňavkárstve, mimoriadne žiadaný ambrox sa v súčasnosti pripravuje takmer výlučne synteticky. Jeho ročná svetová produkcia dosahuje približne 30 ton, pričom aktuálna cena sa pohybuje na úrovni približne tisíc dolárov za kilogram. Najčastejšie používanou východiskovou zlúčeninou je sklareol, ktorého zdrojom sú listy a kvety šalvie muškátovej (Salvia sclarea), vždyzelenej dvojročnej byliny, rastúcej v južnej Európe. Z metráka rastlinného materiálu sa dá získať necelý kilogram oleja, z ktorého následne vykryštalizuje čistý sklareol. Ten sa potom už známymi chemickými postupmi prevedie na cieľový ambrox. Alternatívnou surovinou na jeho výrobu je cis-abienol, ktorý sa podobným spôsobom extrahuje zo severoamerickej jedle balzamovej (Abies balsamea). Čoraz viac však získavajú na popularite biosyntetické transformácie spomínaných rastlinných prekurzorov pomocou špecifických enzýmov. Nuž a najnovším trendom prípravy ambroxu je využitie geneticky modifikovaných mikroorganizmov, čo do budúcnosti predstavuje mimoriadne atraktívnu cestu.
Autor je chemik.
.vorvaň
Ambra je výlučok vorvaňa tuponosého (Physeter macrocephalus), jednej z najväčších veľrýb oceánov, ktorú preslávil Herman Melville svojím románom Moby Dick. Hlavnou zložkou potravy tohto obrovského morského cicavca sú veľké kalmáre a sépie, ktoré však majú pomerne tvrdé chitínové ústne ústrojenstvo (tzv. zobáky). A práve tieto nestráviteľné zvyšky veľrybieho jedla sa často nachádzajú v samotnej hmote vyplavenej ambry. Na základe toho sa dnes predpokladá, že ambra vzniká v tráviacom trakte vorvaňa ako dôsledok ochrany jeho žalúdka a čriev pred mechanickým poškodením ostrými chrupavkami. A to tak, že nestrávené zvyšky skonzumovaných hlavonožcov sa postupne obalia mäkkým a lepkavým materiálom, z čoho nakoniec vznikne v útrobách veľryby solídny kus odpadu. Ten však po čase začína nepríjemne tlačiť, a tak musí, pochopiteľne, von, čiže po dosiahnutí kritickej veľkosti ho vorvaň jednoducho vylúči do šíreho oceánu. Donedávna sa ešte myslelo, že veľryba ambru vyvráti, ale pravda je, že tento drahocenný materiál opúšťa tráviaci trakt presne opačnou stranou tela. Čerstvo uvoľnená fekália potom asi aj tak vyzerá, našťastie, v takomto stave ju zatiaľ ešte nikto nenašiel. Vďaka značnému obsahu tuku a nižšej hustote sa vylúčená ambra následne plaví dlhé mesiace a roky v slanej vode, vystavená ešte navyše aj intenzívnemu slnečnému žiareniu. Pôvodne nevábny produkt živočíšneho metabolizmu sa v týchto podmienkach chemicky mení a pomaly oxiduje na zhmotnený sen každého parfumeristu. Nuž, a nakoniec ho ako tvrdú bielu, žltosivú alebo čiernu hrudu s typickou jemnou vôňou vietor a vlny vynesú na pobrežie, kde naň môže natrafiť mimoriadne šťastný nálezca.
.parfum
Fenomenálna hodnota dobre vyzretých vorvaních fekálií spočíva v ich jedinečnom využití v multimiliardovom voňavkárskom priemysle. Špičkové voňavky totiž obsahujú ambru ako fixatér, ktorý doslova „prilepí“ vonné molekuly parfumu na ľudskú pokožku. Dosiahne sa tým pomalšie odparovanie senzorických zlúčenín, vďaka čomu charakteristická vôňa drahého parfumu pretrváva oveľa dlhší čas. Keďže však samotná ambra vykazuje široké spektrum vlastných vôní – od zemitej cez mošusovú, sladkastou končiac – je obzvlášť dôležité zvážiť jej senzorickú kompatibilitu s kľúčovými vonnými zložkami konkrétneho parfumu. Z tohto dôvodu sa ambra používa ako fixatér najmä do takého typu voňaviek, v ktorých dokáže zvýrazniť a prehĺbiť ich žiaduce „živočíšne“ tóny. Ale keďže vorvaň patrí medzi ohrozené druhy, mnoho štátov už preventívne zakázalo používanie ambry do voňaviek. (Francúzi na rozdiel od Američanov s tým však problém nemajú). Vďaka tomu sa jej už aj tak závratná cena zvyšuje ešte viac, a to až natoľko, že mnohí výrobcovia špičkových parfumov začali namiesto ambry používať jej lacnejšiu – a zároveň menej kontroverznú – syntetickú náhradu.
.ambrox
Kľúčovou organickou zlúčeninou, ktorá prepožičiava prírodnej ambre jej typickú vôňu, je ambrox. Ten sa však v čerstvo vylúčenej ambre, paradoxne, nenachádza, vzniká totiž až dlhoročným procesom dozrievania vorvaních fekálií v morskej vode. Chemicky ide o oxidačnú fotodegradáciu pôvodne prítomného – ale nevoňavého! – ambreínu, ktorý sa takto postupne transformuje na molekulu voňavého ambroxu. Vzhľadom na úzkoprofilový charakter ambry, ako aj neetickosť používania živočíšnych produktov vo voňavkárstve, mimoriadne žiadaný ambrox sa v súčasnosti pripravuje takmer výlučne synteticky. Jeho ročná svetová produkcia dosahuje približne 30 ton, pričom aktuálna cena sa pohybuje na úrovni približne tisíc dolárov za kilogram. Najčastejšie používanou východiskovou zlúčeninou je sklareol, ktorého zdrojom sú listy a kvety šalvie muškátovej (Salvia sclarea), vždyzelenej dvojročnej byliny, rastúcej v južnej Európe. Z metráka rastlinného materiálu sa dá získať necelý kilogram oleja, z ktorého následne vykryštalizuje čistý sklareol. Ten sa potom už známymi chemickými postupmi prevedie na cieľový ambrox. Alternatívnou surovinou na jeho výrobu je cis-abienol, ktorý sa podobným spôsobom extrahuje zo severoamerickej jedle balzamovej (Abies balsamea). Čoraz viac však získavajú na popularite biosyntetické transformácie spomínaných rastlinných prekurzorov pomocou špecifických enzýmov. Nuž a najnovším trendom prípravy ambroxu je využitie geneticky modifikovaných mikroorganizmov, čo do budúcnosti predstavuje mimoriadne atraktívnu cestu.
Autor je chemik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.