Na začiatku 20. storočia, keď ho začali stavať, sa uvažovalo o menšej kaplnke, ktorá by tvorila súčasť novej, rozvíjajúcej sa prešporskej štvrte. Výstavba kostolíka sa stala srdcovou záležitosťou dobovej uhorskej elity: zvony posvätil pomocný ostrihomský biskup, istá grófka z rodu Szapáry dosiahla, aby bol kostol väčší, ako sa pôvodne plánovalo, iná grófka dala z Viedne priviezť relikvie sv. Alžbety. Kostol bol postavený nielen na počesť sv. Alžbety, ale tak trochu aj obľúbenej uhorskej kráľovnej Alžbety Bavorskej, zvanej Sisi. Medziiným práve vďaka nej sa stal tejto elite sympatickejší ten habsburský dvor, s ktorým sa napokon vyrovnala, no proti ktorému ešte v roku 1849 zvádzala krvavé boje. V období uhorskej revolúcie, aj o päťdesiat rokov neskôr, v čase posvätenia Modrého kostolíka, bol uhorským kráľom František Jozef. V priebehu polstoročia sa obraz panovníka, ktorý potlačil revolúciu, zmenil na obraz starého cisára, reprezentujúceho rakúsku a uhorskú elitu a ideu dualizmu. Tento proces odzrkadľuje aj výstavba Modrého kostolíka, ktorý sa stal eklatantnou budovou novej štvrte v rozširujúcom sa meste. A táto štvrť niesla meno Františka Jozefa.
.secesia od Bratislavy po Vojvodinu
Svet strednej Európy prešiel odvtedy výraznými zmenami, ale kostol zostal na svojom mieste. O zmenách najmarkantnejšie vypovedá skutočnosť, že reliéf kráľovnej Sisi dali československé úrady z kostola odstrániť. Ornamentálny interiér i exteriér zostal zachovaný. Bratislavčania už považujú Modrý kostolík za svoj, v bruselskej „mini Európe“ dokonca reprezentuje Slovensko. Okrem toho stavba predstavuje dva „uhorské kódy“: secesiu a svätcov z rodu Arpádovcov.
Vtedajší minister náboženstva požiadal o vypracovanie stavebného projektu Ődöna Lechnera, ktorý bol už vtedy uznávaným architektom a stal sa hlavným predstaviteľom uhorskej koncepcie secesie. Okrem toho bola secesia v tom čase oslavovaným štýlom: predstavovala modernizmus, no zároveň bola vhodná aj na hľadanie špecifického uhorského „národného štýlu“ – spájala v sebe ľudové aj východné motívy. (Takéto snahy neboli ojedinelé – v secesii hľadali „národný štýl“ aj francúzsky Art Nouveau a nemecký Jugendstil.) V tom čase ho mnohí obdivovali aj kritizovali, no Ődön Lechner ostal uznávaným architektom aj po smrti. Rovnako zostal zachovaný aj jedinečný vplyv ľudových ornamentov (výhonkov, kvetov atď.). Najskvostnejšie príklady uhorskej secesie nachádzame najmä v Budapešti, ale aj vo vojvodinskej Subotici a v Sedmohradsku.
.každý má svojho svätca
Zaujímavým a tak trochu neprebádaným uhorským dedičstvom je aj samotná sv. Alžbeta. Svätci predstavujú aktívnu súčasť európskej kultúry, a to nezávisle od dnešnej situácie kresťanstva. Mnoho svätcov tvorí aj súčasť európskej kolektívnej pamäti a ich osudy sú známe aj za hranicami. No zdá sa, že existujú aj „národní svätci“, ktorí sa zachovali skôr v pamäti konkrétneho národa, t. j. každý národ akoby mal trochu aj vlastných svätcov.
Podľa slov pápeža Jána Pavla II. dala práve dynastia Arpádovcov svetu najviac svätých a blahoslavených. Okrem sv. Štefana vyhlásili v roku 1083 za svätého aj jeho syna Imricha, ako aj jeho učiteľa sv. Gerharda, jedného z prvých biskupov Uhorska. A zakrátko prišiel rad aj na „rytierskeho“ kráľa Ladislava I., bojovníka proti Kumánom, ktorí vtrhli do krajiny.
Ďalší svätí, ktorí vzišli z dynastie Arpádovcov, boli najmä ženy – kráľovné a princezné. Sv. Alžbeta, dcéra Ondreja II., viedla kajúcny spôsob života a pomáhala chudobným. Rovnako žila aj sv. Margita, dcéra Bela IV., ktorá sa narodila v čase tatárskych nájazdov v Dalmácii, kam kráľovská rodina ušla. Z oboch sa stali známe svätice Uhorského kráľovstva, kým ostatné žili a boli známe skôr za jeho hranicami. Margitina sestra sv. Kinga sa dostala na územie dnešného Poľska, kde ju Poliaci poznajú iba ako „poľskú Kingu“. Spolu s manželom zložila sľub čistoty, zo svojho vena podporovala boj proti Tatárom, dala postaviť kostoly (o. i. kláštor v Starom Sączi, ktorý sa stal kultúrnym centrom). Ján Pavol II. ju vyhlásil za svätú v roku 1999. Piroška, dcéra sv. Ladislava, žila ako manželka byzantského cisára v Konštantínopole (pod menom Irena), kde ju neskôr vyhlásili za svätú podľa ortodoxného rítu; v chráme Hagia Sofia možno vidieť jej mozaikový portrét. Podporovala púte do Svätej zeme a zakladala nemocnice. Ďaleko od Karpatskej kotliny sa dostala sv. Margita Škótska, ktorá sa narodila okolo roku 1047 pri Pécsi: jej otec sem ušiel z Anglicka. Oženil sa s dcérou alebo sestrou sv. Štefana a neskôr sa s rodinou vrátil do Anglicka. V Karpatskej kotline nie je veľmi známa, no o to viac ju poznajú v Škótsku.
Miera poznania týchto svätcov aj ich miesto v našej pamäti sa mení. V slovenskom povedomí sa dnes cielene „pestuje“ najmä spomienka na Svorada a Benedikta. Možno je to preto, že obaja sprítomňujú akýsi pradávny staromoravsko-slovanský odkaz. Faktom však zostáva, že svätcov z dynastie Arpádovcov spája s územím bývalého Horného Uhorska i s Bratislavou nejedno silné puto – a to nielen prostredníctvom Modrého kostolíka, ktorý nesie meno sv. Alžbety. Na súsoší Najsvätejšej Trojice na Rybnom námestí, ako aj na oltárnom obraze v Kostole trinitárov je zobrazený sv. Štefan. Relikvie sv. Margity ukryli pred Turkami v kostole klarisiek; predpokladá sa, že sa v jeho múroch alebo v podzemí nachádzajú dodnes. Kostol na Špitálskej ulici je pomenovaný po sv. Ladislavovi. Kedysi mohol byť práve jeho kult – popri sv. Štefanovi – najsilnejší: jeho zápas proti Kumánom zvečňuje mnoho gemerských a spišských fresiek, no pamiatku sv. Ladislava uchováva aj pekný erb turčianskej obce Necpaly.
Aj svätci arpádovskej dynastie môžu byť akýmsi spoločným „uhorským kódom“ pre Maďarov a Slovákov, odhaľujúcim niečo zo spoločnej dobovej mentality: strach z východných hôrd alebo kultúrne styky strednej Európy s inými regiónmi.
.secesia od Bratislavy po Vojvodinu
Svet strednej Európy prešiel odvtedy výraznými zmenami, ale kostol zostal na svojom mieste. O zmenách najmarkantnejšie vypovedá skutočnosť, že reliéf kráľovnej Sisi dali československé úrady z kostola odstrániť. Ornamentálny interiér i exteriér zostal zachovaný. Bratislavčania už považujú Modrý kostolík za svoj, v bruselskej „mini Európe“ dokonca reprezentuje Slovensko. Okrem toho stavba predstavuje dva „uhorské kódy“: secesiu a svätcov z rodu Arpádovcov.
Vtedajší minister náboženstva požiadal o vypracovanie stavebného projektu Ődöna Lechnera, ktorý bol už vtedy uznávaným architektom a stal sa hlavným predstaviteľom uhorskej koncepcie secesie. Okrem toho bola secesia v tom čase oslavovaným štýlom: predstavovala modernizmus, no zároveň bola vhodná aj na hľadanie špecifického uhorského „národného štýlu“ – spájala v sebe ľudové aj východné motívy. (Takéto snahy neboli ojedinelé – v secesii hľadali „národný štýl“ aj francúzsky Art Nouveau a nemecký Jugendstil.) V tom čase ho mnohí obdivovali aj kritizovali, no Ődön Lechner ostal uznávaným architektom aj po smrti. Rovnako zostal zachovaný aj jedinečný vplyv ľudových ornamentov (výhonkov, kvetov atď.). Najskvostnejšie príklady uhorskej secesie nachádzame najmä v Budapešti, ale aj vo vojvodinskej Subotici a v Sedmohradsku.
.každý má svojho svätca
Zaujímavým a tak trochu neprebádaným uhorským dedičstvom je aj samotná sv. Alžbeta. Svätci predstavujú aktívnu súčasť európskej kultúry, a to nezávisle od dnešnej situácie kresťanstva. Mnoho svätcov tvorí aj súčasť európskej kolektívnej pamäti a ich osudy sú známe aj za hranicami. No zdá sa, že existujú aj „národní svätci“, ktorí sa zachovali skôr v pamäti konkrétneho národa, t. j. každý národ akoby mal trochu aj vlastných svätcov.
Podľa slov pápeža Jána Pavla II. dala práve dynastia Arpádovcov svetu najviac svätých a blahoslavených. Okrem sv. Štefana vyhlásili v roku 1083 za svätého aj jeho syna Imricha, ako aj jeho učiteľa sv. Gerharda, jedného z prvých biskupov Uhorska. A zakrátko prišiel rad aj na „rytierskeho“ kráľa Ladislava I., bojovníka proti Kumánom, ktorí vtrhli do krajiny.
Ďalší svätí, ktorí vzišli z dynastie Arpádovcov, boli najmä ženy – kráľovné a princezné. Sv. Alžbeta, dcéra Ondreja II., viedla kajúcny spôsob života a pomáhala chudobným. Rovnako žila aj sv. Margita, dcéra Bela IV., ktorá sa narodila v čase tatárskych nájazdov v Dalmácii, kam kráľovská rodina ušla. Z oboch sa stali známe svätice Uhorského kráľovstva, kým ostatné žili a boli známe skôr za jeho hranicami. Margitina sestra sv. Kinga sa dostala na územie dnešného Poľska, kde ju Poliaci poznajú iba ako „poľskú Kingu“. Spolu s manželom zložila sľub čistoty, zo svojho vena podporovala boj proti Tatárom, dala postaviť kostoly (o. i. kláštor v Starom Sączi, ktorý sa stal kultúrnym centrom). Ján Pavol II. ju vyhlásil za svätú v roku 1999. Piroška, dcéra sv. Ladislava, žila ako manželka byzantského cisára v Konštantínopole (pod menom Irena), kde ju neskôr vyhlásili za svätú podľa ortodoxného rítu; v chráme Hagia Sofia možno vidieť jej mozaikový portrét. Podporovala púte do Svätej zeme a zakladala nemocnice. Ďaleko od Karpatskej kotliny sa dostala sv. Margita Škótska, ktorá sa narodila okolo roku 1047 pri Pécsi: jej otec sem ušiel z Anglicka. Oženil sa s dcérou alebo sestrou sv. Štefana a neskôr sa s rodinou vrátil do Anglicka. V Karpatskej kotline nie je veľmi známa, no o to viac ju poznajú v Škótsku.
Miera poznania týchto svätcov aj ich miesto v našej pamäti sa mení. V slovenskom povedomí sa dnes cielene „pestuje“ najmä spomienka na Svorada a Benedikta. Možno je to preto, že obaja sprítomňujú akýsi pradávny staromoravsko-slovanský odkaz. Faktom však zostáva, že svätcov z dynastie Arpádovcov spája s územím bývalého Horného Uhorska i s Bratislavou nejedno silné puto – a to nielen prostredníctvom Modrého kostolíka, ktorý nesie meno sv. Alžbety. Na súsoší Najsvätejšej Trojice na Rybnom námestí, ako aj na oltárnom obraze v Kostole trinitárov je zobrazený sv. Štefan. Relikvie sv. Margity ukryli pred Turkami v kostole klarisiek; predpokladá sa, že sa v jeho múroch alebo v podzemí nachádzajú dodnes. Kostol na Špitálskej ulici je pomenovaný po sv. Ladislavovi. Kedysi mohol byť práve jeho kult – popri sv. Štefanovi – najsilnejší: jeho zápas proti Kumánom zvečňuje mnoho gemerských a spišských fresiek, no pamiatku sv. Ladislava uchováva aj pekný erb turčianskej obce Necpaly.
Aj svätci arpádovskej dynastie môžu byť akýmsi spoločným „uhorským kódom“ pre Maďarov a Slovákov, odhaľujúcim niečo zo spoločnej dobovej mentality: strach z východných hôrd alebo kultúrne styky strednej Európy s inými regiónmi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.