„Čo je založené na násilí, padne. Diktatúry, aj keď sa zdajú do poslednej chvíle silné, padajú a len nešľachetný človek by mohol na ich troskách snívať o nových diktatúrach,“ napísal v roku 1947 Karol Sidor. Ale bolo to neskoro, tragicky neskoro.
Sidor mal zvláštny príbeh. Mohol to byť jeden z najväčších politikov slovenských dejín, v zlomovom okamihu sa ocitol na správnom mieste, mal dokonca aj správny inštinkt, ale nedokázal prekonať vlastné obmedzenia.
Sidor bol vášnivý novinár, dlhoročný šéfredaktor denníka Slovák a očakávaný dedič Andreja Hlinku. Keď Hlinka zomrel, Sidor mal 37. Je pozoruhodné, aké opačné boli kariéry dvoch mužov, ktorí túžili nahradiť Hlinku. Tiso bol kňaz, tak ako Hlinka, pred rokom 1939 bol považovaný za umiernené krídlo strany, jeden z najsčítanejších a v domácich pomeroch najrozhľadenejších ľudákov. Sidor bol presný opak: stranícky agitátor, často vedený vášňami, ktorý si dlho neuvedomoval nebezpečenstvo nacionalizmu či antisemitizmu. A to ani po roku 1933. Sidor sa nadchýňal talianskym fašizmom, demokraciu kritizoval neuvážlivo a neopatrne, dobový militarizmus vnímal nekriticky. To všetko sa malo zmeniť, Sidor mal hrať Tisovu rolu a naopak. Z Tisa sa stal pre Slovensko aj pre Vatikán problematický prezident, muž, ktorý niesol politickú zodpovednosť za antisemitskú legislatívu a odsun Židov do koncentračných táborov a zo Sidora diplomat v Ríme. V svojich pamätiach Šesť rokov pri Vatikáne o svojom postavení cez vojnu napísal: „Čo sa z môjho pobytu v Ríme vyvinie? Misia alebo vyhnanstvo? Nevedel som si odpovedať. Stále som si opakoval: misia, vyhnanstvo, misia, vyhnanstvo, vyhnanstvo. Je mi to jedno. Som ďaleko od domova. Misia je pre mňa vyhnanstvom a vyhnanstvo je pre mňa misiou. Čo záleží na slovách a pojmoch?“ Lenže ono na nich záleží. Sidorova schizofrénia nemala ostať len v myslení, ale aj v konaní.
Keď v marci 1939 odmietol Hitlerových vyslancov a odmietol vyhlásiť na želanie führera samostatný štát, mohol to byť dejinný okamih. Veď Hitlerovi dovtedy neodporovali ani oveľa významnejší politici. Sidor cítil, že samostatný štát má byť domácim rozhodnutím, svoj postoj však zdôvodnil formálne právnymi argumentmi. A keď o dva dni neskôr Tiso povedal Hitlerovi „áno“, Sidor ho podporil. Nedokázal ísť do disentu a jeho morálna prevaha vyprchala do 48 hodín. Trvalo dlho, kým si to uvedomil. Ešte v roku 1943 si do denníka poznamenal: „Smiešna vec. Extrémisti slovenskí vyhlásili ma pre marec 1939 za zradcu.“
Hoci bol Sidor v tých dňoch pravdepodobne na Slovensku populárnejší ako Tiso a hoci verejne hovoril, že sa z Bratislavy nedá vyhnať a Slovensko neopustí, už o tri mesiace sa stal veľvyslancom pri Svätej stolici. Keď po nátlaku Berlína prišiel o všetky funkcie, nahnevane napísal: „Keby boli v tú noc so mnou hovorili Nemci, ako sa patrí hovoriť s ministerským predsedom Slovenska, a keby neboli hovorili tak, ako keď mašinkvér strieľa, možno ja by som letel do Berlína a možno, že by som bol aktívny býval pri vyhlásení neodvislosti Slovenska.“
Je to osudový paradox, že muž, ktorý si počas piatich rokov v Ríme získa rešpekt, nadviaže vzťahy s budúcimi politikmi Alicidom de Gasperim a Quidom Gonellom, či Giovannim Battistom Montinim, budúcim pápežom Pavlom VI., stále akoby sa nevedel rozhodnúť, o čo mu vlastne v politike ide. Zastupuje Tisov režim, ale nie vo veci antisemitizmu. Ani tu však nedokáže prejsť do aktívnejšej roly. Vatikán odsudzuje slovenskú politiku ako nekresťanskú, to isté robí doma Kolakovič, ale Sidor váha. Po roku 1943 a páde Mussoliniho mu musí byť jasné, že Nemci vojnu prehrajú, nedokáže však urobiť nič aktívne a keď v auguste 1944 vypukne na Slovensku Povstanie, Sidor sa to dozvie až v septembri.
Na konci vojny, keď príde o svoj diplomatický post, sa nedokáže vrátiť na Slovensko. Nedostatočne sa totiž odlíšil od zdiskreditovaného režimu, chýba mu autorita, aj odvaha. Dlho váha, a keď ho v neprítomnosti odsúdia, požiada o politický azyl. Nedokáže byť ani vodcom politického exilu, ktorý sa utápa v hádkach a sporoch.
Pre Slovensko to boli osudové roky, v ktorých zlyhával výkvet prvej Československej republiky. Naša politika prišla o celú politickú generáciu zdiskreditovanú Tisovým režimom, prišla aj o Milana Hodžu, ktorý mohol byť protipólom Beneša aj nastupujúcich komunistov, a čoskoro mala prísť aj o generáciu mladých občianskych politikov, ktorá mala zásluhy na Povstaní. Desaťročie 1938 až 1948 bolo z pohľadu politických elít azda najtragickejšie v celom 20. storočí.
Sidor mal zvláštny príbeh. Mohol to byť jeden z najväčších politikov slovenských dejín, v zlomovom okamihu sa ocitol na správnom mieste, mal dokonca aj správny inštinkt, ale nedokázal prekonať vlastné obmedzenia.
Sidor bol vášnivý novinár, dlhoročný šéfredaktor denníka Slovák a očakávaný dedič Andreja Hlinku. Keď Hlinka zomrel, Sidor mal 37. Je pozoruhodné, aké opačné boli kariéry dvoch mužov, ktorí túžili nahradiť Hlinku. Tiso bol kňaz, tak ako Hlinka, pred rokom 1939 bol považovaný za umiernené krídlo strany, jeden z najsčítanejších a v domácich pomeroch najrozhľadenejších ľudákov. Sidor bol presný opak: stranícky agitátor, často vedený vášňami, ktorý si dlho neuvedomoval nebezpečenstvo nacionalizmu či antisemitizmu. A to ani po roku 1933. Sidor sa nadchýňal talianskym fašizmom, demokraciu kritizoval neuvážlivo a neopatrne, dobový militarizmus vnímal nekriticky. To všetko sa malo zmeniť, Sidor mal hrať Tisovu rolu a naopak. Z Tisa sa stal pre Slovensko aj pre Vatikán problematický prezident, muž, ktorý niesol politickú zodpovednosť za antisemitskú legislatívu a odsun Židov do koncentračných táborov a zo Sidora diplomat v Ríme. V svojich pamätiach Šesť rokov pri Vatikáne o svojom postavení cez vojnu napísal: „Čo sa z môjho pobytu v Ríme vyvinie? Misia alebo vyhnanstvo? Nevedel som si odpovedať. Stále som si opakoval: misia, vyhnanstvo, misia, vyhnanstvo, vyhnanstvo. Je mi to jedno. Som ďaleko od domova. Misia je pre mňa vyhnanstvom a vyhnanstvo je pre mňa misiou. Čo záleží na slovách a pojmoch?“ Lenže ono na nich záleží. Sidorova schizofrénia nemala ostať len v myslení, ale aj v konaní.
Keď v marci 1939 odmietol Hitlerových vyslancov a odmietol vyhlásiť na želanie führera samostatný štát, mohol to byť dejinný okamih. Veď Hitlerovi dovtedy neodporovali ani oveľa významnejší politici. Sidor cítil, že samostatný štát má byť domácim rozhodnutím, svoj postoj však zdôvodnil formálne právnymi argumentmi. A keď o dva dni neskôr Tiso povedal Hitlerovi „áno“, Sidor ho podporil. Nedokázal ísť do disentu a jeho morálna prevaha vyprchala do 48 hodín. Trvalo dlho, kým si to uvedomil. Ešte v roku 1943 si do denníka poznamenal: „Smiešna vec. Extrémisti slovenskí vyhlásili ma pre marec 1939 za zradcu.“
Hoci bol Sidor v tých dňoch pravdepodobne na Slovensku populárnejší ako Tiso a hoci verejne hovoril, že sa z Bratislavy nedá vyhnať a Slovensko neopustí, už o tri mesiace sa stal veľvyslancom pri Svätej stolici. Keď po nátlaku Berlína prišiel o všetky funkcie, nahnevane napísal: „Keby boli v tú noc so mnou hovorili Nemci, ako sa patrí hovoriť s ministerským predsedom Slovenska, a keby neboli hovorili tak, ako keď mašinkvér strieľa, možno ja by som letel do Berlína a možno, že by som bol aktívny býval pri vyhlásení neodvislosti Slovenska.“
Je to osudový paradox, že muž, ktorý si počas piatich rokov v Ríme získa rešpekt, nadviaže vzťahy s budúcimi politikmi Alicidom de Gasperim a Quidom Gonellom, či Giovannim Battistom Montinim, budúcim pápežom Pavlom VI., stále akoby sa nevedel rozhodnúť, o čo mu vlastne v politike ide. Zastupuje Tisov režim, ale nie vo veci antisemitizmu. Ani tu však nedokáže prejsť do aktívnejšej roly. Vatikán odsudzuje slovenskú politiku ako nekresťanskú, to isté robí doma Kolakovič, ale Sidor váha. Po roku 1943 a páde Mussoliniho mu musí byť jasné, že Nemci vojnu prehrajú, nedokáže však urobiť nič aktívne a keď v auguste 1944 vypukne na Slovensku Povstanie, Sidor sa to dozvie až v septembri.
Na konci vojny, keď príde o svoj diplomatický post, sa nedokáže vrátiť na Slovensko. Nedostatočne sa totiž odlíšil od zdiskreditovaného režimu, chýba mu autorita, aj odvaha. Dlho váha, a keď ho v neprítomnosti odsúdia, požiada o politický azyl. Nedokáže byť ani vodcom politického exilu, ktorý sa utápa v hádkach a sporoch.
Pre Slovensko to boli osudové roky, v ktorých zlyhával výkvet prvej Československej republiky. Naša politika prišla o celú politickú generáciu zdiskreditovanú Tisovým režimom, prišla aj o Milana Hodžu, ktorý mohol byť protipólom Beneša aj nastupujúcich komunistov, a čoskoro mala prísť aj o generáciu mladých občianskych politikov, ktorá mala zásluhy na Povstaní. Desaťročie 1938 až 1948 bolo z pohľadu politických elít azda najtragickejšie v celom 20. storočí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.