Hovorí sa, že na začiatku 90. rokov mnoho mladých ľudí u nás objavilo čaro ekonómie pod vplyvom reformátora Václava Klausa.
Ten zaviedol po štyroch dekádach centrálneho plánovania do verejnej debaty pojmy ako „šoková terapia“, „liberalizácia cien“ alebo „privatizácia“. Klaus spopularizoval mená ako Hayek alebo Mises. I keď je pravda, že sa k ním hlásil skôr verbálne než činmi.
V každom prípade, vplyv ponovembrového federálneho ministra financií a neskoršieho premiéra a prezidenta ČR na mladých ľudí, ktorí sa kvôli nemu rozhodli študovať ekonómiu, dodnes nie je plne docenený. Čosi podobné sa dá, o nejakých desať rokov neskôr, v menšej miere povedať aj o Ivanovi Miklošovi. Ja sám neustále narážam na študentov (a študentky!) ekonómie, ktorých na štúdium tohto odboru inšpiroval práve bývalý reformný minister financií. No aj keď protrhových národohospodárov nie je nikdy dosť, skutočná bitka medzi slobodou a tyraniou sa v budúcnosti nepovedie na poli ekonómie, ale práva.
.legislatíva a jej nedostatky
Zistenia ekonómov môžu byť akékoľvek, vždy sú to právnici, kto napokon píše zákony a vytvára oplotenie pravidiel, v ktorých sa smieme pohybovať. A práve v tom je najväčší problém. Na súčasný spôsob vytvárania práva sme si navykli až do tej miery, že nikto ani len nerozmýšľa nad alternatívami. V drvivej väčšine krajín to prebieha takto: ľudia vo všeobecných voľbách zvolia do zákonodarného zboru svojich zástupcov, o ktorých sa predpokladá, že sú vybavení akýmsi tajomným vnuknutím. A oni potom ad hoc vytvárajú a menia zákony. Niekde (napríklad v Líbyi, KĽDR alebo na úrovni Európskej únie) sa ľudí ani na názor nepýtajú a zákony vytvára veľký vodca alebo anonymná byrokratická nomenklatúra...
Či už ide o demokraciu, alebo diktatúru, takémuto spôsobu tvorby práva sa hovorí legislatíva a vyznačuje sa mnohými zásadnými nedostatkami. Už pri prerokúvaní v parlamente sa právnikmi odborne pripravený text stáva obeťou rôznych záujmových skupín, takže do zákona prenikajú protirečenia, pojmy, ktoré nikde nie sú jasne zadefinované a rôzne iné absurdity.
Zákony sa menia príliš často, je ich veľa, sú príliš podrobné a nezrozumiteľné. Následne trpí právna istota, lebo nikto poriadne nevie, čo platí. Ľudia sú zbytočne vystavovaní možnej kriminalizácii a z ekonomického hľadiska vzniká problém s podnikateľskou kalkuláciou zameranou na budúcnosť. Máte, dajme tomu, nejaký biznis a po pol roku vám štát spôsobí dodatočné náklady, s ktorými ste nerátali, lebo zavedie nutnosť nejakého byrokratického lajstra, poplatku alebo inak zmení pravidlá hry. V krajnom prípade vás môže priviesť až na mizinu – ak sa teda rozhodnete nezmyselný zákon vôbec dodržiavať.
V tomto smere sú veľmi zaujímavé diela peruánskeho ekonóma Hernanda de Sota (napríklad Mystérium kapitálu, ktoré nedávno vyšlo aj u nás). Ten doslova hovorí o „právnej záťaži“ v podobe zbytočných byrokratických pravidiel, ktoré komplikujú založenie firmy, prípadne ďalšie podnikanie ako hlavný dôvod zaostávania rozvojových krajín. Dobre vymedzené vlastnícke práva a právna istota sú alfou aj omegou pre akúkoľvek krajinu, ktorá sa chce vyšplhať z chudoby.
Aj to je jeden z dôvodov, prečo by mladí ľudia, ktorí milujú slobodu, mali študovať radšej právo ako ekonómiu. Kde je právne bremeno podnikania príliš veľké, tam celé odvetvia unikajú do šedej ekonomiky, aby vôbec prežili. To, samozrejme, neskôr komplikuje získanie bankového úveru pre expanziu podniku, lebo majetok, ktorý by banke potvrdil vašu schopnosť splácať, ste nenadobudli na základe (pre podnikanie zničujúcich) zákonov a nemáte ho nikde zaregistrovaný...
.keď sa pred právom nedá ukryť
Ďalším problémom práva, vytvoreného legislatívnou cestou, je jeho prenikanie do oblastí, kde nemá čo hľadať. Demokratický štát sa cíti povolaný vybudovať raj na zemi. Každý neblahý spoločenský problém, od obezity školákov po globálne otepľovanie, sa stáva predmetom politiky a legislatívneho bujnenia. Tak ako príliš veľa peňazí, napumpovaných do obehu, spôsobuje infláciu, možno hovoriť aj o inflácií práva z dôvodu nadbytku zákonov.
Zákonodarstvo namiesto riešenia problémov vytvára zbytočne ďalšie a namiesto zabezpečenia pokojného spolunažívania rôznych ľudí a záujmov vytvára naprieč spoločnosťou nové konflikty a trecie plochy. Tie sa potom snaží riešiť emisiou ďalších zákonov. Legislatíva tým pomaly, ale isto smeruje len k dvom možným vyústeniam: Na jednej strane k totalitnému štátu, ktorý si osobuje ambíciu upravovať každú, aj tú najintímnejšiu oblasť ľudského života, a riešiť každý, aj ten najmenej politický problém. A na druhej strane smeruje takýto štát k hobbesovskej vojne „všetkých proti všetkým“. Nie preto, že by právne normy absentovali, ale preto, že ich je priveľa. Hoci sa legislatívne bujnenie ospravedlňuje napríklad nutnosťou zaručiť sociálnu spravodlivosť, napokon sa v takomto systéme orientujú len tí bohatší, organizovanejší a prešibanejší.
Problematický je aj vzťah písaného práva a ostatných normatívnych systémov, ako sú náboženstvo, morálka, tradície, zvyky a podobne. Legislatíva má tendenciu tieto oblasti vyvlastňovať a pretvárať podľa abstraktných konceptov zhora. Dnes sa veľmi často stáva, že zákon a morálka sú vo vzájomnom rozpore. Lenže, ako napísal Frédéric Bastiat vo svojom klasickom diele Zákon, „ak občana postavíme pred voľbu medzi morálkou a zákonom, buď stratí zmysel pre mravnosť, alebo rešpekt pred zákonom“. Z tejto jedinej vety sa dá odvodiť prečo a ako štyridsať rokov komunizmu rozvrátilo na Slovensku tak rešpekt voči právu, ako aj morálku...
Aj keď sme si na demokratickú legislatívu navykli, nejde o jediný možný spôsob vytvárania práva. Z historického hľadiska ide dokonca skôr o zriedkavosť. Tisíce študentov práva každoročne začínajú svoju výučbu šprtaním súkromnoprávnych inštitútov rímskeho práva. Ale to najpodstatnejšie im uniká. A to je príčina, prečo vlastne považujeme rímske právo dodnes za zdroj múdrosti a inšpirácie.
V starom Ríme bola len menšia časť právnych noriem vytváraná zákonodarcom. Najmä právo verejné, teda to, ktoré sa dotýkalo záujmov štátu. Súkromné právo bolo decentralizovaným a zdola vyrastajúcim „právom právnikov“ (to, čomu Nemci hovoria „Juristenrecht“). Vytvárali ho nezávislí právni vedci, na ktorých sa obracali sporové strany alebo ich prizývali štátni úradníci na konzultácie.
Dôležité je poznamenať, že rímska jurisprudencia právo nenariaďovala, ale objavovala. Inými slovami, na právo sa hľadelo tak, že je v ľudskej spoločnosti prítomné, že vyviera z logiky ľudského konania a konkrétne pravidlá mali byť artikulované, až keď nastal nejaký spor. Podobne sa na právo hľadelo aj v anglosaskom common law, len úlohu „objaviteľov“ hrali sudcovia. Netreba však zdôrazňovať, že v 20. storočí boli rakovinou legislatívy zasiahnuté aj USA či Veľká Británia...
.prehodnotiť súčasnú právnu filozofiu
Práca právnika sa v systéme, akým bol ten rímsky alebo anglosaský, podobala práci jazykovedca. Ten sa snaží vyvodiť pravidlá jazyka zo spôsobu, akým sa používa, ale všetky snahy zhora vytvoriť úplne nový umelý jazyk, nezávislý od úzu jeho používateľov, majú zvyčajne len malú nádej na úspech. Jazyk, tradičná morálka, decentralizované právo (nie štátom produkované bezprávie), rovnako ako trhová ekonomika, sú štyri príklady spontánnych systémov, ktoré rastú zdola, miesto aby boli arbitrárne kreované zhora.
Dôvod, prečo si túto podstatu múdrosti rímskeho práva väčšinou neuvedomujeme, je Justiniánov Corpus Iuris Civilis, ktorý je považovaný za vrchol zákonodarstva v období antiky a raného stredoveku. Lenže byzantský cisár Justinián si obsah tejto právnej zbierky nevycucal z prsta, len nechal zozbierať a zoradiť existujúce právne poznanie z čias Rímskej ríše. Toto je pravé poslanie legislatívy – zhromaždiť a zoskupiť roztrúsené zdola vyrastené právo. Nie konštruktivisticky pretvárať spoločnosť zhora podľa arbitrárnych politických potrieb.
Aj keď Rímu vládlo najmä v dobe cisárstva veľa krutovládcov, ius civile zostávalo väčšinou mimo dosah zákonodarcu a degenerovať začalo s celou ríšou až po snahách o jeho monopolizáciu zo strany štátu. Ako upozorňuje skvelý taliansky teoretik decentralizovaného práva, Bruno Leoni (1913 – 1967), aj diktátori typu Sulla by považovali zrušenie ius civile za podobne absurdné ako zrušenie fyzikálnych zákonov. Rímskej ekonomike takto chápané právo prinieslo obrovský rast, rímskym občanom nebývalé záruky ich súkromia a slobody. Kontinentálna Európa sa rímskym právom inšpirovala po celý stredovek, až dodnes.
Leoni vo svojej prelomovej knihe Právo a sloboda, ktorú tento rok vydal v češtine pražský Liberálny inštitút, dochádza k veľmi dôležitému záveru: Pozitívne právo, monopolne vytvárané zákonodarcom zhora, zodpovedá v ekonomike centrálnemu plánovaniu. Naopak, trhovej ekonomike by oveľa lepšie svedčilo decentralizované, evolučne a zdola rastúce právo právnikov.
Množstvo problémov modernej západnej spoločnosti súvisí s faktom, že sa posledných sto až dvesto rokov snažíme legislatívou vytvárané právo kombinovať s trhovou ekonomikou. Rozsah tohto článku nestačí na spomenutie všetkých postrehov Bruna Leoniho. Mali by sme si však zvyknúť na myšlienku, že zákon môže byť najväčším nepriateľom práva a že „demokracia sa nerovná sloboda“. Sloboda a spravodlivosť vždy prehrávajú, keď je možnosť individuálnej voľby na voľnom trhu nahradená nutnosťou väčšinového rozhodnutia nejakého demokratického zákonodarného zboru.
V každom prípade, ak chceme zvrátiť súčasný trend k čoraz silnejšiemu štátu a čoraz rozsiahlejšiemu zákonodarstvu, potrebujeme odvážnych mysliteľov, ktorí by prehodnotili filozofické základy samotnej tvorby práva a modernej právnej filozofie. Iné právo je možné a nejde o nijakú libertariánsku utópiu. K podobnému záveru, k akému dospel Bruno Leoni z pozície znalca rímskeho práva, prišiel z pozície anglosaského common law aj Bruce Benson, ktorý ho prezentuje vo svojom diele The Enterprise of Law: Justice Without the State.
Musíme hľadať spôsoby, ako čo najväčšiu časť právneho korpusu odňať spod dosahu politikov a preniesť ho napríklad na súkromné neštátne súdy. A hoci Leoni nebol za úplné zrušenie štátu, nemali by sme si pritom zakazovať ani uvažovanie nad takými (na prvé počutie exoticky znejúcimi) teoretickými konceptmi, ako sú navzájom sa prekrývajúce jurisdikcie alebo konkurujúce si brannobezpečnostné poisťovne. Často sa hovorí, že právnici sú pretoriánskou gardou štátu, vždy pripravení brániť jeho legitimitu. Tá paralela neprekáža, lebo to boli často pretoriáni, kto zvrhol cisára. Bruno Leoni vrazil do chrbta Leviathana prvú dýku. Kto sa pridá?
Bruno Leoni; Právo a svoboda, Liberální institut, Praha 2007
Článok vyšiel na www.t-station.sk
Ten zaviedol po štyroch dekádach centrálneho plánovania do verejnej debaty pojmy ako „šoková terapia“, „liberalizácia cien“ alebo „privatizácia“. Klaus spopularizoval mená ako Hayek alebo Mises. I keď je pravda, že sa k ním hlásil skôr verbálne než činmi.
V každom prípade, vplyv ponovembrového federálneho ministra financií a neskoršieho premiéra a prezidenta ČR na mladých ľudí, ktorí sa kvôli nemu rozhodli študovať ekonómiu, dodnes nie je plne docenený. Čosi podobné sa dá, o nejakých desať rokov neskôr, v menšej miere povedať aj o Ivanovi Miklošovi. Ja sám neustále narážam na študentov (a študentky!) ekonómie, ktorých na štúdium tohto odboru inšpiroval práve bývalý reformný minister financií. No aj keď protrhových národohospodárov nie je nikdy dosť, skutočná bitka medzi slobodou a tyraniou sa v budúcnosti nepovedie na poli ekonómie, ale práva.
.legislatíva a jej nedostatky
Zistenia ekonómov môžu byť akékoľvek, vždy sú to právnici, kto napokon píše zákony a vytvára oplotenie pravidiel, v ktorých sa smieme pohybovať. A práve v tom je najväčší problém. Na súčasný spôsob vytvárania práva sme si navykli až do tej miery, že nikto ani len nerozmýšľa nad alternatívami. V drvivej väčšine krajín to prebieha takto: ľudia vo všeobecných voľbách zvolia do zákonodarného zboru svojich zástupcov, o ktorých sa predpokladá, že sú vybavení akýmsi tajomným vnuknutím. A oni potom ad hoc vytvárajú a menia zákony. Niekde (napríklad v Líbyi, KĽDR alebo na úrovni Európskej únie) sa ľudí ani na názor nepýtajú a zákony vytvára veľký vodca alebo anonymná byrokratická nomenklatúra...
Či už ide o demokraciu, alebo diktatúru, takémuto spôsobu tvorby práva sa hovorí legislatíva a vyznačuje sa mnohými zásadnými nedostatkami. Už pri prerokúvaní v parlamente sa právnikmi odborne pripravený text stáva obeťou rôznych záujmových skupín, takže do zákona prenikajú protirečenia, pojmy, ktoré nikde nie sú jasne zadefinované a rôzne iné absurdity.
Zákony sa menia príliš často, je ich veľa, sú príliš podrobné a nezrozumiteľné. Následne trpí právna istota, lebo nikto poriadne nevie, čo platí. Ľudia sú zbytočne vystavovaní možnej kriminalizácii a z ekonomického hľadiska vzniká problém s podnikateľskou kalkuláciou zameranou na budúcnosť. Máte, dajme tomu, nejaký biznis a po pol roku vám štát spôsobí dodatočné náklady, s ktorými ste nerátali, lebo zavedie nutnosť nejakého byrokratického lajstra, poplatku alebo inak zmení pravidlá hry. V krajnom prípade vás môže priviesť až na mizinu – ak sa teda rozhodnete nezmyselný zákon vôbec dodržiavať.
V tomto smere sú veľmi zaujímavé diela peruánskeho ekonóma Hernanda de Sota (napríklad Mystérium kapitálu, ktoré nedávno vyšlo aj u nás). Ten doslova hovorí o „právnej záťaži“ v podobe zbytočných byrokratických pravidiel, ktoré komplikujú založenie firmy, prípadne ďalšie podnikanie ako hlavný dôvod zaostávania rozvojových krajín. Dobre vymedzené vlastnícke práva a právna istota sú alfou aj omegou pre akúkoľvek krajinu, ktorá sa chce vyšplhať z chudoby.
Aj to je jeden z dôvodov, prečo by mladí ľudia, ktorí milujú slobodu, mali študovať radšej právo ako ekonómiu. Kde je právne bremeno podnikania príliš veľké, tam celé odvetvia unikajú do šedej ekonomiky, aby vôbec prežili. To, samozrejme, neskôr komplikuje získanie bankového úveru pre expanziu podniku, lebo majetok, ktorý by banke potvrdil vašu schopnosť splácať, ste nenadobudli na základe (pre podnikanie zničujúcich) zákonov a nemáte ho nikde zaregistrovaný...
.keď sa pred právom nedá ukryť
Ďalším problémom práva, vytvoreného legislatívnou cestou, je jeho prenikanie do oblastí, kde nemá čo hľadať. Demokratický štát sa cíti povolaný vybudovať raj na zemi. Každý neblahý spoločenský problém, od obezity školákov po globálne otepľovanie, sa stáva predmetom politiky a legislatívneho bujnenia. Tak ako príliš veľa peňazí, napumpovaných do obehu, spôsobuje infláciu, možno hovoriť aj o inflácií práva z dôvodu nadbytku zákonov.
Zákonodarstvo namiesto riešenia problémov vytvára zbytočne ďalšie a namiesto zabezpečenia pokojného spolunažívania rôznych ľudí a záujmov vytvára naprieč spoločnosťou nové konflikty a trecie plochy. Tie sa potom snaží riešiť emisiou ďalších zákonov. Legislatíva tým pomaly, ale isto smeruje len k dvom možným vyústeniam: Na jednej strane k totalitnému štátu, ktorý si osobuje ambíciu upravovať každú, aj tú najintímnejšiu oblasť ľudského života, a riešiť každý, aj ten najmenej politický problém. A na druhej strane smeruje takýto štát k hobbesovskej vojne „všetkých proti všetkým“. Nie preto, že by právne normy absentovali, ale preto, že ich je priveľa. Hoci sa legislatívne bujnenie ospravedlňuje napríklad nutnosťou zaručiť sociálnu spravodlivosť, napokon sa v takomto systéme orientujú len tí bohatší, organizovanejší a prešibanejší.
Problematický je aj vzťah písaného práva a ostatných normatívnych systémov, ako sú náboženstvo, morálka, tradície, zvyky a podobne. Legislatíva má tendenciu tieto oblasti vyvlastňovať a pretvárať podľa abstraktných konceptov zhora. Dnes sa veľmi často stáva, že zákon a morálka sú vo vzájomnom rozpore. Lenže, ako napísal Frédéric Bastiat vo svojom klasickom diele Zákon, „ak občana postavíme pred voľbu medzi morálkou a zákonom, buď stratí zmysel pre mravnosť, alebo rešpekt pred zákonom“. Z tejto jedinej vety sa dá odvodiť prečo a ako štyridsať rokov komunizmu rozvrátilo na Slovensku tak rešpekt voči právu, ako aj morálku...
Aj keď sme si na demokratickú legislatívu navykli, nejde o jediný možný spôsob vytvárania práva. Z historického hľadiska ide dokonca skôr o zriedkavosť. Tisíce študentov práva každoročne začínajú svoju výučbu šprtaním súkromnoprávnych inštitútov rímskeho práva. Ale to najpodstatnejšie im uniká. A to je príčina, prečo vlastne považujeme rímske právo dodnes za zdroj múdrosti a inšpirácie.
V starom Ríme bola len menšia časť právnych noriem vytváraná zákonodarcom. Najmä právo verejné, teda to, ktoré sa dotýkalo záujmov štátu. Súkromné právo bolo decentralizovaným a zdola vyrastajúcim „právom právnikov“ (to, čomu Nemci hovoria „Juristenrecht“). Vytvárali ho nezávislí právni vedci, na ktorých sa obracali sporové strany alebo ich prizývali štátni úradníci na konzultácie.
Dôležité je poznamenať, že rímska jurisprudencia právo nenariaďovala, ale objavovala. Inými slovami, na právo sa hľadelo tak, že je v ľudskej spoločnosti prítomné, že vyviera z logiky ľudského konania a konkrétne pravidlá mali byť artikulované, až keď nastal nejaký spor. Podobne sa na právo hľadelo aj v anglosaskom common law, len úlohu „objaviteľov“ hrali sudcovia. Netreba však zdôrazňovať, že v 20. storočí boli rakovinou legislatívy zasiahnuté aj USA či Veľká Británia...
.prehodnotiť súčasnú právnu filozofiu
Práca právnika sa v systéme, akým bol ten rímsky alebo anglosaský, podobala práci jazykovedca. Ten sa snaží vyvodiť pravidlá jazyka zo spôsobu, akým sa používa, ale všetky snahy zhora vytvoriť úplne nový umelý jazyk, nezávislý od úzu jeho používateľov, majú zvyčajne len malú nádej na úspech. Jazyk, tradičná morálka, decentralizované právo (nie štátom produkované bezprávie), rovnako ako trhová ekonomika, sú štyri príklady spontánnych systémov, ktoré rastú zdola, miesto aby boli arbitrárne kreované zhora.
Dôvod, prečo si túto podstatu múdrosti rímskeho práva väčšinou neuvedomujeme, je Justiniánov Corpus Iuris Civilis, ktorý je považovaný za vrchol zákonodarstva v období antiky a raného stredoveku. Lenže byzantský cisár Justinián si obsah tejto právnej zbierky nevycucal z prsta, len nechal zozbierať a zoradiť existujúce právne poznanie z čias Rímskej ríše. Toto je pravé poslanie legislatívy – zhromaždiť a zoskupiť roztrúsené zdola vyrastené právo. Nie konštruktivisticky pretvárať spoločnosť zhora podľa arbitrárnych politických potrieb.
Aj keď Rímu vládlo najmä v dobe cisárstva veľa krutovládcov, ius civile zostávalo väčšinou mimo dosah zákonodarcu a degenerovať začalo s celou ríšou až po snahách o jeho monopolizáciu zo strany štátu. Ako upozorňuje skvelý taliansky teoretik decentralizovaného práva, Bruno Leoni (1913 – 1967), aj diktátori typu Sulla by považovali zrušenie ius civile za podobne absurdné ako zrušenie fyzikálnych zákonov. Rímskej ekonomike takto chápané právo prinieslo obrovský rast, rímskym občanom nebývalé záruky ich súkromia a slobody. Kontinentálna Európa sa rímskym právom inšpirovala po celý stredovek, až dodnes.
Leoni vo svojej prelomovej knihe Právo a sloboda, ktorú tento rok vydal v češtine pražský Liberálny inštitút, dochádza k veľmi dôležitému záveru: Pozitívne právo, monopolne vytvárané zákonodarcom zhora, zodpovedá v ekonomike centrálnemu plánovaniu. Naopak, trhovej ekonomike by oveľa lepšie svedčilo decentralizované, evolučne a zdola rastúce právo právnikov.
Množstvo problémov modernej západnej spoločnosti súvisí s faktom, že sa posledných sto až dvesto rokov snažíme legislatívou vytvárané právo kombinovať s trhovou ekonomikou. Rozsah tohto článku nestačí na spomenutie všetkých postrehov Bruna Leoniho. Mali by sme si však zvyknúť na myšlienku, že zákon môže byť najväčším nepriateľom práva a že „demokracia sa nerovná sloboda“. Sloboda a spravodlivosť vždy prehrávajú, keď je možnosť individuálnej voľby na voľnom trhu nahradená nutnosťou väčšinového rozhodnutia nejakého demokratického zákonodarného zboru.
V každom prípade, ak chceme zvrátiť súčasný trend k čoraz silnejšiemu štátu a čoraz rozsiahlejšiemu zákonodarstvu, potrebujeme odvážnych mysliteľov, ktorí by prehodnotili filozofické základy samotnej tvorby práva a modernej právnej filozofie. Iné právo je možné a nejde o nijakú libertariánsku utópiu. K podobnému záveru, k akému dospel Bruno Leoni z pozície znalca rímskeho práva, prišiel z pozície anglosaského common law aj Bruce Benson, ktorý ho prezentuje vo svojom diele The Enterprise of Law: Justice Without the State.
Musíme hľadať spôsoby, ako čo najväčšiu časť právneho korpusu odňať spod dosahu politikov a preniesť ho napríklad na súkromné neštátne súdy. A hoci Leoni nebol za úplné zrušenie štátu, nemali by sme si pritom zakazovať ani uvažovanie nad takými (na prvé počutie exoticky znejúcimi) teoretickými konceptmi, ako sú navzájom sa prekrývajúce jurisdikcie alebo konkurujúce si brannobezpečnostné poisťovne. Často sa hovorí, že právnici sú pretoriánskou gardou štátu, vždy pripravení brániť jeho legitimitu. Tá paralela neprekáža, lebo to boli často pretoriáni, kto zvrhol cisára. Bruno Leoni vrazil do chrbta Leviathana prvú dýku. Kto sa pridá?
Bruno Leoni; Právo a svoboda, Liberální institut, Praha 2007
Článok vyšiel na www.t-station.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.