Havana, Havana

Riadila som sa len vlastnými spomienkami a vydala na vodnú tour. Všetko, čo na rohu Belascoaín a Carlosa III zostalo z fontány, kde sme si máčali ruky a niekedy aj nohy, je prázdna nádrž. O niekoľko blokov ďalej zhrdzavené železo označuje jednu – v mojej pamäti –  z  efemérnych fontán. Prežila len niekoľko týždňov po jej inaugurácii, prejavoch a všetkom, čo k tomu patrí. Je známa ako Paulínin bidet, stojí neďaleko Športového mesta, z času na čas ju lejak premení na zelené jazierko so žaburinami. O Fontáne mládeže radšej ani nechcem hovoriť, tak ďaleko sú časy jej slávy.
Krátke pátranie ukázalo, prečo stratilo toto mesto toľko svojich zdrojov, aspoň podľa ľudí, ktorých som sa pýtala. „Problém je, že niekto ukradol pumpu, ktorá poháňala vodu do fontány,“ povedal mi jeden úradník. Na inom mieste ma otrávený mestský zamestnanec uisťoval: „Museli sme to zavrieť, pretože niektorí ľudia sa tam chodili kúpať, keďže nemajú doma sprchy.“ Najkrajšia odpoveď, čo som počula, bola od starej dámy. Pozrela sa na mňa s prižmúreným pohľadom a povedala: „Ach moja drahá, akú máte úžasnú pamäť, veď táto fontána nefunguje už celé desaťročia.“ V strede Plaza Vieja stojí ešte jedna z tých fontán, ktoré sú stále funkčné. Je ohradená impozantným plotom, ktorý bráni ľuďom zo susedstva, aby si do nej chodili naberať do vedier vodu. Moja vodná tour sa skončila pri známej fontáne La India, suchej ako púšť.
Viem, že sú aj iné priority, ktoré treba riešiť, ale musíme ako obyvatelia tohto mesta začať niečo robiť. Veď aké šedivé je asfaltové mesto, aké prázdne sú námestia a aká neznesiteľná je horúčava bez vody, stekajúcej po kameňoch.