A má tých predností požehnane. Už tritisíc rokov pred naším letopočtom si ich povšimli v Číne. Istý diplomat Feng Li na ne nedal dopustiť, ako sa s nimi dobre obchoduje. Najstaršie krajce sušenej hrušky sa však našli u nás v Európe, konkrétne v jednej jaskyni vo Švajčiarsku, a dokazujú, že tu s nami bola ešte omnoho dlhšie.
.božské ovocie a filozof
Pre prvú literárnu zmienku si hruška vybrala toho najpovolanejšieho. Iba slepý Homér smel opísať jej dokonalú nádheru. Spomína ju v Oddysei ako jedno z božských ovocí. A kto ju ochutnal, musel mu dať zapravdu. Sladká a omamná chuť letných masloviek či iskrivá chrumkavosť jesenných odrôd si už podmanila mnohých. Medzi inými aj Egypťanov, ktorí hrušku zasvätili bohyni zeme Izis. V staroveku ani jablko nemá toľko zanietených ctiteľov, ako práve hruška. Len taký Marcus Procius Cato vo svojich prácach spomína až šesť rôznych druhov. Neskôr Plínius Starší už neváha a dopodrobna opisuje ich chuť, vôňu a použitie.
Celý Rím bol zrejme hruškami posadnutý. Marinoval ich vo víne, korenil ich, varil a restoval. Všetci z nich vyrábali korenené pasty, ktoré sa podávali k mäsu. Veď kto by váhal nad takým sladunkým darom od bohyne ovocia Pomony?
Veľkým ctiteľom hrušiek bol aj svätý Augustín. Vo svojich Vyznaniach im dokonca venoval obrovský priestor, skoro polovicu druhej knihy. Hrušky sú stredobodom jeho úvahy nad prvotným hriechom. Podrobne v nej opisuje svoje obľúbené pubertálne pestvo, keď ešte o svojej svätosti nechyroval a chodieval s kamarátmi kradnúť hrušky. A čuduj sa svete, napriek tomu, že na okolí mali voľne dostupné krajšie a lepšie hrušky, chodievali kradnúť výhradne tie, ktoré sa hodili akurát tak sviniam. Nešlo teda o zahnanie hladu či o gastronomické potešenie. Išlo o zločin ako taký. Provokovali sa navzájom a spoločnou krádežou utužovali svoje adolescentné kamarátstvo. Augustín z toho vyvodil zvláštny paradox, že hriech často nebýva plodom zla, ale práve naopak, lásky. Aj Adam sa totiž do toho jablka nezahryzol len tak z roztopaše, ale preto, že chcel urobiť Eve radosť. Famózna úvaha jedného z prvých kresťanských filozofov a pozrime sa – inšpiráciou bola obyčajná hruška. Čiže tak, ako jablko svojím pádom na istú múdru hlavu pomohlo vede, hruška zas ako stelesnené pokušenie teológii.
.škandalózne ovocie a hruškotras
V stredoveku a renesancii sa hruška stáva obľúbeným predmetom výtvarných umelcov. Neexistuje hádam žiadne zátišie s ovocím, kde by nefigurovala a nepretŕčala sa so svojimi rafinovaným tvarmi. Literáti z tohto obdobia, predovšetkým tí renesanční a hravejší, ju zase raz používajú ako prímer k zvodnej ženskej postave, iným inokedy skôr pripomína smiešne mužské genitálie. Jej tvar je, skrátka, provokujúci, v niektorých ohľadoch až škandalózny.
Všetci však hrušku majú radi. Okrem jedného dôležitého pána. Tak, ako si dokázala na svoju stranu nakloniť Homéra, u Shakespeara to nejako nezvládla. Dalo by sa povedať, že drahý William si na ňu vyslovene zasadol. Spomína ju iba štyrikrát a vždy vo veľmi zlom svetle. Nevedno, či je to tým, že sa mu hruška vplietla do mena (Shakes-pear-e) a mladého Williho na dvore inak nevolali, ako hruškotras alebo hruštička, skrátka jej na meno vo svojej tvorbe dlho nevedel prísť.
Je pravda, že s hruškou môže byť oštara, najmä keď čakáme, kedy tá potvora poriadne dozrie a začne byť podmanivo vláčna. Dozrieva totiž smerom zvnútra von, takže je niekedy ťažké ustriehnuť ten správny čas. Na to však existuje jeden milý trik. Stačí ju jemne stlačiť pod stopkou. Ak je hrdielko poddajné, je ideálne zrelá a pripravená jedákovi poskytnúť tú pravú starovekú rozkoš.
.autor je scenárista
Hruška netradične/
Väčšina z nás konzumuje hrušku najradšej surovú alebo ako kompót. Jej sladkosť sa zvykne ešte podporovať dosládzaním. Málokto však vie, že hruška sa vynikajúco hodí aj k typickým slaným delikatesám. Obzvlášť prekvapujúco vyznieva v kombinácii so syrmi, predovšetkým s tými mäkkými s plesňou, akým je napríklad gorgonzola. Pre lenivých či, krajšie povedané, pragmatických gurmánov preto nie je nič lepšie, ako si urobiť akýto jednoduchý, prekvapujúco nakombinovaný quiche. Stačí nám naň lístkové cesto, hrušky, gorgonzola a vajíčko. Kto nemá čo robiť, nech si lístkové cesto vyrobí doma. Tí, čo sa chcú venovať aj rodine, koníčkom alebo podobným bohumilým činnostiam, nech si ho kúpia. Cesto vyvaľkáme do veľkosti pekáča. Ten sme si predtým vymastili. Na cesto nakladieme tenké plátky hrušiek, ktoré sme predtým umne zbavili jadrinca. Pomedzi hrušky alebo aj na ne krasopisne poukladáme syr. Okraje cesta ponatierame rozšprúdľovaným vajíčkom a pečieme v rúre na 180-tich stupňoch dozlata. Syr sa nám krásne roztečie a hrušky úžase skrehnú. Keď koláč budete robiť druhý raz, určite už budete potrebovať dva plechy. Fantastická chuť nepustí.
.božské ovocie a filozof
Pre prvú literárnu zmienku si hruška vybrala toho najpovolanejšieho. Iba slepý Homér smel opísať jej dokonalú nádheru. Spomína ju v Oddysei ako jedno z božských ovocí. A kto ju ochutnal, musel mu dať zapravdu. Sladká a omamná chuť letných masloviek či iskrivá chrumkavosť jesenných odrôd si už podmanila mnohých. Medzi inými aj Egypťanov, ktorí hrušku zasvätili bohyni zeme Izis. V staroveku ani jablko nemá toľko zanietených ctiteľov, ako práve hruška. Len taký Marcus Procius Cato vo svojich prácach spomína až šesť rôznych druhov. Neskôr Plínius Starší už neváha a dopodrobna opisuje ich chuť, vôňu a použitie.
Celý Rím bol zrejme hruškami posadnutý. Marinoval ich vo víne, korenil ich, varil a restoval. Všetci z nich vyrábali korenené pasty, ktoré sa podávali k mäsu. Veď kto by váhal nad takým sladunkým darom od bohyne ovocia Pomony?
Veľkým ctiteľom hrušiek bol aj svätý Augustín. Vo svojich Vyznaniach im dokonca venoval obrovský priestor, skoro polovicu druhej knihy. Hrušky sú stredobodom jeho úvahy nad prvotným hriechom. Podrobne v nej opisuje svoje obľúbené pubertálne pestvo, keď ešte o svojej svätosti nechyroval a chodieval s kamarátmi kradnúť hrušky. A čuduj sa svete, napriek tomu, že na okolí mali voľne dostupné krajšie a lepšie hrušky, chodievali kradnúť výhradne tie, ktoré sa hodili akurát tak sviniam. Nešlo teda o zahnanie hladu či o gastronomické potešenie. Išlo o zločin ako taký. Provokovali sa navzájom a spoločnou krádežou utužovali svoje adolescentné kamarátstvo. Augustín z toho vyvodil zvláštny paradox, že hriech často nebýva plodom zla, ale práve naopak, lásky. Aj Adam sa totiž do toho jablka nezahryzol len tak z roztopaše, ale preto, že chcel urobiť Eve radosť. Famózna úvaha jedného z prvých kresťanských filozofov a pozrime sa – inšpiráciou bola obyčajná hruška. Čiže tak, ako jablko svojím pádom na istú múdru hlavu pomohlo vede, hruška zas ako stelesnené pokušenie teológii.
.škandalózne ovocie a hruškotras
V stredoveku a renesancii sa hruška stáva obľúbeným predmetom výtvarných umelcov. Neexistuje hádam žiadne zátišie s ovocím, kde by nefigurovala a nepretŕčala sa so svojimi rafinovaným tvarmi. Literáti z tohto obdobia, predovšetkým tí renesanční a hravejší, ju zase raz používajú ako prímer k zvodnej ženskej postave, iným inokedy skôr pripomína smiešne mužské genitálie. Jej tvar je, skrátka, provokujúci, v niektorých ohľadoch až škandalózny.
Všetci však hrušku majú radi. Okrem jedného dôležitého pána. Tak, ako si dokázala na svoju stranu nakloniť Homéra, u Shakespeara to nejako nezvládla. Dalo by sa povedať, že drahý William si na ňu vyslovene zasadol. Spomína ju iba štyrikrát a vždy vo veľmi zlom svetle. Nevedno, či je to tým, že sa mu hruška vplietla do mena (Shakes-pear-e) a mladého Williho na dvore inak nevolali, ako hruškotras alebo hruštička, skrátka jej na meno vo svojej tvorbe dlho nevedel prísť.
Je pravda, že s hruškou môže byť oštara, najmä keď čakáme, kedy tá potvora poriadne dozrie a začne byť podmanivo vláčna. Dozrieva totiž smerom zvnútra von, takže je niekedy ťažké ustriehnuť ten správny čas. Na to však existuje jeden milý trik. Stačí ju jemne stlačiť pod stopkou. Ak je hrdielko poddajné, je ideálne zrelá a pripravená jedákovi poskytnúť tú pravú starovekú rozkoš.
.autor je scenárista
Hruška netradične/
Väčšina z nás konzumuje hrušku najradšej surovú alebo ako kompót. Jej sladkosť sa zvykne ešte podporovať dosládzaním. Málokto však vie, že hruška sa vynikajúco hodí aj k typickým slaným delikatesám. Obzvlášť prekvapujúco vyznieva v kombinácii so syrmi, predovšetkým s tými mäkkými s plesňou, akým je napríklad gorgonzola. Pre lenivých či, krajšie povedané, pragmatických gurmánov preto nie je nič lepšie, ako si urobiť akýto jednoduchý, prekvapujúco nakombinovaný quiche. Stačí nám naň lístkové cesto, hrušky, gorgonzola a vajíčko. Kto nemá čo robiť, nech si lístkové cesto vyrobí doma. Tí, čo sa chcú venovať aj rodine, koníčkom alebo podobným bohumilým činnostiam, nech si ho kúpia. Cesto vyvaľkáme do veľkosti pekáča. Ten sme si predtým vymastili. Na cesto nakladieme tenké plátky hrušiek, ktoré sme predtým umne zbavili jadrinca. Pomedzi hrušky alebo aj na ne krasopisne poukladáme syr. Okraje cesta ponatierame rozšprúdľovaným vajíčkom a pečieme v rúre na 180-tich stupňoch dozlata. Syr sa nám krásne roztečie a hrušky úžase skrehnú. Keď koláč budete robiť druhý raz, určite už budete potrebovať dva plechy. Fantastická chuť nepustí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.