Keď v roku 1989 padol sovietsky blok, komunistická ľavica bola morálne aj obsahovo zdiskreditovaná. A keďže aj slabučká nekomunistická ľavica čerpala z marxistických zdrojov, ktoré realita konca 20. storočia vysmiala, bolo prirodzené, že nové elity hľadali inšpiráciu inde.
Oprava zdevastovanej spoločnosti vyžadovala na začiatku 90. rokov odvážne riešenia, a tie sa našli „napravo od stredu". Nepamätám si žiadnu dôležitú reformu či zásadnú zmenu nejakého sektora, ktorá by od roku 1990 nebola spojená s pravicovým myslením. Na spresnenie – keď hovorím pravicovým, myslím tým idey osobnej zodpovednosti, tradičnej morálky a liberálnej ekonomiky. Bola to doba, keď tu veľká časť elity hltala Tocquevilla, Hayeka, Friedmana či Johnsona, vážila si poľského pápeža a v mnohom napodobovala Reagana a Thatcherovú.
Čo sa odvtedy zmenilo? Prečo je dnes odliv elity sprava a prečo je aj v reálnej politike takmer všetko natlačené do priestoru myšlienkových kompromisov, ktorým ľahkovážne hovoríme stred?
Jeden dôvod je zrejmý – čas. Po 20 rokoch už nie sú pravicové myšlienky lákavé novotou a dlhoročný boj o ich presadzovanie v podobe bolestných reforiem ubral tomuto smeru uvažovania nielen popularitu, ale aj silu.
Druhý dôvod je osobný vývoj. Veľká popularita priestoru napravo od stredu bola daná zlomom v roku 1989. Nebol to dôsledok individuálneho hľadania, ale skôr kolektívnej eufórie a pohodlného splynutia s aktuálnou elitou. Dnes si už každý viac hľadá vlastný názor na svet, a preto je odliv prirodzený. To môže byť inšpiratívne a o takýchto príbehoch je naša téma.
Ale obávam sa, že čas ani osobný vývoj nie sú hlavnými dôvodmi náhlenia sa mnohých do stredu. Keď vidím, že tu už takmer nikto nepodporuje privatizáciu, nižšie odvody a súkromné dôchodky, keď sprava i zľava počúvam, že školstvo majú riešiť ministri, a nie rodičia a školy, keď si uvedomím, že zdravotníctvo už nemá žiadnych Rudov Zajacov, ale len beztvaré Zvolenské a Uhliarikov, vychádza mi, že tak ako príliv z roku 1989 bol daný pádom komunizmu, tak je rozhodujúca časť dnešného odlivu daná úspechom Fica a snahou o jeho napodobenie.
V strede nevidím múdrosť, ale moc.
PS 1:
Považujem za potrebné postaviť sa osobne na stranu Daniela Lipšica v jeho aktuálnom súdnom spore s istým sudcom Sopoligom. Súdny verdikt, podľa ktorého má Daniel Lipšic platiť tomuto sudcovi za svoj výrok o nemorálnosti sudcovských diskriminačných žalôb, je katastrofálny, a nie je možné sa s ním v slobodnej spoločnosti akokoľvek zmieriť. Týmto sa plne pripájam k tvrdeniu Daniela Lipšica o nemorálnosti hromadných sudcovských žalôb a vyzývam ministra spravodlivosti, aby využil svoje kompetencie a vplyv v tejto hanebnej veci, pretože inak sa stáva aj jej súčasťou.
PS 2:
S radosťou oznamujem, že naši fotografi Matúš Zajac a Boris Németh získali významné ocenenia na súťažiach Czech Press Photo a Slovak Press Photo. Matúš a Boris, gratulujem a som hrdý, že ste súčasťou tohto časopisu.
Oprava zdevastovanej spoločnosti vyžadovala na začiatku 90. rokov odvážne riešenia, a tie sa našli „napravo od stredu". Nepamätám si žiadnu dôležitú reformu či zásadnú zmenu nejakého sektora, ktorá by od roku 1990 nebola spojená s pravicovým myslením. Na spresnenie – keď hovorím pravicovým, myslím tým idey osobnej zodpovednosti, tradičnej morálky a liberálnej ekonomiky. Bola to doba, keď tu veľká časť elity hltala Tocquevilla, Hayeka, Friedmana či Johnsona, vážila si poľského pápeža a v mnohom napodobovala Reagana a Thatcherovú.
Čo sa odvtedy zmenilo? Prečo je dnes odliv elity sprava a prečo je aj v reálnej politike takmer všetko natlačené do priestoru myšlienkových kompromisov, ktorým ľahkovážne hovoríme stred?
Jeden dôvod je zrejmý – čas. Po 20 rokoch už nie sú pravicové myšlienky lákavé novotou a dlhoročný boj o ich presadzovanie v podobe bolestných reforiem ubral tomuto smeru uvažovania nielen popularitu, ale aj silu.
Druhý dôvod je osobný vývoj. Veľká popularita priestoru napravo od stredu bola daná zlomom v roku 1989. Nebol to dôsledok individuálneho hľadania, ale skôr kolektívnej eufórie a pohodlného splynutia s aktuálnou elitou. Dnes si už každý viac hľadá vlastný názor na svet, a preto je odliv prirodzený. To môže byť inšpiratívne a o takýchto príbehoch je naša téma.
Ale obávam sa, že čas ani osobný vývoj nie sú hlavnými dôvodmi náhlenia sa mnohých do stredu. Keď vidím, že tu už takmer nikto nepodporuje privatizáciu, nižšie odvody a súkromné dôchodky, keď sprava i zľava počúvam, že školstvo majú riešiť ministri, a nie rodičia a školy, keď si uvedomím, že zdravotníctvo už nemá žiadnych Rudov Zajacov, ale len beztvaré Zvolenské a Uhliarikov, vychádza mi, že tak ako príliv z roku 1989 bol daný pádom komunizmu, tak je rozhodujúca časť dnešného odlivu daná úspechom Fica a snahou o jeho napodobenie.
V strede nevidím múdrosť, ale moc.
PS 1:
Považujem za potrebné postaviť sa osobne na stranu Daniela Lipšica v jeho aktuálnom súdnom spore s istým sudcom Sopoligom. Súdny verdikt, podľa ktorého má Daniel Lipšic platiť tomuto sudcovi za svoj výrok o nemorálnosti sudcovských diskriminačných žalôb, je katastrofálny, a nie je možné sa s ním v slobodnej spoločnosti akokoľvek zmieriť. Týmto sa plne pripájam k tvrdeniu Daniela Lipšica o nemorálnosti hromadných sudcovských žalôb a vyzývam ministra spravodlivosti, aby využil svoje kompetencie a vplyv v tejto hanebnej veci, pretože inak sa stáva aj jej súčasťou.
PS 2:
S radosťou oznamujem, že naši fotografi Matúš Zajac a Boris Németh získali významné ocenenia na súťažiach Czech Press Photo a Slovak Press Photo. Matúš a Boris, gratulujem a som hrdý, že ste súčasťou tohto časopisu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.