Na skutočnosti, že Ficova strana je po štyroch rokoch na najlepšej ceste nieže obhájiť, ale ešte aj upevniť svoju moc v regiónoch, niet čo obšírne vysvetľovať. Všetko je jasné: Udržiavanie si priazne štyridsiatich percent voličov, čo sa Smeru darí napriek zhoršujúcim sa parametrom ekonomiky i demokracie, je bez diskusie zrkadlom a vysvedčením opozície. Ak teda Ľudová platforma i SaS (OĽANO voľby do VÚC pre istotu vynecháva) kráčajú ako ovce v ústrety ďalšej volebnej porážke, niet ich prečo ľutovať.
Do zvlášť kritickej pozície sa vmanévrovala SDKÚ. Hrá totiž nielen o svoju poslednú baštu – čomu sa vyhnúť nemohla – ale aj o hlavu predsedu, čomu sa veru vyhnúť dalo. Ak Pavol Frešo odovzdá Smeru najprestížnejšiu Bratislavu, ako líder nemôže prežiť. Teda nemal by v každej slušnej demokracii. Čo už s takým predsedom SDKÚ, ktorý chce poraziť Fica, ale prehrá ešte aj s Flašíkovou-Beňovou, ktorá je hlboko pod jeho „funkčnou“ úrovňou?
Matnosť kampane, ktorú ovládlo veľkopopulistické sľubovanie (doprava cez víkendy v Bratislave zadarmo, zákaz ťažby uránu v Košiciach a iné), len pripomenula premárnenú šancu opozície. Keby sa totiž dokázali povzniesť nad hlúposti a najmä podnikateľsko-privátne záujmy svojich krajských „establishmentov“, a dokázali by postaviť spoločné županské aj poslanecké kandidátky vo všetkých krajoch, mohli sa pokúsiť urobiť z regionálnych volieb referendum o roku a pol vlády Fico II. Tvrdiť, že v takom scenári by opozícia dopadla zásadne lepšie, by bolo iste priodvážne – hoci horšie, než dopadne, by to určite nebolo – avšak voľbám by dali mobilizačný impulz. A to by nemuselo byť málo.
Rovnako škodlivé, ak nie ešte škodlivejšie pre demokraciu, ako potenciálne posilnenie už i tak temer absolútnej moci Smeru, sú totiž katastrofálne nízke účasti, ktoré sú špecifikom krajských (a európskych) volieb od prvého „výstrelu“ v roku 2001. Dá sa pokojne risknúť dvojaké tvrdenie: Priemerná účasť ani štvrtýkrát zásadne neprevýši 20 percent, pričom takýto „vysoký“ záujem o akékoľvek voľby by v zavedených demokraciách znamenal okamžité otvorenie debaty o hlbokej systémovej reforme. Aké je vlastne poverenie župana, ktorý bol zvolený (v druhom kole) sotva dvojciferným percentom všetkých zapísaných voličov? Však, páni Frešo, Sedláček, Trebuľa a ďalší? Komu slúži a na čo je vôbec dobrý taký model organizácie štátu, ktorý si vystačí bez voličov? „Priblíženie rozhodovania k občanovi“ sa naozaj udeje vtedy, keď je krajské zastupiteľstvo zvolené pätnástimi percentami zapísaných voličov?
Do zvlášť kritickej pozície sa vmanévrovala SDKÚ. Hrá totiž nielen o svoju poslednú baštu – čomu sa vyhnúť nemohla – ale aj o hlavu predsedu, čomu sa veru vyhnúť dalo. Ak Pavol Frešo odovzdá Smeru najprestížnejšiu Bratislavu, ako líder nemôže prežiť. Teda nemal by v každej slušnej demokracii. Čo už s takým predsedom SDKÚ, ktorý chce poraziť Fica, ale prehrá ešte aj s Flašíkovou-Beňovou, ktorá je hlboko pod jeho „funkčnou“ úrovňou?
Matnosť kampane, ktorú ovládlo veľkopopulistické sľubovanie (doprava cez víkendy v Bratislave zadarmo, zákaz ťažby uránu v Košiciach a iné), len pripomenula premárnenú šancu opozície. Keby sa totiž dokázali povzniesť nad hlúposti a najmä podnikateľsko-privátne záujmy svojich krajských „establishmentov“, a dokázali by postaviť spoločné županské aj poslanecké kandidátky vo všetkých krajoch, mohli sa pokúsiť urobiť z regionálnych volieb referendum o roku a pol vlády Fico II. Tvrdiť, že v takom scenári by opozícia dopadla zásadne lepšie, by bolo iste priodvážne – hoci horšie, než dopadne, by to určite nebolo – avšak voľbám by dali mobilizačný impulz. A to by nemuselo byť málo.
Rovnako škodlivé, ak nie ešte škodlivejšie pre demokraciu, ako potenciálne posilnenie už i tak temer absolútnej moci Smeru, sú totiž katastrofálne nízke účasti, ktoré sú špecifikom krajských (a európskych) volieb od prvého „výstrelu“ v roku 2001. Dá sa pokojne risknúť dvojaké tvrdenie: Priemerná účasť ani štvrtýkrát zásadne neprevýši 20 percent, pričom takýto „vysoký“ záujem o akékoľvek voľby by v zavedených demokraciách znamenal okamžité otvorenie debaty o hlbokej systémovej reforme. Aké je vlastne poverenie župana, ktorý bol zvolený (v druhom kole) sotva dvojciferným percentom všetkých zapísaných voličov? Však, páni Frešo, Sedláček, Trebuľa a ďalší? Komu slúži a na čo je vôbec dobrý taký model organizácie štátu, ktorý si vystačí bez voličov? „Priblíženie rozhodovania k občanovi“ sa naozaj udeje vtedy, keď je krajské zastupiteľstvo zvolené pätnástimi percentami zapísaných voličov?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.