Život je niekedy tragikomický. Pripomína nám, aby sme sa nezabudli smiať. Avšak existuje aj tragéd, herec, hrajúci najmä tragické úlohy. Slovník dodáva, že tragédia je dramatický útvar, zobrazujúci boj hrdinu s prekážkami a jeho pád.
Chodím po cestách-necestách a nestíham sa diviť. Tragédmi sa to tu len hemží. Mnohí chcú odchádzať von, lebo tu nie sú podmienky na rozvoj, chcú von, aby že sa nezadusili. Mnohí zasa plačú, že nerozpoznali, kedy je menej viac. A mnohí kapitulovali na svoje poslanie a spreneverili sa životnej misii, lebo inú cestu než prehru akoby nevideli. Pri prvom konflikte v rodine, na pracovisku povieme: Sevas, nikdy viac! Veľké slová pri tom plieskajú o podlahu.
A čo tak troška sa pousmiať, byť troška sebaironický?
„Loď, čo sa plaví do neznáma, kapitán už dávno opustil,“ spieva známa skupina a hoci neviem, akého kapitána mal autor na mysli, vždy, keď kapitán prchá z paluby, ostáva všetko len na tých, ktorým nikto neveril. A je krásne, keď sa osvedčia a ukážu silu v slabosti.
Sme stvorení na robotu, nie na plačkanie. Chodíme teraz na hroby, niekto páli sviečky, niekto sa modlí za duše nesmrteľné. Ony už sú na večnosti a my si tu ešte musíme smrť zaslúžiť. Iba na tom záleží, čo je večné. Iba to má zmysel, na čo človek príde sám. Boh je veľký aj v tom, že nám dáva čas. Každý hrob chce povedať niečo práve nám, čo tu ešte ostaváme.
Tragéd je herec, hrajúci tragické úlohy. A keď je v koncoch, začne racionalizovať nezmysly. Chyba.
Chodím po cestách-necestách a nestíham sa diviť. Tragédmi sa to tu len hemží. Mnohí chcú odchádzať von, lebo tu nie sú podmienky na rozvoj, chcú von, aby že sa nezadusili. Mnohí zasa plačú, že nerozpoznali, kedy je menej viac. A mnohí kapitulovali na svoje poslanie a spreneverili sa životnej misii, lebo inú cestu než prehru akoby nevideli. Pri prvom konflikte v rodine, na pracovisku povieme: Sevas, nikdy viac! Veľké slová pri tom plieskajú o podlahu.
A čo tak troška sa pousmiať, byť troška sebaironický?
„Loď, čo sa plaví do neznáma, kapitán už dávno opustil,“ spieva známa skupina a hoci neviem, akého kapitána mal autor na mysli, vždy, keď kapitán prchá z paluby, ostáva všetko len na tých, ktorým nikto neveril. A je krásne, keď sa osvedčia a ukážu silu v slabosti.
Sme stvorení na robotu, nie na plačkanie. Chodíme teraz na hroby, niekto páli sviečky, niekto sa modlí za duše nesmrteľné. Ony už sú na večnosti a my si tu ešte musíme smrť zaslúžiť. Iba na tom záleží, čo je večné. Iba to má zmysel, na čo človek príde sám. Boh je veľký aj v tom, že nám dáva čas. Každý hrob chce povedať niečo práve nám, čo tu ešte ostaváme.
Tragéd je herec, hrajúci tragické úlohy. A keď je v koncoch, začne racionalizovať nezmysly. Chyba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.