Tvrdí, že Reagan, Thatcherová a Ján Pavol II. sú príčinou porážky komunizmu. Bol zvláštny poradca britskej premiérky Thatcherovej, ktorej radil, aby odmietla Maastrichtskú zmluvu o EÚ. Želá si, aby Európa mala náboženskú pravicu ako USA. Novinár John O´Sullivan.
.prečo ste vo vašej najnovšej knihe k dvojici politikov a pápežovi ako k strojcom porážky komunizmu nepriradili aj posledného sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova?
Netvrdím, že moji traja protagonisti boli jediní. V Poľsku to bol najmä Lech Walesa, tu Václav Havel, kresťanský disent a veľa bezmenných, ktorí čelili režimu každý deň. Na Západe mal veľké zásluhy aj Helmut Kohl. Na Gorbačova sedí, čo o ňom povedal Ján Pavol II.: „Je to dobrý človek, ale komunizmus je nereformovateľný“. Keď sa o reformu pokúsil, celé sa mu to rozpadlo. Gorbačovo pôsobenie bolo teda dôsledkom, nie príčinou. Žiadny Gorbačov by nikdy neprišiel, keby Reagan s Thatcherovou nepostavili Sovietov do pozície, keď sa museli rozhodnúť medzi reformou alebo nevyhnutnosťou pokračujúceho všeobecného zaostávania za Západom. Gorbačovovi patria zásluhy za to, že neposlal do ulíc tanky a nezmasakroval státisíce demonštrantov. I keď v Gruzínsku a v Litve by spochybnili aj toto, lebo tam tanky poslal.
.mimochodom, ako sa má barónka Thatcherová?
Má sa veľmi dobre. Práve oslávila svoje 82. narodeniny a zdravie jej slúži. Doktori jej povedali, aby už viac nerobila verejné prejavy, pretože je to príliš namáhavé. Ale sem-tam nejaký spontánne urobí, keď sa stretne s politikmi alebo na nejakej akcii. Čiže je vo forme, aj keď je pravda, že trochu zostarla. Jej povesť sa ustavične zlepšuje. Tá bola, nakoniec, vždy lepšia mimo Anglicka, keďže na vnútropolitickej scéne bola veľmi kontroverznou postavou, no dnes sa aj jej reputácia medzi Angličanmi blíži k tomu, ako si ju vážia v zahraničí.
.ako ste sa stali jej zvláštnym poradcom?
Bol som konzervatívnym žurnalistom v Anglicku. Poznal som ju a mal som s ňou veľa vášnivých debát, pretože obaja sme vtedy zastávali trochu odlišné postoje ku školstvu. V každom prípade vedela, že som dôsledný konzervatívec a v roku 1986 ma požiadala, aby som sa pridal k nej na Downing Street 10. Rok nato mali byť ďalšie voľby a ja som jej okrem iného pomáhal písať volebný program.
.čo to vlastne znamená byť „zvláštnym poradcom“ britského premiéra?
Downing Street má šesť zvláštnych poradcov pre vnútornú politiku a jedného pre zahraničnú. Ja som bol jeden z tých šiestich. Moja práca zahŕňala veľmi dôležité činnosti. Napríklad ak minister prišiel s nejakým návrhom, mal som za úlohu prečítať ho a napísať k nemu stanovisko pre ministerskú predsedníčku...
.ktoré oblasti ste pokrývali?
Niečo z obrany, zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie, Scotland Yard a tak ďalej. Treba si uvedomiť rozdiel v rozmeroch medzi Downing Street a Bielym domom. Kým americký prezident má stovky vnútropolitických poradcov, britský premiér má šiestich.
.spomenuli ste sociálne zabezpečenie. Nedávno bol v Bratislave britský publicista James Bartholomew, vášnivý kritik štátu blahobytu, ktorý tvrdil, že Thatcherovej sa napriek mnohým reformám nepodarilo zmeniť podstatu sociálneho systému...
Thatcherová bola pri moci jedenásť rokov. Počas týchto jedenástich rokov pomohla poraziť Sovietsky zväz v studenej vojne, značne posilnila britské hospodárstvo a vyhrala vojnu o Falklandy. Začala aj reformu zdravotníctva a tým, že obstála v štrajku baníkov, obnovila v Británii ústavnú vládu. Právny štát bol totiž ohrozovaný nelegitímnou mocou odborov. To všetko boli neuveriteľné skutky. Do sociálneho štátu sa pustila neskôr, aj tam dosiahla zlepšenia, ale je jasné, že nemohla urobiť všetko. Možno to nebola plnokrvná reforma, ale robila, čo mohla.
.keď ste spolupracovali s Thatcherovou, kto z vás musel koho krotiť? Kto z vás bol radikálnejší?
Nuž, niekedy ja, niekedy ona. (Smiech.) Vezmite si napríklad, ako prišla o svoj úrad vinou Maastrichtskej zmluvy o EÚ. Samozrejme, bolo to pre ňu ťažké. Obidvaja sme si vtedy mysleli, že zmluva z Maastrichtu je veľmi zlá vec. Ja som jej radil, aby to nepodpisovala. Ak nie je politický vodca v takýchto rozhodujúcich historických chvíľach presvedčený, že nejaká vec je dobrá pre krajinu, tak nech sa postaví proti tomu. Vtedy som bol teda radikálnejší a ona dala na moju radu. Ona bola vôbec na úspešného štátnika v západnej politike neobvykle radikálna. Naozaj neobvykle. Samozrejme, niektorým podporovateľom sa zdá, že sa vždy dalo zájsť ďalej.
.kedysi ste povedali, že každá organizácia, ktorá nie je dôsledne pravicová, sa časom mení na organizáciu ľavicovú. Ako príklady uvádzate Americkú úniu pre ľudské práva (ACLU) a Episkopálnu cirkev.
Veru tak.
.nepotvrdzuje to pravidlo aj smerovanie dnešnej britskej Konzervatívnej strany pod vedením Davida Camerona?
Samozrejme, moje tvrdenie, že všetky organizácie, ktoré nie sú úplne pravicové, sa časom odkláňajú doľava, ešte neznamená, že doľava sa nemôžu obrátiť aj organizácie, ktoré momentálne pravicové sú. Nuž, povedal by som, že pán Cameron si zrejme predsavzal posunutie Konzervatívnej strany viac do stredu. Jednoducho chce vyhrať ďalšie voľby. Keď sa tak pozerám na jeho prvé dva roky na čele toryovcov, tak sa naozaj zdá príkladom tohto pravidla. Ale mám s ním čerstvú skúsenosť z poslednej straníckej konferencie, kde ohlasoval témy do volieb. A zistil, že zrušenie dedičskej dane by ho urobilo veľmi populárnym. Myslím, že také veci ho potlačia späť k solídnejšiemu konzervativizmu.
.thatcherová by Cameronových konzervatívcov ešte volila?
Samozrejme. Ale je jasné, že by u nich chcela vidieť výkon inteligentnej konzervatívnej politiky. Keby takú politiku robili labouristi, asi by za nich tiež nehlasovala, ale možno by bola oveľa spokojnejšia. Ona si uvedomuje, že už nie je premiérkou, no pri rôznych príležitostiach sa púšťa s konzervatívnymi politikmi do tvrdých diskusií.
.ste Brit, no žijete v Alabame v Spojených štátoch. V americkej politike stále hrajú dôležitú úlohu kultúrno-etické otázky, záležitosti, ako sú povedzme potraty, ktoré – zdá sa – akoby v Británii neboli politickou témou. Čím si to vysvetľujete?
Nie je to celkom pravda, pretože v britskom parlamente teraz prebieha debata o znížení počtu týždňov, počas ktorých je možné ísť na potrat. V Amerike je debata vášnivejšia aj preto, že potratové zákony sú tam omnoho voľnejšie než v akejkoľvek európskej krajine. Interrupcia sa tam smie podstúpiť prakticky až do narodenia, čo nemá obdobu nikde v Európe. Je však fakt, že vo väčšine západoeurópskych krajín sa konzervatívne politické strany dostatočne nezaujímajú o otázky spoločenskej morálky. Súvisí to s narastajúcou sekularizáciou obyvateľstva. Ale aj keď si myslím, že ide o slabosť európskej pravice, pôjde podľa mňa len o dočasný stav.
.prečo?
Myslím, že pre spoločnosť ako je tá naša, ktorej celá kultúra je zakorenená v kresťanstve, bude veľmi ťažké existovať bez viery v Boha alebo v nejaký transcendentný poriadok. Vzostup islamu v Európe spôsobuje, že veriaci kresťania si uvedomujú, že v politike im absolútne chýba vplyv, aj keď tvoria dôležitú časť obyvateľstva. Naproti tomu moslimovia tento vplyv majú, získavajú miesta v rôznych vládnych komisiách a podobne. Vlažní, sekulárni kresťania zase budú tvárou v tvár islamu konfrontovaní s otázkou, kto vlastne sú. Myslím, že nárast moslimského vplyvu sa zrazí s týmito dvoma druhmi kresťanskej reakcie a že práve konzervatívne pravicové strany budú tieto veci artikulovať, keďže ľavicové strany sú prirodzene sekulárne.
.privítali by ste v Británii vznik náboženskej pravice, ako je to v USA?
Odpoveď je áno, ale musíte si uvedomiť, čo náboženská pravica v skutočnosti je. V USA ju tvoria najmä evanjelikálni protestanti. Napriek tomu, že v minulosti bolo v USA veľa nepriateľstva medzi protestantmi a katolíkmi, dnes tieto veci už nehrajú žiadnu rolu. A obe strany spolupracujú v morálnych otázkach, kde sa ich stanoviská veľmi blížia. Ľudia v Európe pociťujú iracionálny strach pred náboženskou pravicou. Ale jediné, o čo sa náboženskí pravičiari snažia, je uchrániť seba a svoje deti pred korumpujúcim vplyvom populárnej kultúry a sekulárnej spoločnosti. S tým by pokojne mohli sympatizovať aj normálni Európania, ktorým táto populárna kultúra taktiež prekáža. Aj keď len z toho dôvodu, že pre nich predstavuje amerikanizáciu. Činnosť náboženskej pravice je len reakciou na sekularizujúce aktivity amerického súdnictva a amerických elít.
.píšete, že Margaret Thatcherová mala iný kresťanský rozmer než Reagan alebo Ján Pavol II.
Áno, ona je totiž metodistka a snaží sa nebyť rozjímavou osobou. Chce byť osobou, ktorá aktívne koná dobro. Tak ona vidí náboženstvo. Ako nejaké dobro, ktoré prakticky konáte pre ostatných. Metodistické kresťanstvo je náboženstvo, ktoré zdôrazňuje vonkajší svet a nechce slúžiť Bohu ani tak cez umenie, hudbu alebo literatúru, ako cez schopnosť niesť spoločenskú zodpovednosť a povinnosti voči ostatným. Zaujímavé bolo aj to, ako reagovala po tom, čo prežila výbuch bomby IRA v Brightone. Spýtal som sa jej, či verí, že ju Boh ušetril pre nejaký vyšší cieľ. Tak tomu verili Reagan aj pápež po atentátoch, ktoré boli spáchané na nich. Povedala, že neverí. Bolo by to vraj od nej veľmi pyšné a cítila by vinu, keby si niečo také myslela. Koniec koncov, v tú noc zahynulo päť ľudí. Ja ako človek so zmyslom pre históriu, navyše dôverujúci v prozreteľnosť, si myslím, že sa mýlila. Ale tá pokorná odpoveď veľmi veľa vypovedá o jej charaktere.
.vaša kniha je o páde komunizmu. Čo hovoríte na triumf postkomunizmu, akceptovanie starých komunistických elít a premenovanie komunistov na sociálnych demokratov alebo liberálov?
Podľa mňa to nie je udržateľná situácia, lebo to vrhá tieň na legitimitu dnešnej demokracie. Má to vplyv na morálku a cynizmus medzi ľuďmi, keď všetci vidia, že tí, čo tu štyridsať rokov robili často veľmi škaredé veci, majú dodnes vplyv. Ale myslím si, že tento stav vecí sa blíži k svojmu koncu napríklad v Poľsku. Viem, že bratia Kaczynskí sotva poupratovali, ale postkomunisti boli marginalizovaní. Na Slovensku a v Maďarsku síce vládnu, ale pomaly vidím vznik nového politického spektra, v rámci ktorého budú postkomunisti vytlačení na okraj.
.poľsko je však v tomto zmysle zatiaľ veľkou výnimkou...
Aj v západnom Nemecku, kde prebehla denacifikácia, ľudia až nejakých dvadsaťpäť rokov po vojne začali preskúmavať minulosť. A to isté sa stalo v Chile a Argentíne, kde sa so zločinmi minulosti začali vyrovnávať až s dvadsaťročným odstupom po nastolení demokracie. Takže som presvedčený, že doba spoločenskej katarzie príde a dosah to bude mať aj na politiku.
.nejde však len o problém postkomunistických krajín. V EÚ vidíme, že bývalí protikomunistickí disidenti, ktorí bojovali za návrat do Európy, sú dnes opäť disidentmi. Zatiaľ čo oni kritizujú, kam sa Únia uberá, z bývalých komunistov sa stali rešpektovaní politici.
Áno, bývalí komunisti sú rešpektovanou súčasťou európskych kruhov spôsobom, akým by nikdy nemohli byť v európskych kruhoch akceptovaní fašisti.
.kto za to nesie zodpovednosť?
Je to chyba európskych inštitúcií, ale zrejme je to aj chyba ľudí v týchto postkomunistických spoločnostiach.
.väčšinu života ste komentátorom. Čo vás vedie k vášni pre písanie?
Vina. Vždy keď sa blíži uzávierka (smiech). Nikdy nepristupujem k písaniu s tým, že si to užijem, že to bude zábavné. Skôr si hovorím „ach nie, teraz s tým musím stráviť hodiny..“ Poviem si, mal som to síce urobiť včera, termín je dnes, tak píšem. Samo písanie nie je nikdy nič príjemné. Keď niečo napíšem, tak si uvedomím, že je to vtipné, že som použil dobrú frázu, tento argument je silný a mám z toho radosť. Ale, ako hovorím, najskôr je termín, a potom pocit viny. (Smiech.)
John O’Sullivan je autor knihy Prezident, pápež a premiérka, ktorá práve vyšla v českom vydavateľstve Ideál. Pracoval ako zvláštny poradca premiérky Margaret Thatcherovej. Je skúsený britský a americký novinár: bol šéfredaktorom National Review, The National Interest, Policy Review a United Press International, redaktorom New York Post, redaktorom londýnských Times a Daily Telegraph. V súčasnosti rediguje časopis National Review, píše týždenné stĺpčeky pre Chicago Sun-Times, a je členom Hudson Institute. Žije vo Washingtone D. C. a v Decature v Alabame.
.prečo ste vo vašej najnovšej knihe k dvojici politikov a pápežovi ako k strojcom porážky komunizmu nepriradili aj posledného sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova?
Netvrdím, že moji traja protagonisti boli jediní. V Poľsku to bol najmä Lech Walesa, tu Václav Havel, kresťanský disent a veľa bezmenných, ktorí čelili režimu každý deň. Na Západe mal veľké zásluhy aj Helmut Kohl. Na Gorbačova sedí, čo o ňom povedal Ján Pavol II.: „Je to dobrý človek, ale komunizmus je nereformovateľný“. Keď sa o reformu pokúsil, celé sa mu to rozpadlo. Gorbačovo pôsobenie bolo teda dôsledkom, nie príčinou. Žiadny Gorbačov by nikdy neprišiel, keby Reagan s Thatcherovou nepostavili Sovietov do pozície, keď sa museli rozhodnúť medzi reformou alebo nevyhnutnosťou pokračujúceho všeobecného zaostávania za Západom. Gorbačovovi patria zásluhy za to, že neposlal do ulíc tanky a nezmasakroval státisíce demonštrantov. I keď v Gruzínsku a v Litve by spochybnili aj toto, lebo tam tanky poslal.
.mimochodom, ako sa má barónka Thatcherová?
Má sa veľmi dobre. Práve oslávila svoje 82. narodeniny a zdravie jej slúži. Doktori jej povedali, aby už viac nerobila verejné prejavy, pretože je to príliš namáhavé. Ale sem-tam nejaký spontánne urobí, keď sa stretne s politikmi alebo na nejakej akcii. Čiže je vo forme, aj keď je pravda, že trochu zostarla. Jej povesť sa ustavične zlepšuje. Tá bola, nakoniec, vždy lepšia mimo Anglicka, keďže na vnútropolitickej scéne bola veľmi kontroverznou postavou, no dnes sa aj jej reputácia medzi Angličanmi blíži k tomu, ako si ju vážia v zahraničí.
.ako ste sa stali jej zvláštnym poradcom?
Bol som konzervatívnym žurnalistom v Anglicku. Poznal som ju a mal som s ňou veľa vášnivých debát, pretože obaja sme vtedy zastávali trochu odlišné postoje ku školstvu. V každom prípade vedela, že som dôsledný konzervatívec a v roku 1986 ma požiadala, aby som sa pridal k nej na Downing Street 10. Rok nato mali byť ďalšie voľby a ja som jej okrem iného pomáhal písať volebný program.
.čo to vlastne znamená byť „zvláštnym poradcom“ britského premiéra?
Downing Street má šesť zvláštnych poradcov pre vnútornú politiku a jedného pre zahraničnú. Ja som bol jeden z tých šiestich. Moja práca zahŕňala veľmi dôležité činnosti. Napríklad ak minister prišiel s nejakým návrhom, mal som za úlohu prečítať ho a napísať k nemu stanovisko pre ministerskú predsedníčku...
.ktoré oblasti ste pokrývali?
Niečo z obrany, zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie, Scotland Yard a tak ďalej. Treba si uvedomiť rozdiel v rozmeroch medzi Downing Street a Bielym domom. Kým americký prezident má stovky vnútropolitických poradcov, britský premiér má šiestich.
.spomenuli ste sociálne zabezpečenie. Nedávno bol v Bratislave britský publicista James Bartholomew, vášnivý kritik štátu blahobytu, ktorý tvrdil, že Thatcherovej sa napriek mnohým reformám nepodarilo zmeniť podstatu sociálneho systému...
Thatcherová bola pri moci jedenásť rokov. Počas týchto jedenástich rokov pomohla poraziť Sovietsky zväz v studenej vojne, značne posilnila britské hospodárstvo a vyhrala vojnu o Falklandy. Začala aj reformu zdravotníctva a tým, že obstála v štrajku baníkov, obnovila v Británii ústavnú vládu. Právny štát bol totiž ohrozovaný nelegitímnou mocou odborov. To všetko boli neuveriteľné skutky. Do sociálneho štátu sa pustila neskôr, aj tam dosiahla zlepšenia, ale je jasné, že nemohla urobiť všetko. Možno to nebola plnokrvná reforma, ale robila, čo mohla.
.keď ste spolupracovali s Thatcherovou, kto z vás musel koho krotiť? Kto z vás bol radikálnejší?
Nuž, niekedy ja, niekedy ona. (Smiech.) Vezmite si napríklad, ako prišla o svoj úrad vinou Maastrichtskej zmluvy o EÚ. Samozrejme, bolo to pre ňu ťažké. Obidvaja sme si vtedy mysleli, že zmluva z Maastrichtu je veľmi zlá vec. Ja som jej radil, aby to nepodpisovala. Ak nie je politický vodca v takýchto rozhodujúcich historických chvíľach presvedčený, že nejaká vec je dobrá pre krajinu, tak nech sa postaví proti tomu. Vtedy som bol teda radikálnejší a ona dala na moju radu. Ona bola vôbec na úspešného štátnika v západnej politike neobvykle radikálna. Naozaj neobvykle. Samozrejme, niektorým podporovateľom sa zdá, že sa vždy dalo zájsť ďalej.
.kedysi ste povedali, že každá organizácia, ktorá nie je dôsledne pravicová, sa časom mení na organizáciu ľavicovú. Ako príklady uvádzate Americkú úniu pre ľudské práva (ACLU) a Episkopálnu cirkev.
Veru tak.
.nepotvrdzuje to pravidlo aj smerovanie dnešnej britskej Konzervatívnej strany pod vedením Davida Camerona?
Samozrejme, moje tvrdenie, že všetky organizácie, ktoré nie sú úplne pravicové, sa časom odkláňajú doľava, ešte neznamená, že doľava sa nemôžu obrátiť aj organizácie, ktoré momentálne pravicové sú. Nuž, povedal by som, že pán Cameron si zrejme predsavzal posunutie Konzervatívnej strany viac do stredu. Jednoducho chce vyhrať ďalšie voľby. Keď sa tak pozerám na jeho prvé dva roky na čele toryovcov, tak sa naozaj zdá príkladom tohto pravidla. Ale mám s ním čerstvú skúsenosť z poslednej straníckej konferencie, kde ohlasoval témy do volieb. A zistil, že zrušenie dedičskej dane by ho urobilo veľmi populárnym. Myslím, že také veci ho potlačia späť k solídnejšiemu konzervativizmu.
.thatcherová by Cameronových konzervatívcov ešte volila?
Samozrejme. Ale je jasné, že by u nich chcela vidieť výkon inteligentnej konzervatívnej politiky. Keby takú politiku robili labouristi, asi by za nich tiež nehlasovala, ale možno by bola oveľa spokojnejšia. Ona si uvedomuje, že už nie je premiérkou, no pri rôznych príležitostiach sa púšťa s konzervatívnymi politikmi do tvrdých diskusií.
.ste Brit, no žijete v Alabame v Spojených štátoch. V americkej politike stále hrajú dôležitú úlohu kultúrno-etické otázky, záležitosti, ako sú povedzme potraty, ktoré – zdá sa – akoby v Británii neboli politickou témou. Čím si to vysvetľujete?
Nie je to celkom pravda, pretože v britskom parlamente teraz prebieha debata o znížení počtu týždňov, počas ktorých je možné ísť na potrat. V Amerike je debata vášnivejšia aj preto, že potratové zákony sú tam omnoho voľnejšie než v akejkoľvek európskej krajine. Interrupcia sa tam smie podstúpiť prakticky až do narodenia, čo nemá obdobu nikde v Európe. Je však fakt, že vo väčšine západoeurópskych krajín sa konzervatívne politické strany dostatočne nezaujímajú o otázky spoločenskej morálky. Súvisí to s narastajúcou sekularizáciou obyvateľstva. Ale aj keď si myslím, že ide o slabosť európskej pravice, pôjde podľa mňa len o dočasný stav.
.prečo?
Myslím, že pre spoločnosť ako je tá naša, ktorej celá kultúra je zakorenená v kresťanstve, bude veľmi ťažké existovať bez viery v Boha alebo v nejaký transcendentný poriadok. Vzostup islamu v Európe spôsobuje, že veriaci kresťania si uvedomujú, že v politike im absolútne chýba vplyv, aj keď tvoria dôležitú časť obyvateľstva. Naproti tomu moslimovia tento vplyv majú, získavajú miesta v rôznych vládnych komisiách a podobne. Vlažní, sekulárni kresťania zase budú tvárou v tvár islamu konfrontovaní s otázkou, kto vlastne sú. Myslím, že nárast moslimského vplyvu sa zrazí s týmito dvoma druhmi kresťanskej reakcie a že práve konzervatívne pravicové strany budú tieto veci artikulovať, keďže ľavicové strany sú prirodzene sekulárne.
.privítali by ste v Británii vznik náboženskej pravice, ako je to v USA?
Odpoveď je áno, ale musíte si uvedomiť, čo náboženská pravica v skutočnosti je. V USA ju tvoria najmä evanjelikálni protestanti. Napriek tomu, že v minulosti bolo v USA veľa nepriateľstva medzi protestantmi a katolíkmi, dnes tieto veci už nehrajú žiadnu rolu. A obe strany spolupracujú v morálnych otázkach, kde sa ich stanoviská veľmi blížia. Ľudia v Európe pociťujú iracionálny strach pred náboženskou pravicou. Ale jediné, o čo sa náboženskí pravičiari snažia, je uchrániť seba a svoje deti pred korumpujúcim vplyvom populárnej kultúry a sekulárnej spoločnosti. S tým by pokojne mohli sympatizovať aj normálni Európania, ktorým táto populárna kultúra taktiež prekáža. Aj keď len z toho dôvodu, že pre nich predstavuje amerikanizáciu. Činnosť náboženskej pravice je len reakciou na sekularizujúce aktivity amerického súdnictva a amerických elít.
.píšete, že Margaret Thatcherová mala iný kresťanský rozmer než Reagan alebo Ján Pavol II.
Áno, ona je totiž metodistka a snaží sa nebyť rozjímavou osobou. Chce byť osobou, ktorá aktívne koná dobro. Tak ona vidí náboženstvo. Ako nejaké dobro, ktoré prakticky konáte pre ostatných. Metodistické kresťanstvo je náboženstvo, ktoré zdôrazňuje vonkajší svet a nechce slúžiť Bohu ani tak cez umenie, hudbu alebo literatúru, ako cez schopnosť niesť spoločenskú zodpovednosť a povinnosti voči ostatným. Zaujímavé bolo aj to, ako reagovala po tom, čo prežila výbuch bomby IRA v Brightone. Spýtal som sa jej, či verí, že ju Boh ušetril pre nejaký vyšší cieľ. Tak tomu verili Reagan aj pápež po atentátoch, ktoré boli spáchané na nich. Povedala, že neverí. Bolo by to vraj od nej veľmi pyšné a cítila by vinu, keby si niečo také myslela. Koniec koncov, v tú noc zahynulo päť ľudí. Ja ako človek so zmyslom pre históriu, navyše dôverujúci v prozreteľnosť, si myslím, že sa mýlila. Ale tá pokorná odpoveď veľmi veľa vypovedá o jej charaktere.
.vaša kniha je o páde komunizmu. Čo hovoríte na triumf postkomunizmu, akceptovanie starých komunistických elít a premenovanie komunistov na sociálnych demokratov alebo liberálov?
Podľa mňa to nie je udržateľná situácia, lebo to vrhá tieň na legitimitu dnešnej demokracie. Má to vplyv na morálku a cynizmus medzi ľuďmi, keď všetci vidia, že tí, čo tu štyridsať rokov robili často veľmi škaredé veci, majú dodnes vplyv. Ale myslím si, že tento stav vecí sa blíži k svojmu koncu napríklad v Poľsku. Viem, že bratia Kaczynskí sotva poupratovali, ale postkomunisti boli marginalizovaní. Na Slovensku a v Maďarsku síce vládnu, ale pomaly vidím vznik nového politického spektra, v rámci ktorého budú postkomunisti vytlačení na okraj.
.poľsko je však v tomto zmysle zatiaľ veľkou výnimkou...
Aj v západnom Nemecku, kde prebehla denacifikácia, ľudia až nejakých dvadsaťpäť rokov po vojne začali preskúmavať minulosť. A to isté sa stalo v Chile a Argentíne, kde sa so zločinmi minulosti začali vyrovnávať až s dvadsaťročným odstupom po nastolení demokracie. Takže som presvedčený, že doba spoločenskej katarzie príde a dosah to bude mať aj na politiku.
.nejde však len o problém postkomunistických krajín. V EÚ vidíme, že bývalí protikomunistickí disidenti, ktorí bojovali za návrat do Európy, sú dnes opäť disidentmi. Zatiaľ čo oni kritizujú, kam sa Únia uberá, z bývalých komunistov sa stali rešpektovaní politici.
Áno, bývalí komunisti sú rešpektovanou súčasťou európskych kruhov spôsobom, akým by nikdy nemohli byť v európskych kruhoch akceptovaní fašisti.
.kto za to nesie zodpovednosť?
Je to chyba európskych inštitúcií, ale zrejme je to aj chyba ľudí v týchto postkomunistických spoločnostiach.
.väčšinu života ste komentátorom. Čo vás vedie k vášni pre písanie?
Vina. Vždy keď sa blíži uzávierka (smiech). Nikdy nepristupujem k písaniu s tým, že si to užijem, že to bude zábavné. Skôr si hovorím „ach nie, teraz s tým musím stráviť hodiny..“ Poviem si, mal som to síce urobiť včera, termín je dnes, tak píšem. Samo písanie nie je nikdy nič príjemné. Keď niečo napíšem, tak si uvedomím, že je to vtipné, že som použil dobrú frázu, tento argument je silný a mám z toho radosť. Ale, ako hovorím, najskôr je termín, a potom pocit viny. (Smiech.)
John O’Sullivan je autor knihy Prezident, pápež a premiérka, ktorá práve vyšla v českom vydavateľstve Ideál. Pracoval ako zvláštny poradca premiérky Margaret Thatcherovej. Je skúsený britský a americký novinár: bol šéfredaktorom National Review, The National Interest, Policy Review a United Press International, redaktorom New York Post, redaktorom londýnských Times a Daily Telegraph. V súčasnosti rediguje časopis National Review, píše týždenné stĺpčeky pre Chicago Sun-Times, a je členom Hudson Institute. Žije vo Washingtone D. C. a v Decature v Alabame.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.