.ako si sa vlastne dostal k basketbalu?
Mal som šelest na srdci, bol som často chorý, a keď som odbehol viac ako päťdesiat metrov, tak som odpadol a šiel do nemocnice. Šport sa tak stal pre mňa zakázaným ovocím, no stále ma priťahoval. S otcom som hľadal disciplínu, pri ktorej by som nebol až taký namáhaný. Najprv sme našli lukostrelecký oddiel, potom som skúšal ping-pong, potom som chcel skákať do výšky. Na konci základnej školy som sa začal obzerať po basketbale, pretože na Nedbalovej bol vtedy silný žiacky klub. Trénoval som s nimi dvakrát do týždňa, dokonca som sa dostal na turnaj do Kyjeva. Neskôr som absolvoval zdravotné prehliadky, kde zistili, že mi už nič nie je. V puberte sa to jednoducho upravilo, začal som hrať s veľkým nasadením, až som sa v šestnástich dostal do juniorky československého reprezentačného výberu.
.prečo si v tom nepokračoval ďalej?
Na klubových majstrovstvách sveta vo Frankfurte nad Mohanom som mal „prúser". Zavolal som kamaráta, s ktorým som založil moju prvú kapelu Romana Chválneho, nech ma príde pozrieť. Vyčítali mi, že sa stýkam s emigrantmi. Hrozili mi vyhadzovom, prestali ma stavať. Bol som kapitánom, ale tréner ma nasadzoval len na posledné dve minúty stretnutia. Bolo to ponižujúce. Prestalo ma to baviť.
.prečo si išiel potom študovať ekonómiu?
Nemusel som robiť prijímačky, lebo som bol majster republiky. (Smiech.) Otec mi povedal, že sa na VŠMÚ aj tak nedostanem, hoci mňa stále zaujímalo písanie. Po škole som nastúpil do produkcie vo filmových ateliéroch na Kolibe, bol som asistentom na celovečernom hranom filme Dušana Hanáka.
.už si bol rozhodnutý pre film?
Áno. Mňa ekonómia nebavila, síce som bol na obchodnej fakulte, čo bola vtedy asi najzaujímavejšia fakulta na škole. Počas školy som sa zoznámil s ľuďmi od filmu, napríklad s režisérmi Štefanom Semjanom a Petrom Krchom, kameramanom Krivošíkom a Martinom Štrbom. Začal som sa s nimi stretávať, so Semjanom sme začali písať scenár k filmu Na krásnom modrom Dunaji. Prihlásil som sa na filmovú vedu a scenáristiku. V roku 1990 som šiel na prijímačky a zobrali ma.
.ako sa po rokoch pozeráš na film Na krásnom modrom Dunaji?
Je tam veľa fantastických scudzovacích prvkov, ktoré zafungovali. Napríklad, keď Ďuro Johanides vlezie do Dunaja, pozrie sa do kamery a opýta sa, či má za konzervou, ktorá pláva dolu prúdom skočiť. Vďaka hercom je film živý. Chlapci boli vtedy ovplyvnení francúzskou novou vlnou, teda hravým štýlom nakrúcania, v dôsledku čoho ho niektorí považujú za amatérsky film. Ja si však myslím, že je v ňom srdce. Štefan mal smolu v tom, že mu trikrát odložili nakrúcanie krátko pred spustením, čo mu v konečnom dôsledku neprospelo.
.ako filmár si v deväťdesiatych rokoch nemal veľa šancí. Čo si robil?
V Slovenskej televízii bola príšerná atmosféra. Robil som asistenta na dvoch rozprávkach, jednu z nich sme točili dva roky, stále sa to prekladalo, nebolo to príjemné, ľudia boli podráždení. Bavilo ma písať, ale nebolo kam. V roku 1993 som preto odišiel do Prahy, kde som pracoval v reklamnej agentúre Mark/BBDO. Po nejakom čase som odišiel a s kamarátom Jurom Vaculíkom, kedže v roku 1994 bola diera na trhu, sme založili zastúpenie pre Ogilvy & Matter. Tam som robil dva roky, potom som s Marekom Ormandíkom založil štúdio Silberman.
.a potom prišli Free Faces.
A to mi kompletne rozdrbalo život! (Smiech.)
.prečo?
V roku 2000 som sa prestal venovať reklame. Začal som sa venovať kreatívnym veciam, vydával som knižky, potom došli chalani, či im nevydám platňu Milión bohov. Bolo to trio Šeban, Rózsa, Buntaj. V našom domčeku vznikla komunita, ktorá sa tam pravidelne stretávala. Každý druhý deň sme si tam hrali, zrazu tam nebolo veľa miesta pre klientov, pretože sa všade váľali nástroje. Tým pádom som z reklamy vyplával. Bol to disaster.
.v akom zmysle?
No však vy veľmi dobre viete, čo dokáže rokenrol! (Smiech.) Robí z človeka nekontrovateľnú strelu. Užíval som si to jedna radosť. Bolo nám dobre, nepracovali sme, len sme hrali, chodili do kina, a zase hrali. O živobytie sme sa príliš nestarali. Teda ja.
.prečo sa Free Faces rozpadli?
Mali sme výborného manažéra Paľa Bílka, ktorý posunul kapelu aj smerom do zahraničia, podarilo sa mu vybaviť Sziget, dokonca sa o nás začalo zaujímať aj nemecké Sony. V roku 1999 sme mali podpísať zmluvu na ďalšiu dosku, ale v kapele to začalo vrieť. Nevedeli sme sa na ničom zhodnúť. Zrazu, keď sme boli slávni, mal Andrej Šeban pocit, že sa do toho musí viac vložiť. Došlo k stretu medzi ním a Oskarom. Povedali sme si, že si dáme pauzu. Tá trvá dodnes.
.čo si robil popri hudbe?
Všetko možné. V roku 2004 som začal pripravovať festival Azyl, predtým sme sa pustili do dizajnérskeho webového obchodu Bizarre Republic. S festivalom Azyl som robil workshopy minútových filmov.
.ako vznikol ten nápad s minútovými filmami?
Sedeli sme v Buddha Bare s Valérom Kotom, ktorý bol šéfom online verzie SME, kde sa vtedy spúšťali diskusné fóra a blogy. Hovoril, že hľadajú formáty, ktoré by im tam pritiahli ľudí. Ponúkol som mu festival minútových filmov na internete. Tak sme to s nimi spustili. Trvalo to až do roku 2011. Ale ja som vedel, že chcem ísť do celovečernej tvorby. Jednu vec som však mal raz a navždy vybavenú: nikdy som nepýtal peniaze z ministerstva. Chcel som, aby moje vydavateľstvo bolo naozaj nezávislé. V živote som nežiadal o grant na hudbu, vydával som všetko za svoje vlastné peniaze. Občas mi pomohli kamaráti a zaplatili mi, povedzme, tlač. Takto sme vydali viac než 30 albumov.
.ty si teda myslíš, že keď niekto žiada o granty a dostáva ich, stráca nezávislosť?
Nie. Bez grantov by v tejto krajine filmy vznikať nemohli a nie je nič zlé na tom, keď niekto dostane grant z ministerstva kultúry, vydá za to cédečko a urobí koncertné turné. Nemyslím si, že to je nesprávne. Ale ja to tak robiť nebudem.
.ale keby si dostal nejaký grant, tak by to bolo jednoduchšie, nie?
Asi áno, ale mne sa páčilo robiť to bez grantov. Človek sa totiž skôr či neskôr tomu systému prispôsobí. Ak dostáva dotáciu od štátu, tak má nad sebou neviditeľný dáždnik vplyvu. A ja som to chcel robiť s čistou hlavou a po svojom. Ja si vydám, koho ja chcem, a nie toho, koho mi schváli ministerstvo a dá mi na to peniaze. Preto som vydával rôznorodé dosky: od Martina Burlasa až po Ali Ibn Rashid.
.ale tvoj najnovší film Kandidát nejaké peniaze z oficiálnych miest dostal.
Nie však z ministerstva kultúry, ale z Audiovizuálneho fondu (AVF). Ten nepovažujem za štátnu inštitúciu. Je to verejnoprávna inštitúcia na podporu a rozvoj audiovizuálnej kultúry a priemyslu. Sedí tam komisia zložená z filmárov a tá projekty posudzuje. Scéna sa musí dohodnúť na tom, čo je pre ňu dôležité. Samozrejme, prešlo to svojimi detskými chorobami, ale v priebehu troch rokov sa to vyčistilo a dnes nemôže nikto povedať, že by bol len tak zmietnutý zo stola. Tento rok tu zrejme vznikne 11 celovečerných filmov, čo je úžasné. S obdobím, keď peniaze rozdeľovalo ministerstvo kultúry – a k dispozícii ich malo viac – sa to nedá ani porovnať.
.ako vznikol nápad napísať knihu Kandidát?
Najprv sme spolu s Mišom Havranom rozmýšľali o filme a napísali sme námet. Pôvodne sme z toho chceli urobiť čiernu komédiu z politického prostredia, ktorá nebude primárne o politike. Námet Kandidáta sme poslali do progamu Minimal, ktorý je v rámci AVF určený pre nízkorozpočtové žánrové filmy. Z AVF sme dostali grant na vývoj scenára. Začali sme preto písať. Námet sme mali vystavaný a ja som dostal nápad, že by sme mohli napísať aj knižku. Tá je trochu iná ako námet, pretože má formu denníkov. Niektoré repliky z knihy sa potom dostali aj do filmu.
.film Kandidát mal neuveriteľné PR...
...však som dlho robil v reklame. (Smiech.)
.ako vznikol nápad robiť takýto premyslený marketing?
Všetci sme mali skúsenosti. Aj režisér Jonáš Karásek je z reklamného prostredia. Na Slovensku sa to nedá robiť tak, že natočíš film, potom urobíš trojtýždňovú kampaň a ľudia prídu do kina. Tak to nefunguje. Značka „slovenský film” je poškodená, ľudia ho a priori odmietajú. My sme chceli divákov skutočne zaujať. Nechceli sme urobiť film, v ktorom budeme niečo kritizovať. Aj v .týždni ste napísali, že v tom filme kritizujeme reklamu. Nie je tam jedno-jediné kritické slovo smerom k reklame alebo k politike.
.ale veď celý film je o tom, že reklama dokáže všetko...
Ale to tak je. Robil som v tíme, ktorý vykreoval pre Koženého reklamu na Harvardské fondy, neskôr kampane pre Šedivého s Petrom Dvorským. Vďaka „10-násobku“ tieto fondy získali viac než 70 percent majetku Českej republiky. Na základe marketingovej stratégie v spojení s mega podvodom. Aj dnes sa to môže stať. Napríklad v našom filme. Kandidát je „pravdivý príbeh, ktorý sa nestal”. Rovnako, ako sa z Babiša môže stať český prezident.
.ale Babiš je jeden z najbohatších ľudí v krajine a nie Peter Potôň.
Peter Potôň je len bábka. Sú za ním sily, ktoré to celé vytvoria, organizujú, zaplatia, potlačia a vedia ako manipulovať s masou.
.myslíš, že takto to na Slovensku reálne funguje?
To nie je otázka slovenskej politiky. Zober si kauzy z hociktorej krajiny.
.keby sme nevedeli nič o reklame a videli iba Kandidáta, mali by sme dojem, že ľudia, čo robia reklamu, sú absolútne cynickí, nemajú žiadne zásady, len chcú bohatstvo a moc.
Na čom je postavený Wall Street? Na kamarátstvach šikovných ľudí, ktorí chcú z Ameriky urobiť silnú krajinu? Je to o tom, ako čo najrýchlejšie zbohatnúť. A rýchlosť, ktorou sa to začalo diať, priniesla aj nežiaduce účinky.
.ľudia z reklamnej branže, ktorých poznáme na Slovensku – niektorí z nich sa mihnú aj vo filme Kandidát – sú takí tiež?
Nie sú. Vytvorili sme iba príbeh jedného človeka z toho prostredia. Nepovedali sme, že to je o celej branži. Ak to tak niekto vníma, skutočne to nie je môj problém. Vytvorili sme typ nového hrdinu, ktorý v slovenskej kinematografii zatiaľ nebol. Je to človek, ktorý je vyhorený, nemá žiadnych priateľov, je úplne opustený. Ani so svojou milenkou sa počas filmu ani raz nepobozká a dotýka sa jej, ako keby to bola sklenená vata. To je zaujímavejšie než to, či kritizujeme reklamu, alebo nie.
.vy ste teda ten film mysleli vážne?
Cez túto postavu určite. Je to odľahčované humorom tých dvoch odpočúvačov.
.lenže pri sledovaní filmu nebolo jasné, či to myslíte ako vážnu spoločenskú tému, alebo sa smejete.
Keď podáš vážnu tému cez prizmu humoru, tak je oveľa lepšie prijatá.
.čo je teda hlavnou témou Kandidáta?
Asi Lambert, ktorý dokáže urobiť nemožné. Vie využiť svoje postavenie a moc, nemá škrupule. Stratil pri tom ľudský rozmer, odišla od neho žena s dieťaťom, je sám. Je to čisté šialenstvo. Mám pocit, že tak funguje veľa ľudí.
.v tom filme nebolo nič, čo by sme si predtým neprečítali na Facebooku: všetko riadia peniaze a temné sily, ešte aj toho tajomného farára ste do filmu dali...
Ale videli ste už takýto slovenský film? Chceli sme urobiť stráviteľný film so stráviteľným obsahom. Nikto z nás sa pritom netváril, že teraz ideme podať veľké pravdy. Chceli sme urobiť žánrové kino za málo peňazí. Začali vznikať blogy, píše sa o tom na Facebooku. A hlavne: ľudia začali chodiť do kina. Tam ich môže doviesť len slovenský film o lokálnej téme. A taký film sme urobili. A mali by prísť ďalšie.
.v Kandidátovi ste veľmi využili takzvaný product placement.
To sme urobili schválne. Marlborky na celé plátno. A v živote sme sa s nimi nebavili o tom, či dajú peniaze. Chceli sme sa hrať s predstavivosťou diváka. Tam, kde sme mohli dať nejaký produkt, dali sme ho na prvú. Budú na nás ukazovať, ako sme sa nabalili. (Smiech.) Ani halier sme nedostali.
.až na bartre so SME a s .týždňom.
Ale vy ste inteligentní ľudia, ktorí rozumejú problému. A trošku sme chceli aj ukázať, že sponzori by product placement mohli v slovenských filmoch využívať viac, že je to dobrá investícia.
.nejaká časť tvorcov vraj nedostala honorár, ale dostane podiel zo zisku filmu.
Ja som to všetkým ponúkal. Hovoril som im, že ak veria téme a chcú v tom filme hrať, tak majú dve možnosti: honorár alebo percento z príjmu, čo by pri určitých počtoch divákov mohlo znamenať aj viac peňazí. Celý kreatívny tím išiel za percentá, herci si zvolili prvú možnosť.
.všetko, čo si doteraz robil – od basketbalu po Kandidáta – sú veľmi tvorivé veci. Teraz si sa zamestnal vo veľkej verejnoprávnej inštitúcii. Stal si sa šéfdramaturgom Rádia_FM. Ako k tomu došlo?
Asi polroka sme sa o tom bavili s pánom Machajom, ktorý ma s touto ponukou oslovil. S Vladom Talianom som si spravil rešerš a zadefinoval, čo má byť mojím prínosom, čo by sa dalo urobiť nové a mohlo to rádio obohatiť. Postavili sme si koncepciu, ktorú som vo februári predložil vedeniu RTVS. To ju schválilo. Teraz je to producentská činnosť podobná filmu a hudbe. Tešia ma večerné relácie, bohatší denný program, spustili sme Demovnicu, ktorá už teraz pomohla niekoľkým muzikantom a kapelám – príkladom za všetky nech je Katarzia, ktorá už nahráva album. Demovnica sa zapáčila aj v Českom rozhlase, ktorý spustil projekt Starter a od januára ideme s nimi robiť spoločnú hitparádu začínajúcich kapiel.
.tento týždeň vyjde nový album Home Made Mutant Paradiso Categorico. Čím je pre teba zvláštny?
Vznikol na základe rozchodu s dievčaťom, s ktorým som žil 15 rokov. Je to môj najosobnejší album, ide do najhlbšej intimity. Dal som to von a nahrali sme ho za tri dni.
.ako to všetko stíhaš?
No, končím o jedenástej večer.
.daj si pozor, aby si nevyhorel ako Lambert.
Nikdy nevieš, kedy to príde. O energiu môžeš prísť z hodiny na hodinu. Ale ja mám svoju rodinu.
Maroš Hečko/
Narodil sa v roku 1967 v Bratislave, ako tínedžer hral vrcholový basketbal, vyštudoval ekonomickú univerzitu a Filmovú fakultu VŠMU. Od detstva sa venuje hudbe, založil kapelu Bezmocná hŕstka, bol spevákom Free Faces, jeho vlastným projektom sú Home Made Mutants. Ako scenárista a producent sa podieľal na tvorbe filmov Na krásnom modrom Dunaji, Smog či Kandidát. Napísal niekoľko básnických a poviedkových zbierok, produkoval a vo svojom vydavateľstve Azyl vydal viac než 30 albumov slovenských kapiel. Je šéfdramaturgom Rádia_FM.
Mal som šelest na srdci, bol som často chorý, a keď som odbehol viac ako päťdesiat metrov, tak som odpadol a šiel do nemocnice. Šport sa tak stal pre mňa zakázaným ovocím, no stále ma priťahoval. S otcom som hľadal disciplínu, pri ktorej by som nebol až taký namáhaný. Najprv sme našli lukostrelecký oddiel, potom som skúšal ping-pong, potom som chcel skákať do výšky. Na konci základnej školy som sa začal obzerať po basketbale, pretože na Nedbalovej bol vtedy silný žiacky klub. Trénoval som s nimi dvakrát do týždňa, dokonca som sa dostal na turnaj do Kyjeva. Neskôr som absolvoval zdravotné prehliadky, kde zistili, že mi už nič nie je. V puberte sa to jednoducho upravilo, začal som hrať s veľkým nasadením, až som sa v šestnástich dostal do juniorky československého reprezentačného výberu.
.prečo si v tom nepokračoval ďalej?
Na klubových majstrovstvách sveta vo Frankfurte nad Mohanom som mal „prúser". Zavolal som kamaráta, s ktorým som založil moju prvú kapelu Romana Chválneho, nech ma príde pozrieť. Vyčítali mi, že sa stýkam s emigrantmi. Hrozili mi vyhadzovom, prestali ma stavať. Bol som kapitánom, ale tréner ma nasadzoval len na posledné dve minúty stretnutia. Bolo to ponižujúce. Prestalo ma to baviť.
.prečo si išiel potom študovať ekonómiu?
Nemusel som robiť prijímačky, lebo som bol majster republiky. (Smiech.) Otec mi povedal, že sa na VŠMÚ aj tak nedostanem, hoci mňa stále zaujímalo písanie. Po škole som nastúpil do produkcie vo filmových ateliéroch na Kolibe, bol som asistentom na celovečernom hranom filme Dušana Hanáka.
.už si bol rozhodnutý pre film?
Áno. Mňa ekonómia nebavila, síce som bol na obchodnej fakulte, čo bola vtedy asi najzaujímavejšia fakulta na škole. Počas školy som sa zoznámil s ľuďmi od filmu, napríklad s režisérmi Štefanom Semjanom a Petrom Krchom, kameramanom Krivošíkom a Martinom Štrbom. Začal som sa s nimi stretávať, so Semjanom sme začali písať scenár k filmu Na krásnom modrom Dunaji. Prihlásil som sa na filmovú vedu a scenáristiku. V roku 1990 som šiel na prijímačky a zobrali ma.
.ako sa po rokoch pozeráš na film Na krásnom modrom Dunaji?
Je tam veľa fantastických scudzovacích prvkov, ktoré zafungovali. Napríklad, keď Ďuro Johanides vlezie do Dunaja, pozrie sa do kamery a opýta sa, či má za konzervou, ktorá pláva dolu prúdom skočiť. Vďaka hercom je film živý. Chlapci boli vtedy ovplyvnení francúzskou novou vlnou, teda hravým štýlom nakrúcania, v dôsledku čoho ho niektorí považujú za amatérsky film. Ja si však myslím, že je v ňom srdce. Štefan mal smolu v tom, že mu trikrát odložili nakrúcanie krátko pred spustením, čo mu v konečnom dôsledku neprospelo.
.ako filmár si v deväťdesiatych rokoch nemal veľa šancí. Čo si robil?
V Slovenskej televízii bola príšerná atmosféra. Robil som asistenta na dvoch rozprávkach, jednu z nich sme točili dva roky, stále sa to prekladalo, nebolo to príjemné, ľudia boli podráždení. Bavilo ma písať, ale nebolo kam. V roku 1993 som preto odišiel do Prahy, kde som pracoval v reklamnej agentúre Mark/BBDO. Po nejakom čase som odišiel a s kamarátom Jurom Vaculíkom, kedže v roku 1994 bola diera na trhu, sme založili zastúpenie pre Ogilvy & Matter. Tam som robil dva roky, potom som s Marekom Ormandíkom založil štúdio Silberman.
.a potom prišli Free Faces.
A to mi kompletne rozdrbalo život! (Smiech.)
.prečo?
V roku 2000 som sa prestal venovať reklame. Začal som sa venovať kreatívnym veciam, vydával som knižky, potom došli chalani, či im nevydám platňu Milión bohov. Bolo to trio Šeban, Rózsa, Buntaj. V našom domčeku vznikla komunita, ktorá sa tam pravidelne stretávala. Každý druhý deň sme si tam hrali, zrazu tam nebolo veľa miesta pre klientov, pretože sa všade váľali nástroje. Tým pádom som z reklamy vyplával. Bol to disaster.
.v akom zmysle?
No však vy veľmi dobre viete, čo dokáže rokenrol! (Smiech.) Robí z človeka nekontrovateľnú strelu. Užíval som si to jedna radosť. Bolo nám dobre, nepracovali sme, len sme hrali, chodili do kina, a zase hrali. O živobytie sme sa príliš nestarali. Teda ja.
.prečo sa Free Faces rozpadli?
Mali sme výborného manažéra Paľa Bílka, ktorý posunul kapelu aj smerom do zahraničia, podarilo sa mu vybaviť Sziget, dokonca sa o nás začalo zaujímať aj nemecké Sony. V roku 1999 sme mali podpísať zmluvu na ďalšiu dosku, ale v kapele to začalo vrieť. Nevedeli sme sa na ničom zhodnúť. Zrazu, keď sme boli slávni, mal Andrej Šeban pocit, že sa do toho musí viac vložiť. Došlo k stretu medzi ním a Oskarom. Povedali sme si, že si dáme pauzu. Tá trvá dodnes.
.čo si robil popri hudbe?
Všetko možné. V roku 2004 som začal pripravovať festival Azyl, predtým sme sa pustili do dizajnérskeho webového obchodu Bizarre Republic. S festivalom Azyl som robil workshopy minútových filmov.
.ako vznikol ten nápad s minútovými filmami?
Sedeli sme v Buddha Bare s Valérom Kotom, ktorý bol šéfom online verzie SME, kde sa vtedy spúšťali diskusné fóra a blogy. Hovoril, že hľadajú formáty, ktoré by im tam pritiahli ľudí. Ponúkol som mu festival minútových filmov na internete. Tak sme to s nimi spustili. Trvalo to až do roku 2011. Ale ja som vedel, že chcem ísť do celovečernej tvorby. Jednu vec som však mal raz a navždy vybavenú: nikdy som nepýtal peniaze z ministerstva. Chcel som, aby moje vydavateľstvo bolo naozaj nezávislé. V živote som nežiadal o grant na hudbu, vydával som všetko za svoje vlastné peniaze. Občas mi pomohli kamaráti a zaplatili mi, povedzme, tlač. Takto sme vydali viac než 30 albumov.
.ty si teda myslíš, že keď niekto žiada o granty a dostáva ich, stráca nezávislosť?
Nie. Bez grantov by v tejto krajine filmy vznikať nemohli a nie je nič zlé na tom, keď niekto dostane grant z ministerstva kultúry, vydá za to cédečko a urobí koncertné turné. Nemyslím si, že to je nesprávne. Ale ja to tak robiť nebudem.
.ale keby si dostal nejaký grant, tak by to bolo jednoduchšie, nie?
Asi áno, ale mne sa páčilo robiť to bez grantov. Človek sa totiž skôr či neskôr tomu systému prispôsobí. Ak dostáva dotáciu od štátu, tak má nad sebou neviditeľný dáždnik vplyvu. A ja som to chcel robiť s čistou hlavou a po svojom. Ja si vydám, koho ja chcem, a nie toho, koho mi schváli ministerstvo a dá mi na to peniaze. Preto som vydával rôznorodé dosky: od Martina Burlasa až po Ali Ibn Rashid.
.ale tvoj najnovší film Kandidát nejaké peniaze z oficiálnych miest dostal.
Nie však z ministerstva kultúry, ale z Audiovizuálneho fondu (AVF). Ten nepovažujem za štátnu inštitúciu. Je to verejnoprávna inštitúcia na podporu a rozvoj audiovizuálnej kultúry a priemyslu. Sedí tam komisia zložená z filmárov a tá projekty posudzuje. Scéna sa musí dohodnúť na tom, čo je pre ňu dôležité. Samozrejme, prešlo to svojimi detskými chorobami, ale v priebehu troch rokov sa to vyčistilo a dnes nemôže nikto povedať, že by bol len tak zmietnutý zo stola. Tento rok tu zrejme vznikne 11 celovečerných filmov, čo je úžasné. S obdobím, keď peniaze rozdeľovalo ministerstvo kultúry – a k dispozícii ich malo viac – sa to nedá ani porovnať.
.ako vznikol nápad napísať knihu Kandidát?
Najprv sme spolu s Mišom Havranom rozmýšľali o filme a napísali sme námet. Pôvodne sme z toho chceli urobiť čiernu komédiu z politického prostredia, ktorá nebude primárne o politike. Námet Kandidáta sme poslali do progamu Minimal, ktorý je v rámci AVF určený pre nízkorozpočtové žánrové filmy. Z AVF sme dostali grant na vývoj scenára. Začali sme preto písať. Námet sme mali vystavaný a ja som dostal nápad, že by sme mohli napísať aj knižku. Tá je trochu iná ako námet, pretože má formu denníkov. Niektoré repliky z knihy sa potom dostali aj do filmu.
.film Kandidát mal neuveriteľné PR...
...však som dlho robil v reklame. (Smiech.)
.ako vznikol nápad robiť takýto premyslený marketing?
Všetci sme mali skúsenosti. Aj režisér Jonáš Karásek je z reklamného prostredia. Na Slovensku sa to nedá robiť tak, že natočíš film, potom urobíš trojtýždňovú kampaň a ľudia prídu do kina. Tak to nefunguje. Značka „slovenský film” je poškodená, ľudia ho a priori odmietajú. My sme chceli divákov skutočne zaujať. Nechceli sme urobiť film, v ktorom budeme niečo kritizovať. Aj v .týždni ste napísali, že v tom filme kritizujeme reklamu. Nie je tam jedno-jediné kritické slovo smerom k reklame alebo k politike.
.ale veď celý film je o tom, že reklama dokáže všetko...
Ale to tak je. Robil som v tíme, ktorý vykreoval pre Koženého reklamu na Harvardské fondy, neskôr kampane pre Šedivého s Petrom Dvorským. Vďaka „10-násobku“ tieto fondy získali viac než 70 percent majetku Českej republiky. Na základe marketingovej stratégie v spojení s mega podvodom. Aj dnes sa to môže stať. Napríklad v našom filme. Kandidát je „pravdivý príbeh, ktorý sa nestal”. Rovnako, ako sa z Babiša môže stať český prezident.
.ale Babiš je jeden z najbohatších ľudí v krajine a nie Peter Potôň.
Peter Potôň je len bábka. Sú za ním sily, ktoré to celé vytvoria, organizujú, zaplatia, potlačia a vedia ako manipulovať s masou.
.myslíš, že takto to na Slovensku reálne funguje?
To nie je otázka slovenskej politiky. Zober si kauzy z hociktorej krajiny.
.keby sme nevedeli nič o reklame a videli iba Kandidáta, mali by sme dojem, že ľudia, čo robia reklamu, sú absolútne cynickí, nemajú žiadne zásady, len chcú bohatstvo a moc.
Na čom je postavený Wall Street? Na kamarátstvach šikovných ľudí, ktorí chcú z Ameriky urobiť silnú krajinu? Je to o tom, ako čo najrýchlejšie zbohatnúť. A rýchlosť, ktorou sa to začalo diať, priniesla aj nežiaduce účinky.
.ľudia z reklamnej branže, ktorých poznáme na Slovensku – niektorí z nich sa mihnú aj vo filme Kandidát – sú takí tiež?
Nie sú. Vytvorili sme iba príbeh jedného človeka z toho prostredia. Nepovedali sme, že to je o celej branži. Ak to tak niekto vníma, skutočne to nie je môj problém. Vytvorili sme typ nového hrdinu, ktorý v slovenskej kinematografii zatiaľ nebol. Je to človek, ktorý je vyhorený, nemá žiadnych priateľov, je úplne opustený. Ani so svojou milenkou sa počas filmu ani raz nepobozká a dotýka sa jej, ako keby to bola sklenená vata. To je zaujímavejšie než to, či kritizujeme reklamu, alebo nie.
.vy ste teda ten film mysleli vážne?
Cez túto postavu určite. Je to odľahčované humorom tých dvoch odpočúvačov.
.lenže pri sledovaní filmu nebolo jasné, či to myslíte ako vážnu spoločenskú tému, alebo sa smejete.
Keď podáš vážnu tému cez prizmu humoru, tak je oveľa lepšie prijatá.
.čo je teda hlavnou témou Kandidáta?
Asi Lambert, ktorý dokáže urobiť nemožné. Vie využiť svoje postavenie a moc, nemá škrupule. Stratil pri tom ľudský rozmer, odišla od neho žena s dieťaťom, je sám. Je to čisté šialenstvo. Mám pocit, že tak funguje veľa ľudí.
.v tom filme nebolo nič, čo by sme si predtým neprečítali na Facebooku: všetko riadia peniaze a temné sily, ešte aj toho tajomného farára ste do filmu dali...
Ale videli ste už takýto slovenský film? Chceli sme urobiť stráviteľný film so stráviteľným obsahom. Nikto z nás sa pritom netváril, že teraz ideme podať veľké pravdy. Chceli sme urobiť žánrové kino za málo peňazí. Začali vznikať blogy, píše sa o tom na Facebooku. A hlavne: ľudia začali chodiť do kina. Tam ich môže doviesť len slovenský film o lokálnej téme. A taký film sme urobili. A mali by prísť ďalšie.
.v Kandidátovi ste veľmi využili takzvaný product placement.
To sme urobili schválne. Marlborky na celé plátno. A v živote sme sa s nimi nebavili o tom, či dajú peniaze. Chceli sme sa hrať s predstavivosťou diváka. Tam, kde sme mohli dať nejaký produkt, dali sme ho na prvú. Budú na nás ukazovať, ako sme sa nabalili. (Smiech.) Ani halier sme nedostali.
.až na bartre so SME a s .týždňom.
Ale vy ste inteligentní ľudia, ktorí rozumejú problému. A trošku sme chceli aj ukázať, že sponzori by product placement mohli v slovenských filmoch využívať viac, že je to dobrá investícia.
.nejaká časť tvorcov vraj nedostala honorár, ale dostane podiel zo zisku filmu.
Ja som to všetkým ponúkal. Hovoril som im, že ak veria téme a chcú v tom filme hrať, tak majú dve možnosti: honorár alebo percento z príjmu, čo by pri určitých počtoch divákov mohlo znamenať aj viac peňazí. Celý kreatívny tím išiel za percentá, herci si zvolili prvú možnosť.
.všetko, čo si doteraz robil – od basketbalu po Kandidáta – sú veľmi tvorivé veci. Teraz si sa zamestnal vo veľkej verejnoprávnej inštitúcii. Stal si sa šéfdramaturgom Rádia_FM. Ako k tomu došlo?
Asi polroka sme sa o tom bavili s pánom Machajom, ktorý ma s touto ponukou oslovil. S Vladom Talianom som si spravil rešerš a zadefinoval, čo má byť mojím prínosom, čo by sa dalo urobiť nové a mohlo to rádio obohatiť. Postavili sme si koncepciu, ktorú som vo februári predložil vedeniu RTVS. To ju schválilo. Teraz je to producentská činnosť podobná filmu a hudbe. Tešia ma večerné relácie, bohatší denný program, spustili sme Demovnicu, ktorá už teraz pomohla niekoľkým muzikantom a kapelám – príkladom za všetky nech je Katarzia, ktorá už nahráva album. Demovnica sa zapáčila aj v Českom rozhlase, ktorý spustil projekt Starter a od januára ideme s nimi robiť spoločnú hitparádu začínajúcich kapiel.
.tento týždeň vyjde nový album Home Made Mutant Paradiso Categorico. Čím je pre teba zvláštny?
Vznikol na základe rozchodu s dievčaťom, s ktorým som žil 15 rokov. Je to môj najosobnejší album, ide do najhlbšej intimity. Dal som to von a nahrali sme ho za tri dni.
.ako to všetko stíhaš?
No, končím o jedenástej večer.
.daj si pozor, aby si nevyhorel ako Lambert.
Nikdy nevieš, kedy to príde. O energiu môžeš prísť z hodiny na hodinu. Ale ja mám svoju rodinu.
Maroš Hečko/
Narodil sa v roku 1967 v Bratislave, ako tínedžer hral vrcholový basketbal, vyštudoval ekonomickú univerzitu a Filmovú fakultu VŠMU. Od detstva sa venuje hudbe, založil kapelu Bezmocná hŕstka, bol spevákom Free Faces, jeho vlastným projektom sú Home Made Mutants. Ako scenárista a producent sa podieľal na tvorbe filmov Na krásnom modrom Dunaji, Smog či Kandidát. Napísal niekoľko básnických a poviedkových zbierok, produkoval a vo svojom vydavateľstve Azyl vydal viac než 30 albumov slovenských kapiel. Je šéfdramaturgom Rádia_FM.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.