Odluka cirkvi od štátu patrila už koncom roka 1918 k najčastejšie skloňovaným slovným spojeniam v Československu, teda najmä v jeho západnej časti. Nie bez príčiny.
Česi si už od porážky na Bielej hore spájali cirkev najmä s Habsburgovcami, ktorí ich pripravili o stáročnú štátnosť, ako aj s následnou rekatolizáciou a mohutnou emigračnou vlnou.
Poprevratové proticirkevné nálady prerástli do obrazoboreckých činov (strhnutie mariánskeho stĺpu na pražskom Staromestskom námestí), aktov, smerujúcich k separácii od Ríma (vznik československej cirkvi) ako aj do snahy o zakotvenie odluky v novej ústave.
Situácia „separatistom“ priala. Ich front bol naozaj široký: okrem tradične pokrokovo naladených socialistov sa za ňu stavali agrárnici i národní demokrati, ako aj prezident Masaryk, ktorý ešte v roku 1910 povedal: „Len čo sa domôžeme politickej slobody, bude naším prvým krokom odluka štátu od cirkvi.“ Naopak, český katolicizmus bol zdrvený, na jeho čele stáli etnickí Nemci, jeho politická reprezentácia bola mocensky i intelektuálne slabá a opovrhovaná. Dokonca aj diplomatická sondáž vo Vatikáne ukázala, že ani Svätá stolica by odluku výslovne neodsúdila.
Najväčšou prekážkou sa nakoniec ukázala váhavosť väčšinovo protiklerikálne naladenej politickej reprezentácie – revolučný Národný výbor, ako aj neskoršie Národné zhromaždenie problém odsúvali. V časoch Kramářovej vlády pre to, že lidovci boli súčasťou vládnej koalície, v ktorej mali prakticky právo veta, v časoch Tusarovho kabinetu pre obavu, že by odluka viedla k národnostnej nestabilite (napríklad veľká časť Slovenska v tom čase spadala pod Ostrihomské arcibiskupstvo), ktorá by viac ako Prahe vyhovovala Budapešti a Viedni. Začali sa tiež množiť hlasy, že odňatím štátnej podpory by Československo stratilo vplyv na organizáciu, ku ktorej aspoň formálne patrilo deväť z desiatich obyvateľov štátu a ktorá by vzhľadom na odluku nemusela byť lojálna.
O definitívne vypustenie sporného paragrafu z textu pripravovanej ústavy („Mezi státem a církvemi budiž zaveden stav odluky.“) sa nakoniec postarali slovenskí (katolícki, evanjelickí i pokrokoví) poslanci. Slovami jedného z nich: „Klub slovenských poslancov stojí jednomyseľne na stanovisku, že rozluka... sa má ponechať na rozhodnutie na neskoršiu dobu, keď bude menovite na Slovensku môcť pokojne a objektívne poučiť ľud o všetkých otázkach sem spadajúcich.“
O zabetónovanie tohto stavu sa postaral dlhoročný predseda vlády a majster kompromisu Antonín Švehla, pod ktorého (a Hodžovým) vedením prestali stáť agrárnici na strane odluky. Kedykoľvek túto otázku niekto otvoril, najsilnejšia strana ju zahrala do autu.
Česi si už od porážky na Bielej hore spájali cirkev najmä s Habsburgovcami, ktorí ich pripravili o stáročnú štátnosť, ako aj s následnou rekatolizáciou a mohutnou emigračnou vlnou.
Poprevratové proticirkevné nálady prerástli do obrazoboreckých činov (strhnutie mariánskeho stĺpu na pražskom Staromestskom námestí), aktov, smerujúcich k separácii od Ríma (vznik československej cirkvi) ako aj do snahy o zakotvenie odluky v novej ústave.
Situácia „separatistom“ priala. Ich front bol naozaj široký: okrem tradične pokrokovo naladených socialistov sa za ňu stavali agrárnici i národní demokrati, ako aj prezident Masaryk, ktorý ešte v roku 1910 povedal: „Len čo sa domôžeme politickej slobody, bude naším prvým krokom odluka štátu od cirkvi.“ Naopak, český katolicizmus bol zdrvený, na jeho čele stáli etnickí Nemci, jeho politická reprezentácia bola mocensky i intelektuálne slabá a opovrhovaná. Dokonca aj diplomatická sondáž vo Vatikáne ukázala, že ani Svätá stolica by odluku výslovne neodsúdila.
Najväčšou prekážkou sa nakoniec ukázala váhavosť väčšinovo protiklerikálne naladenej politickej reprezentácie – revolučný Národný výbor, ako aj neskoršie Národné zhromaždenie problém odsúvali. V časoch Kramářovej vlády pre to, že lidovci boli súčasťou vládnej koalície, v ktorej mali prakticky právo veta, v časoch Tusarovho kabinetu pre obavu, že by odluka viedla k národnostnej nestabilite (napríklad veľká časť Slovenska v tom čase spadala pod Ostrihomské arcibiskupstvo), ktorá by viac ako Prahe vyhovovala Budapešti a Viedni. Začali sa tiež množiť hlasy, že odňatím štátnej podpory by Československo stratilo vplyv na organizáciu, ku ktorej aspoň formálne patrilo deväť z desiatich obyvateľov štátu a ktorá by vzhľadom na odluku nemusela byť lojálna.
O definitívne vypustenie sporného paragrafu z textu pripravovanej ústavy („Mezi státem a církvemi budiž zaveden stav odluky.“) sa nakoniec postarali slovenskí (katolícki, evanjelickí i pokrokoví) poslanci. Slovami jedného z nich: „Klub slovenských poslancov stojí jednomyseľne na stanovisku, že rozluka... sa má ponechať na rozhodnutie na neskoršiu dobu, keď bude menovite na Slovensku môcť pokojne a objektívne poučiť ľud o všetkých otázkach sem spadajúcich.“
O zabetónovanie tohto stavu sa postaral dlhoročný predseda vlády a majster kompromisu Antonín Švehla, pod ktorého (a Hodžovým) vedením prestali stáť agrárnici na strane odluky. Kedykoľvek túto otázku niekto otvoril, najsilnejšia strana ju zahrala do autu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.