Pred štyrmi rokmi sme prežívali eufóriu. Prvý apríl na Letnej, natrieskané Tehelné pole na Čechov a Slovincov, medzitým Rapsódia v modrom v Belfaste, Perinbaba v Chorzowe, postup do Afriky, Weissov zázrak. A potom ešte jeden veľký kúsok malého Slovenska: triumf nad Talianskom, vyradenie šampiónov, účasť v osemfinále a po MS 2010 skvelé 16. miesto v rebríčku FIFA.
.65. miesto
Dnes? 65. miesto! Za dva roky (2008 – 2010) posun v európskych košoch zo štvrtého do druhého, teraz pád do tretieho. Ešte pred dvoma rokmi sme hrali do októbra o postup na ME 2012 a keď sa šanca pominula, zväz hovoril o „neúspechu“. Tak čo je potom toto?
Väčšinovo sa v našom futbale hovorí, že v kvalifikácii MS 2010 sme mali šťastie. Ale kvalifikácia prehovára holou rečou výsledkov – vtedy boli, dnes nie sú. Šťastie vraj poznalo našu adresu, dnes na našu ulicu nechodí. Prečo? Nejdeme mu v ústrety?
Šťastie vo futbale neexistuje, existuje len kvalita a jej prejavovanie sa: či šancu zahodíte, alebo premeníte, či teamworkom súpera prevýšite, alebo mu podľahnete, či kvalita práce v každom jednom momente umožní nazbierať dostatok centimetrov priestoru či desatín sekundy času na to, aby ste dali gól, zabránili šanci, neboli vylúčení, atď. Výsledok je jediná merateľná hodnota a na najvyššom fóre futbalu sa od nej odvíja všetko. Pred štyrmi a piatimi rokmi sme sa dokázali v ťažkých kvalifikačných skúškach prehrýzť k víťazstvám, hrali sme na silnej emotívnej vlne, hráči si rýchlo vybudovali dôveru diváka a len čo bola naštrbená (po prehre v Anglicku či doma so Slovinskom, alebo na MS po zápasoch s Novým Zélandom a Paraguajom), okamžite si ju výkonom vedeli vrátiť späť.
Podobnú hnaciu silu sme v mrzutej kvalifikácii MS 2014 nemali. Neprišli momenty, ako Šestákove góly Borucovi na Tehelnom poli, ktoré by nás nakopli a presvedčili, že môžeme hrať o postup. Chýbala kvalita, prestali sme si veriť.
.šesť zápasov do pohrebu
Rozkolísal nás hneď prvý súboj na umelej tráve v Litve. Mucha dostal lacný gól, po ktorom v reprezentácii dočasne rezignoval. Pečovský bol za stavu 1:1 vylúčený, v závere sme nemohli hrať v plnej sile o tri body. Víťazstvo nad Lichtenštajnskom 2:0 bolo upotené, bez patričnej dávky uvoľnenosti, bez suverénneho prejavu. Výhra nad Lotyšskom 2:1 už prinášala nádej na krajšie dni, ale tiež sa zrodila po zbytočnej nervozite v závere. Zostali sme v streleckom kŕči (v 20 súbojoch kvalifikácie ME 2010 a MS 2014 sme dali alarmujúcich 18 gólov), nevedeli sme zaklincovať zápas, v ktorom sme viedli za 9 minút 2:0.
Zápas roka 2012 s Gréckom sme herne zvládli, boli sme lepší, dravejší. Všetko futbalové bolo na našej strane a predsa sme trójsku pevnosť Helénov nedobyli. Marek Hamšík mohol nastaviť iný kurz kvalifikácie, ak by využil jednu z piatich veľkých šancí. Trafili sme žrď, súper vykopával z bránkovej čiary, ale keď svoju šancu mal – využil ju. Grécka efektivita zostala fenoménom kvalifikácií (12 gólov – 25 bodov!).
Práve Salpingidisovým gólom, pri ktorom chýbal Salátovi polkrok na vystavenie strelca do ofsajdu, a Breznaníkovou delovkou do spojnice sa začal náš kvalifikačný pohreb. V priateľských zápasoch s Českom a v Belgicku sme hrali miestami funebrácky futbal a keď sme v Žiline nezdolali Litvu, bolo jasné, že schádzame z cesty. Nemali sme os tímu. Sapara, na jeseň 2012 s tromi gólmi najlepší kvalifikačný strelec, bol na poste tvorcu uprednostnený pred Hamšíkom, v útoku sme nevedeli nájsť strelca, Šesták bol pre národný tím nepotrebný.
Koncept dvoch trénerov bol kritizovaný čoraz viac a po júnovej blamáži v Lichtenštajnsku neexistovala iná možnosť, ako nevydarený projekt ukončiť. Stanislav Griga a Michal Hipp patria roky medzi našu trénerskú špičku, ale v národnom tíme sa nedočkali podpory od tých, ktorým dali dôveru – od hráčov. Proti amatérom a poloprofesionálom z Vaduzu sme ich nespoznávali. Netušili sme, ako hlboko sa dá v národnom drese klesnúť. Bol to jeden z najčiernejších dní našej reprezentačnej histórie.
.nový kurz?
Chyby, omyly, zlé rozhodnutia. Sprevádzali celú túto kvalifikáciu. Od zverejnenia Pavla Vrbu ako jednotkového kandidáta na trénerský post vo februári 2012 cez angažovanie dvoch hlavných trénerov o tri mesiace neskôr, nekonsolidované výkony kádra až po zarážajúce výsledky v skupine, akej priaznivé obsadenie sa v budúcnosti nemusí opakovať. Smelé vyhlásenia ani podpisy pod štatúty reprezentanta nám žiadny zápas nevyhrajú.
Nový tréner Ján Kozák má za sebou päť zápasov. V septembrových s Bosnou a Hercegovinou sme mužstvo nepoznávali. Prach a bieda minulých výkonov boli preč, v porovnaní s nimi sme hrali nablýskaný futbal. Ukázali sme cestu, ktorou by sa malo mužstvo uberať. Kozák priniesol pokoj a sebavedomie, snaží sa mať hráčov na svojej strane, aj preto dovolil v októbri Hamšíkovi doliečovať si v Neapole zranenie. Marek v Grécku nehral a aspoň sa jeho veční kritici uvedomili, čo pre toto mužstvo znamená. Smiešny vlastný gól znamenal prehru, malátny výkon v 2. polčase v pozmenenom zložení v Lotyšsku už len sfinalizoval kvalifikáciu, ktorá bola jednoducho – zlá!
Musíme ísť ďalej. Šanca na EURO 2016 by mala byť väčšia, veď sa hrá o 23 postupových miest. Nemáme až takých zlých futbalistov. Áno, nemáme ich veľa, ale ak po boku Škrtela a Hamšíka prekročia svoj tieň a pôjdu za každou šancou, za emóciami, ktoré dvíhajú, za spoločnou drinou, budú mať opäť rešpekt a uznanie. Boje o Brazíliu 2014 boli ich ohromne zahodenou šancou. Nájdu v prešľape motiváciu povstať?
Autor je športový komentátor RTVS.
.65. miesto
Dnes? 65. miesto! Za dva roky (2008 – 2010) posun v európskych košoch zo štvrtého do druhého, teraz pád do tretieho. Ešte pred dvoma rokmi sme hrali do októbra o postup na ME 2012 a keď sa šanca pominula, zväz hovoril o „neúspechu“. Tak čo je potom toto?
Väčšinovo sa v našom futbale hovorí, že v kvalifikácii MS 2010 sme mali šťastie. Ale kvalifikácia prehovára holou rečou výsledkov – vtedy boli, dnes nie sú. Šťastie vraj poznalo našu adresu, dnes na našu ulicu nechodí. Prečo? Nejdeme mu v ústrety?
Šťastie vo futbale neexistuje, existuje len kvalita a jej prejavovanie sa: či šancu zahodíte, alebo premeníte, či teamworkom súpera prevýšite, alebo mu podľahnete, či kvalita práce v každom jednom momente umožní nazbierať dostatok centimetrov priestoru či desatín sekundy času na to, aby ste dali gól, zabránili šanci, neboli vylúčení, atď. Výsledok je jediná merateľná hodnota a na najvyššom fóre futbalu sa od nej odvíja všetko. Pred štyrmi a piatimi rokmi sme sa dokázali v ťažkých kvalifikačných skúškach prehrýzť k víťazstvám, hrali sme na silnej emotívnej vlne, hráči si rýchlo vybudovali dôveru diváka a len čo bola naštrbená (po prehre v Anglicku či doma so Slovinskom, alebo na MS po zápasoch s Novým Zélandom a Paraguajom), okamžite si ju výkonom vedeli vrátiť späť.
Podobnú hnaciu silu sme v mrzutej kvalifikácii MS 2014 nemali. Neprišli momenty, ako Šestákove góly Borucovi na Tehelnom poli, ktoré by nás nakopli a presvedčili, že môžeme hrať o postup. Chýbala kvalita, prestali sme si veriť.
.šesť zápasov do pohrebu
Rozkolísal nás hneď prvý súboj na umelej tráve v Litve. Mucha dostal lacný gól, po ktorom v reprezentácii dočasne rezignoval. Pečovský bol za stavu 1:1 vylúčený, v závere sme nemohli hrať v plnej sile o tri body. Víťazstvo nad Lichtenštajnskom 2:0 bolo upotené, bez patričnej dávky uvoľnenosti, bez suverénneho prejavu. Výhra nad Lotyšskom 2:1 už prinášala nádej na krajšie dni, ale tiež sa zrodila po zbytočnej nervozite v závere. Zostali sme v streleckom kŕči (v 20 súbojoch kvalifikácie ME 2010 a MS 2014 sme dali alarmujúcich 18 gólov), nevedeli sme zaklincovať zápas, v ktorom sme viedli za 9 minút 2:0.
Zápas roka 2012 s Gréckom sme herne zvládli, boli sme lepší, dravejší. Všetko futbalové bolo na našej strane a predsa sme trójsku pevnosť Helénov nedobyli. Marek Hamšík mohol nastaviť iný kurz kvalifikácie, ak by využil jednu z piatich veľkých šancí. Trafili sme žrď, súper vykopával z bránkovej čiary, ale keď svoju šancu mal – využil ju. Grécka efektivita zostala fenoménom kvalifikácií (12 gólov – 25 bodov!).
Práve Salpingidisovým gólom, pri ktorom chýbal Salátovi polkrok na vystavenie strelca do ofsajdu, a Breznaníkovou delovkou do spojnice sa začal náš kvalifikačný pohreb. V priateľských zápasoch s Českom a v Belgicku sme hrali miestami funebrácky futbal a keď sme v Žiline nezdolali Litvu, bolo jasné, že schádzame z cesty. Nemali sme os tímu. Sapara, na jeseň 2012 s tromi gólmi najlepší kvalifikačný strelec, bol na poste tvorcu uprednostnený pred Hamšíkom, v útoku sme nevedeli nájsť strelca, Šesták bol pre národný tím nepotrebný.
Koncept dvoch trénerov bol kritizovaný čoraz viac a po júnovej blamáži v Lichtenštajnsku neexistovala iná možnosť, ako nevydarený projekt ukončiť. Stanislav Griga a Michal Hipp patria roky medzi našu trénerskú špičku, ale v národnom tíme sa nedočkali podpory od tých, ktorým dali dôveru – od hráčov. Proti amatérom a poloprofesionálom z Vaduzu sme ich nespoznávali. Netušili sme, ako hlboko sa dá v národnom drese klesnúť. Bol to jeden z najčiernejších dní našej reprezentačnej histórie.
.nový kurz?
Chyby, omyly, zlé rozhodnutia. Sprevádzali celú túto kvalifikáciu. Od zverejnenia Pavla Vrbu ako jednotkového kandidáta na trénerský post vo februári 2012 cez angažovanie dvoch hlavných trénerov o tri mesiace neskôr, nekonsolidované výkony kádra až po zarážajúce výsledky v skupine, akej priaznivé obsadenie sa v budúcnosti nemusí opakovať. Smelé vyhlásenia ani podpisy pod štatúty reprezentanta nám žiadny zápas nevyhrajú.
Nový tréner Ján Kozák má za sebou päť zápasov. V septembrových s Bosnou a Hercegovinou sme mužstvo nepoznávali. Prach a bieda minulých výkonov boli preč, v porovnaní s nimi sme hrali nablýskaný futbal. Ukázali sme cestu, ktorou by sa malo mužstvo uberať. Kozák priniesol pokoj a sebavedomie, snaží sa mať hráčov na svojej strane, aj preto dovolil v októbri Hamšíkovi doliečovať si v Neapole zranenie. Marek v Grécku nehral a aspoň sa jeho veční kritici uvedomili, čo pre toto mužstvo znamená. Smiešny vlastný gól znamenal prehru, malátny výkon v 2. polčase v pozmenenom zložení v Lotyšsku už len sfinalizoval kvalifikáciu, ktorá bola jednoducho – zlá!
Musíme ísť ďalej. Šanca na EURO 2016 by mala byť väčšia, veď sa hrá o 23 postupových miest. Nemáme až takých zlých futbalistov. Áno, nemáme ich veľa, ale ak po boku Škrtela a Hamšíka prekročia svoj tieň a pôjdu za každou šancou, za emóciami, ktoré dvíhajú, za spoločnou drinou, budú mať opäť rešpekt a uznanie. Boje o Brazíliu 2014 boli ich ohromne zahodenou šancou. Nájdu v prešľape motiváciu povstať?
Autor je športový komentátor RTVS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.