Nobelovu cenu dostávajú spisovatelia, ktorých dielo má nepochybnú literárnu kvalitu, no zároveň nesie nejaké humanitné posolstvo. O výbere ocenených sa dá polemizovať. Ale zišlo už niekomu na um, prečo sa akadémia neodvážila udeliť toto prestížne ocenenie autorovi diel pre deti?
Iste, detská literatúra má vlastné ocenenia. No naozaj existuje taká striktná hranica medzi literatúrou pre deti a dospelých? Aj keby áno, medzi autormi detských kníh sú takí, ktorí ju nepochybne presahujú. Niektorým z nich už „nobelovku“ ani tá najodvážnejšia akadémia neudelí – jednoducho preto, že už nie sú medzi nami. Napríklad Astrid Lindgrenovej.
.šťastné detstvo vo Vimmerby
Astrid Lindgrenová sa narodila ako Astrid Ericssonová 14. novembra 1907 – teda presne pred 100 rokmi – v malom mestečku Vimmerby v provincii Småland na juhu Švédska. Bola druhým dieťaťom Samuela Ericssona a jeho ženy Hanny. Otec farmárčil na usadlosti Näs, ktorá predtým slúžila ako fara. Astrid mala troch súrodencov, staršieho brata Gunnara a mladšie sestry Stinu a Ingegerd. Podľa vlastných spomienok prežila šťastné detstvo, v ktorom sa striedali hra a práca na farme. Jej rodičia nielen milovali svoje deti, no dávali to aj otvorene najavo, čo v tom čase nebolo bežné. O tomto nezvyčajnom vzťahu plnom empatie a lásky písala v jedinej knihe určenej dospelým Samuel August zo Severdstorpu a Hanna z Hulte (1973).
Lindgrenovej zážitky z dejstva hrajú dôležitú úlohu v mnohých jej príbehoch. Väčšina sa totiž odohráva na miestach pripomínajúcich Småland a v mestečku, ktoré sa podobajú na Vimmerby. Najrealistickejším odrazom jej detstva sú asi príbehy z Bullerbynu. Zobrazujú celé hodiny zábavných hier šiestich farmárskych detí zo Smålandu približne zo začiatku 20. storočia. Lisa, Karl, Bill, Olaf, Britta a Anna žijú na troch susediacich farmách v usadlosti pripomínajúcej Sevedstorp, malej oblasti neďaleko Vimmerby, kde vyrastal Lindgrenovej otec. Mnohé z bullerbynských zábaviek boli zábavkami ericssonovských detí. Lindgrenová zakomponovala detskú skúsenosť do jednoduchého, no emotívneho jazyka, ktorý evokuje zážitky z hry. Nikdy nezabudla, aké to je, mať štyri alebo sedem rokov. Pri písaní sa v nej stále vynárala duša dieťaťa.
Kým detstvo ju naplnilo šťastím, dospievanie brala ako nevýhodu. Ako tínedžerka jedného dňa zistila, že stratila schopnosť ponoriť sa do hry a bezpodmienečne jej uveriť. V spomienkach hodnotila dospievanie ako temné obdobie. Neskôr sa módne obliekala, milovala džez i tanec a bola prvou nakrátko ostrihanou slečnou vo Vimmerby, čo bola v tom čase senzácia. Chýbali jej však zážitky z detských čias. Aj preto milovala písanie: vracalo ju do detstva. Lindgrenová nikdy nestratila kontakt s vôňami, videním, zvukmi a pocitmi, ktoré zažívala ako dievča a jej písanie odráža intenzitu a sviežosť, s akou deti ochutnávajú svet. Tento dar spojila s rozprávačským talentom zdedeným po otcovi, s protestantskou etikou, ktorú získala doma, a so zvedavosťou ktorá, jej umožnila vyskúšať veľa žánrov a vytvoriť si vlastný štýl. Nepísala podľa módy ani požiadaviek vydavateľov, len podľa seba.
Tvoriť knihy začala pomerne neskoro. Svoj prvý rukopis o bláznivom dievčati Pipi Dlhej Pančuche napísala po tridsiatke a prvá kniha jej vyšla, keď mala 38. Odvtedy už s písaním detských kníh neprestala až do 80. rokov 20. storočia.
Ale samo písanie bolo darom a vášňou, odkedy sa ho naučila. Už v škole ju podľa slávnej švédskej spisovateľky volali Selma Lagerlöfová z Vimmerby. V 16 rokoch sa rozhodla pre dráhu novinárky, no dvojročné pôsobenie v miestnych novinách sa skončilo, keď sa rozhodla opustiť Vimmerby, pretože otehotnela a nebola vydatá. Presťahovala sa do Štokholmu, kde si spravila stenografický kurz a našla si zamestnanie. Prežívala ťažké roky. Nemala peniaze a milovaného syna musela nechať u pestúnov v Dánsku. Keď sa v roku 1931 vydala za Stureho Lindgrena, konečne mohla priviesť Larsa domov. Rozhodla sa zostať doma a venovať sa Larsovi a neskôr aj dcére Karin, ktorá sa narodila v roku 1934.
.ryšavá divoška Pipi
Jeden večer si Karin vyžiadala príbeh o Pipi Dlhej Pančuche – to meno si v tej chvíli vymyslela. A keďže to bolo bláznivé meno, aj príbehy museli byť bláznivé. A tak Lindgrenová vytvorila postavu, ktorá odporovala konvenciám. Lindgrenová sa oprela o psychológiu zameranú na dieťa, ktorá rešpektuje myšlienky a pocity dieťaťa. Tento nový prístup k deťom sa odrazil v celej jej tvorbe. Výsledkom bol rozprávač, ktorý rozpráva príbeh z pohľadu dieťaťa.
Karin si postavu zamilovala, žiadala si nové príbehy a úžasná ryšavá Pipi sa stala súčasťou večerných rozprávaní pre obe Lindgrenovej deti. Až raz si Astrid vyvrtla členok a musela zostať ležať. Blížili sa Karinine desiate narodeniny, tak vzala pero, spísala niekoľko Pipiných príbehov a vyrobila pre dcéru originálnu knihu.
Lindgrenová poslala kópiu rukopisu do najväčšieho štokholmského vydavateľstva Bonniers Forlag a tam ho odmietli. Astrid si však v písaní pre deti našla poslanie. V roku 1944 sa zúčastnila súťaže o najlepšiu knihu pre dievčatá, ktorú vyhlásilo vydavateľstvo Rabén & Sjögren. Vyhrala druhú cenu a získala zmluvu na knihu Tajomstvá Britt-Marie, hoci majiteľ vydavateľstva Hans Rabén by bol radšej videl cenu v rukách osvedčeného autora, nie neznámej ženy z domácnosti.
Príbehy, ktoré v 30. a 40. rokoch minulého storočia predala časopisom a vianočným zborníkom, aj úspech Tajomstiev Britt-Marie ju utvrdili, že sa má držať dievčenskej literatúry. Až kým sa Hans Rabén nerozhodol vydať zrevidovanú Pipi. Astrid z pôvodného rukopisu vyškrtala časti, ktoré by mohli byť zábavné pre dospelých, nie však pre deti a zmiernila Pipinu drzosť. Keďže Pipi vznikala ako rozprávanie na dobrú noc a pôvodne nebola určená širokej verejnosti, knihu neviazali normy a štandardy. Pipi spôsobila rozruch medzi čitateľmi a najmä medzi kritikmi. Rodičovské organizácie a učitelia bojovali za jej zákaz. No čitatelia boli okúzlení.
Deväťročná Pipi je opakom ideálneho švédskeho dievčatka polovice 20. storočia, aké predstavuje jej kamarátka Anika. Všetci Pipi poznáme s jej ryšavými odstávajúcimi vrkočmi, bambuľkovitým nosom a pehavou tváričkou. Chodí neupravená a oblieka si čudné veci. A vôbec nemá slušné spôsoby. Vykrikuje, je priebojná, vždy vie, čo chce. Ryšavá divoška, ktorá žije sama s opicou a koňom v starom dome, napĺňa sny o všemocnosti a túžby po nezávislosti. Keď sa Pipi nasťahuje do susedstva Tomyho a Aniky, prinesie do nudného života detí zo strednej triedy dobrodružstvo a závan revolty. Vo svojom žánri mala Pipi podobný vplyv ako Druhé pohlavie Simone de Beauvoirovej. Prelomila hranice predpisované tradíciami a zmenila názory mnohých čitateľov.
Zrejme nie je celkom náhoda, že Pipi vznikla v tieni druhej svetovej vojny, keď sa Astrid Lindgrenová snažila pomôcť židovským rodinám a ich deťom. V deň, keď vypukla vojna, začala písať prvý zošit vojnového denníka. Až do konca vojny si do denníkov vkladala výstrižky z novín, komentovala situáciu doma aj na frontoch, uvažovala o zahraničnej politike. Dvadsaťdva denníkov neskôr vyšlo a sú napínavým čítaním.
.sovietsky zväz, Nemecko, Francúzsko
V roku 1945 ponúkli Astrid Lindgrenovej prácu editorky detskej literatúry vo vydavateľstve Rabén & Sjögren. Tam pracovala až do roku 1970 a Rabén & Sjögren vydali všetky jej knihy. Dni delila medzi písanie, editovanie a domáce práce. Väčšinu svojich príbehov napísala skoro ráno, často v posteli a vždy rukou. Dohromady napísala asi osemdesiat kníh (spolu s obrázkovými). Bola všestranná a s obľubou experimentovala s mnohými žánrami.
V roku 1946 vydala prvý detektívny príbeh o Kallem Blomkvistovi, neskôr pridala dve pokračovania. Chcela ponúknuť deťom knihu, ktorá by nahradila lacné krváky. Knihy o Kallem a dievčenské príbehy o Kati boli určené staršiemu čitateľovi. No neskôr sa už naplno venovala výlučne príbehom pre menšie deti.
Ďalšou úspešnou sériou kníh sú príbehy o Erikovi a Karlssonovi zo strechy. Karlsson je malý človiečik, ktorý žije na streche Erikovho domu a vďaka dômyselnej vrtuľke dokáže lietať. Práve pre lietanie sa Karlsson zvykne porovnávať s Mary Poppinsovou alebo Petrom Panom. No na rozdiel od Mary je detinský, jeho lietanie pripomína niečo medzi čmeliakom a helikoptérou a je skôr paródiou Petra Pana ako jeho dvojníkom. Karlsson bol mimoriadne obľúbený v bývalom Sovietskom zväze. V roku 1996 Rusi po Astrid Lindgrenovej pomenovali objavený asteroid č. 3 204. Spisovateľka vtipne zareagovala. „Odteraz mi môžete hovoriť Asteroid Lindgrenová.“ Najobľúbenejšia je však Astrid Lindgrenová v Nemecku. Jej meno nesie viac ako stovka škôl, bývalý nemecký kancelár Willy Brandt ju citoval vo svojich prejavoch. Na frankfurtskom knižnom veľtrhu visievajú jej portréty v nadživotnej veľkosti. Chodievala pod nimi a iba málo ľudí si ju všimlo. Mnoho rokov na veľtrhu sprevádzala zahraničných kolegov, ktorí ani netušili, kto je ich sprievodkyňou.
Vo francúzskom prostredí, chladnejšom a intelektuálnejšom, sa spisovateľkin nevyumelkovaný humor, drzosť a spontánnosť veľmi nepresadili. Francúzske vydavateľstvo, ktoré v roku 1951 vydalo Pipi, ju silne cenzurovalo a vyškrtalo všetky provokujúce a anarchisticky pôsobiace scény. Až keď švédska jazykovedkyňa zverejnila kritický článok o francúzskom preklade, v roku 1995 sa do rúk francúzskych čitateľov dostala skutočná Pipi.
.rasmusova voľba
Dramatizácie Lindgrenovej diel síce priniesli autorke väčšiu publicitu, no jej popularita ešte vzrástla, keď sa podľa jej kníh začali nakrúcať filmy a televízne seriály. Prvá kniha prenesená na filmové plátno bol Detektív Kalle Blomkvist v roku 1947. O dva roky neskôr vznikla Pipi Dlhá Pančucha. Od roku 1950 až do roku 1980 známy švédsky režisér Olle Hellbom nakrútil podľa kníh Astrid Lindgrenovej 17 filmov.
V 60. rokoch začala Astrid pre švédsku televíziu písať scenáre. Prvým seriálom bol My z ostrova Saltkråkan, ktorý sa vysielal v roku 1964. Ešte v ten istý rok napísala Astrid aj knižku s tým istým názvom o rodine Melkerssonovcov a ich dobrodružstvách na jednom zo štokholmských ostrovov. Ďalší príbeh, ktorý vznikol najprv ako scenár, je Rasmus tulákom. Sirota Rasmus hľadá spolu s tulákom Oskarom svoju rodinu. Je to príbeh o priateľstve, láske a splnených túžbach. Z Oskara sa vykľuje farmár, ktorý v lete túži zažiť život tuláka, a Rasmus si môže vybrať medzi ním, alebo pohodlím u majiteľa pozemkov. Vyberie si Oskara a jeho ženu – a získa rodinu.
Rasmusova voľba nezodpovedá len etike detskej literatúry, ale je typická aj pre autorku, ktorá vôbec nebola materialisticky založená. Na svojich príbehoch zarobila milióny, no žila ako predtým, v pomerne skromnom nájomnom byte, kam sa presťahovala v 40. rokoch. Darovala obrovské sumy osobám aj organizáciám, nikdy peniaze neinvestovala. Prvou veľkou investíciou bola kúpa a zreštaurovanie starého domu svojho detstva v Näs vo farnosti Vimmerby. Do Vimmerby sa stále vracala a miestne úrady rýchlo zistili, že majú vo svojej správe „Bullerbyn“. Už od 60. rokov miestna škola nesie meno Astrid Lindgrenovej. V 80. rokoch otvorili vo Vimmerby rozprávkový park Svet Astrid Lindgrenovej. Dnes ho ročne navštívi štvrť milióna návštevníkov.
.program pre budúcnosť
Lindgrenová verila, že všetko, čo sa stane v reálnom živote, sa najprv odohralo v niečej fantázii. Dúfala, že myšlienky nenásilia prejdú do myslí jej čitateľov a stanú sa súčasťou spoločnej kultúry. V poslednej veľkej knihe Ronja, dcéra lúpežníka je opäť hlavnou témou pokojné spolužitie. Pipi a Ronja, dve silné ženské hrdinky, tvoria začiatok aj koniec Lindgrenovej kariéry spisovateľky pre deti. Ohraničujú mnoho silných i zábavných postáv, ako sú Kajsa Nebojsa, Lisa, Kalle Blomkvist, Rasmus, Madicken, Jonathan Levie Srdce a Emil.
V Ronji spojila Lindgrenová múdrosť dávnych vekov s feministickými myšlienkami a zmiešala žánre vrátane ľudových povestí, zlodejských príbehov, hrdinských eposov, výchovných románov a ľúbostných príbehov a vytvorila vlastný štýl. Základné existenčné otázky o živote a smrti, vojne a mieri, prírode a civilizácii sa zjavujú v dramatickom i poetickom rozprávaní okorenené humorom. Ronja, narodená počas búrky v rodine lúpežníka, je poľudštenou verziou Pipi, predurčená stať sa silnou a nezávislou.
Aj Astrid Lindgrenová túžila po nezávislosti a celý život si chránila súkromie. Ešte v 91 rokoch mala pevný denný program. Vstávala často okolo piatej a až do vysokého veku stenografovala námety na svoje príbehy. Každý týždeň dostávala priemerne 150 listov.
Svojich čitateľov opustila v pondelok 28. januára 2002. Pred jej domom na Dalagatan, kde Astrid posledných 60 rokov žila, sa po oznámení o úmrtí začali zhromažďovať deti aj dospelí, aby jej so slzami v očiach vzdali hold.
„Život je úžasný,“ povzdychla si raz deväťdesiatročná spisovateľka s nádychom únavy. „Je tak zúfalo krátky, a pritom trvá tak dlho.“
Autorka je redaktorka vydavateľstva Slovart.
Astrid a politika
Lindgrenová túžila žiť anonymne a nechcela sa veľmi objavovať na verejnosti, takže všetkých udivil jej provokatívny vstup do predvolebného boja v roku 1976. Nikdy predtým nesúhlasila so sťažnosťami na dane. „Ja platím dane rada,“ opakovala. Až do roku 1976, keď sa dane z príjmu vyšplhali na 102 percent. Vtedy začala protestovať. Napísala do denníka Expressen rozprávku pre dospelých Pomperipossa v Peňazománii. Podobne ako Andersen v Cisárových nových šatách použila pohľad dieťaťa, ktorý odhalí pretvárku. Príbeh bol namierený proti byrokratickej a vypočítavej sociálnodemokratickej strane a jej režimu, ktorý vo Švédsku vládol viac ako 40 rokov. Mocný a populárny minister financií Gunnar Sträng sa Lindgrenovej vysmial, no nasledovala búrlivá verejná diskusia, zákon bol zmenený a mnohí verili, že Lindgrenová do istej miery prispela k debaklu sociálnodemokratickej strany v ďalších voľbách.
Iste, detská literatúra má vlastné ocenenia. No naozaj existuje taká striktná hranica medzi literatúrou pre deti a dospelých? Aj keby áno, medzi autormi detských kníh sú takí, ktorí ju nepochybne presahujú. Niektorým z nich už „nobelovku“ ani tá najodvážnejšia akadémia neudelí – jednoducho preto, že už nie sú medzi nami. Napríklad Astrid Lindgrenovej.
.šťastné detstvo vo Vimmerby
Astrid Lindgrenová sa narodila ako Astrid Ericssonová 14. novembra 1907 – teda presne pred 100 rokmi – v malom mestečku Vimmerby v provincii Småland na juhu Švédska. Bola druhým dieťaťom Samuela Ericssona a jeho ženy Hanny. Otec farmárčil na usadlosti Näs, ktorá predtým slúžila ako fara. Astrid mala troch súrodencov, staršieho brata Gunnara a mladšie sestry Stinu a Ingegerd. Podľa vlastných spomienok prežila šťastné detstvo, v ktorom sa striedali hra a práca na farme. Jej rodičia nielen milovali svoje deti, no dávali to aj otvorene najavo, čo v tom čase nebolo bežné. O tomto nezvyčajnom vzťahu plnom empatie a lásky písala v jedinej knihe určenej dospelým Samuel August zo Severdstorpu a Hanna z Hulte (1973).
Lindgrenovej zážitky z dejstva hrajú dôležitú úlohu v mnohých jej príbehoch. Väčšina sa totiž odohráva na miestach pripomínajúcich Småland a v mestečku, ktoré sa podobajú na Vimmerby. Najrealistickejším odrazom jej detstva sú asi príbehy z Bullerbynu. Zobrazujú celé hodiny zábavných hier šiestich farmárskych detí zo Smålandu približne zo začiatku 20. storočia. Lisa, Karl, Bill, Olaf, Britta a Anna žijú na troch susediacich farmách v usadlosti pripomínajúcej Sevedstorp, malej oblasti neďaleko Vimmerby, kde vyrastal Lindgrenovej otec. Mnohé z bullerbynských zábaviek boli zábavkami ericssonovských detí. Lindgrenová zakomponovala detskú skúsenosť do jednoduchého, no emotívneho jazyka, ktorý evokuje zážitky z hry. Nikdy nezabudla, aké to je, mať štyri alebo sedem rokov. Pri písaní sa v nej stále vynárala duša dieťaťa.
Kým detstvo ju naplnilo šťastím, dospievanie brala ako nevýhodu. Ako tínedžerka jedného dňa zistila, že stratila schopnosť ponoriť sa do hry a bezpodmienečne jej uveriť. V spomienkach hodnotila dospievanie ako temné obdobie. Neskôr sa módne obliekala, milovala džez i tanec a bola prvou nakrátko ostrihanou slečnou vo Vimmerby, čo bola v tom čase senzácia. Chýbali jej však zážitky z detských čias. Aj preto milovala písanie: vracalo ju do detstva. Lindgrenová nikdy nestratila kontakt s vôňami, videním, zvukmi a pocitmi, ktoré zažívala ako dievča a jej písanie odráža intenzitu a sviežosť, s akou deti ochutnávajú svet. Tento dar spojila s rozprávačským talentom zdedeným po otcovi, s protestantskou etikou, ktorú získala doma, a so zvedavosťou ktorá, jej umožnila vyskúšať veľa žánrov a vytvoriť si vlastný štýl. Nepísala podľa módy ani požiadaviek vydavateľov, len podľa seba.
Tvoriť knihy začala pomerne neskoro. Svoj prvý rukopis o bláznivom dievčati Pipi Dlhej Pančuche napísala po tridsiatke a prvá kniha jej vyšla, keď mala 38. Odvtedy už s písaním detských kníh neprestala až do 80. rokov 20. storočia.
Ale samo písanie bolo darom a vášňou, odkedy sa ho naučila. Už v škole ju podľa slávnej švédskej spisovateľky volali Selma Lagerlöfová z Vimmerby. V 16 rokoch sa rozhodla pre dráhu novinárky, no dvojročné pôsobenie v miestnych novinách sa skončilo, keď sa rozhodla opustiť Vimmerby, pretože otehotnela a nebola vydatá. Presťahovala sa do Štokholmu, kde si spravila stenografický kurz a našla si zamestnanie. Prežívala ťažké roky. Nemala peniaze a milovaného syna musela nechať u pestúnov v Dánsku. Keď sa v roku 1931 vydala za Stureho Lindgrena, konečne mohla priviesť Larsa domov. Rozhodla sa zostať doma a venovať sa Larsovi a neskôr aj dcére Karin, ktorá sa narodila v roku 1934.
.ryšavá divoška Pipi
Jeden večer si Karin vyžiadala príbeh o Pipi Dlhej Pančuche – to meno si v tej chvíli vymyslela. A keďže to bolo bláznivé meno, aj príbehy museli byť bláznivé. A tak Lindgrenová vytvorila postavu, ktorá odporovala konvenciám. Lindgrenová sa oprela o psychológiu zameranú na dieťa, ktorá rešpektuje myšlienky a pocity dieťaťa. Tento nový prístup k deťom sa odrazil v celej jej tvorbe. Výsledkom bol rozprávač, ktorý rozpráva príbeh z pohľadu dieťaťa.
Karin si postavu zamilovala, žiadala si nové príbehy a úžasná ryšavá Pipi sa stala súčasťou večerných rozprávaní pre obe Lindgrenovej deti. Až raz si Astrid vyvrtla členok a musela zostať ležať. Blížili sa Karinine desiate narodeniny, tak vzala pero, spísala niekoľko Pipiných príbehov a vyrobila pre dcéru originálnu knihu.
Lindgrenová poslala kópiu rukopisu do najväčšieho štokholmského vydavateľstva Bonniers Forlag a tam ho odmietli. Astrid si však v písaní pre deti našla poslanie. V roku 1944 sa zúčastnila súťaže o najlepšiu knihu pre dievčatá, ktorú vyhlásilo vydavateľstvo Rabén & Sjögren. Vyhrala druhú cenu a získala zmluvu na knihu Tajomstvá Britt-Marie, hoci majiteľ vydavateľstva Hans Rabén by bol radšej videl cenu v rukách osvedčeného autora, nie neznámej ženy z domácnosti.
Príbehy, ktoré v 30. a 40. rokoch minulého storočia predala časopisom a vianočným zborníkom, aj úspech Tajomstiev Britt-Marie ju utvrdili, že sa má držať dievčenskej literatúry. Až kým sa Hans Rabén nerozhodol vydať zrevidovanú Pipi. Astrid z pôvodného rukopisu vyškrtala časti, ktoré by mohli byť zábavné pre dospelých, nie však pre deti a zmiernila Pipinu drzosť. Keďže Pipi vznikala ako rozprávanie na dobrú noc a pôvodne nebola určená širokej verejnosti, knihu neviazali normy a štandardy. Pipi spôsobila rozruch medzi čitateľmi a najmä medzi kritikmi. Rodičovské organizácie a učitelia bojovali za jej zákaz. No čitatelia boli okúzlení.
Deväťročná Pipi je opakom ideálneho švédskeho dievčatka polovice 20. storočia, aké predstavuje jej kamarátka Anika. Všetci Pipi poznáme s jej ryšavými odstávajúcimi vrkočmi, bambuľkovitým nosom a pehavou tváričkou. Chodí neupravená a oblieka si čudné veci. A vôbec nemá slušné spôsoby. Vykrikuje, je priebojná, vždy vie, čo chce. Ryšavá divoška, ktorá žije sama s opicou a koňom v starom dome, napĺňa sny o všemocnosti a túžby po nezávislosti. Keď sa Pipi nasťahuje do susedstva Tomyho a Aniky, prinesie do nudného života detí zo strednej triedy dobrodružstvo a závan revolty. Vo svojom žánri mala Pipi podobný vplyv ako Druhé pohlavie Simone de Beauvoirovej. Prelomila hranice predpisované tradíciami a zmenila názory mnohých čitateľov.
Zrejme nie je celkom náhoda, že Pipi vznikla v tieni druhej svetovej vojny, keď sa Astrid Lindgrenová snažila pomôcť židovským rodinám a ich deťom. V deň, keď vypukla vojna, začala písať prvý zošit vojnového denníka. Až do konca vojny si do denníkov vkladala výstrižky z novín, komentovala situáciu doma aj na frontoch, uvažovala o zahraničnej politike. Dvadsaťdva denníkov neskôr vyšlo a sú napínavým čítaním.
.sovietsky zväz, Nemecko, Francúzsko
V roku 1945 ponúkli Astrid Lindgrenovej prácu editorky detskej literatúry vo vydavateľstve Rabén & Sjögren. Tam pracovala až do roku 1970 a Rabén & Sjögren vydali všetky jej knihy. Dni delila medzi písanie, editovanie a domáce práce. Väčšinu svojich príbehov napísala skoro ráno, často v posteli a vždy rukou. Dohromady napísala asi osemdesiat kníh (spolu s obrázkovými). Bola všestranná a s obľubou experimentovala s mnohými žánrami.
V roku 1946 vydala prvý detektívny príbeh o Kallem Blomkvistovi, neskôr pridala dve pokračovania. Chcela ponúknuť deťom knihu, ktorá by nahradila lacné krváky. Knihy o Kallem a dievčenské príbehy o Kati boli určené staršiemu čitateľovi. No neskôr sa už naplno venovala výlučne príbehom pre menšie deti.
Ďalšou úspešnou sériou kníh sú príbehy o Erikovi a Karlssonovi zo strechy. Karlsson je malý človiečik, ktorý žije na streche Erikovho domu a vďaka dômyselnej vrtuľke dokáže lietať. Práve pre lietanie sa Karlsson zvykne porovnávať s Mary Poppinsovou alebo Petrom Panom. No na rozdiel od Mary je detinský, jeho lietanie pripomína niečo medzi čmeliakom a helikoptérou a je skôr paródiou Petra Pana ako jeho dvojníkom. Karlsson bol mimoriadne obľúbený v bývalom Sovietskom zväze. V roku 1996 Rusi po Astrid Lindgrenovej pomenovali objavený asteroid č. 3 204. Spisovateľka vtipne zareagovala. „Odteraz mi môžete hovoriť Asteroid Lindgrenová.“ Najobľúbenejšia je však Astrid Lindgrenová v Nemecku. Jej meno nesie viac ako stovka škôl, bývalý nemecký kancelár Willy Brandt ju citoval vo svojich prejavoch. Na frankfurtskom knižnom veľtrhu visievajú jej portréty v nadživotnej veľkosti. Chodievala pod nimi a iba málo ľudí si ju všimlo. Mnoho rokov na veľtrhu sprevádzala zahraničných kolegov, ktorí ani netušili, kto je ich sprievodkyňou.
Vo francúzskom prostredí, chladnejšom a intelektuálnejšom, sa spisovateľkin nevyumelkovaný humor, drzosť a spontánnosť veľmi nepresadili. Francúzske vydavateľstvo, ktoré v roku 1951 vydalo Pipi, ju silne cenzurovalo a vyškrtalo všetky provokujúce a anarchisticky pôsobiace scény. Až keď švédska jazykovedkyňa zverejnila kritický článok o francúzskom preklade, v roku 1995 sa do rúk francúzskych čitateľov dostala skutočná Pipi.
.rasmusova voľba
Dramatizácie Lindgrenovej diel síce priniesli autorke väčšiu publicitu, no jej popularita ešte vzrástla, keď sa podľa jej kníh začali nakrúcať filmy a televízne seriály. Prvá kniha prenesená na filmové plátno bol Detektív Kalle Blomkvist v roku 1947. O dva roky neskôr vznikla Pipi Dlhá Pančucha. Od roku 1950 až do roku 1980 známy švédsky režisér Olle Hellbom nakrútil podľa kníh Astrid Lindgrenovej 17 filmov.
V 60. rokoch začala Astrid pre švédsku televíziu písať scenáre. Prvým seriálom bol My z ostrova Saltkråkan, ktorý sa vysielal v roku 1964. Ešte v ten istý rok napísala Astrid aj knižku s tým istým názvom o rodine Melkerssonovcov a ich dobrodružstvách na jednom zo štokholmských ostrovov. Ďalší príbeh, ktorý vznikol najprv ako scenár, je Rasmus tulákom. Sirota Rasmus hľadá spolu s tulákom Oskarom svoju rodinu. Je to príbeh o priateľstve, láske a splnených túžbach. Z Oskara sa vykľuje farmár, ktorý v lete túži zažiť život tuláka, a Rasmus si môže vybrať medzi ním, alebo pohodlím u majiteľa pozemkov. Vyberie si Oskara a jeho ženu – a získa rodinu.
Rasmusova voľba nezodpovedá len etike detskej literatúry, ale je typická aj pre autorku, ktorá vôbec nebola materialisticky založená. Na svojich príbehoch zarobila milióny, no žila ako predtým, v pomerne skromnom nájomnom byte, kam sa presťahovala v 40. rokoch. Darovala obrovské sumy osobám aj organizáciám, nikdy peniaze neinvestovala. Prvou veľkou investíciou bola kúpa a zreštaurovanie starého domu svojho detstva v Näs vo farnosti Vimmerby. Do Vimmerby sa stále vracala a miestne úrady rýchlo zistili, že majú vo svojej správe „Bullerbyn“. Už od 60. rokov miestna škola nesie meno Astrid Lindgrenovej. V 80. rokoch otvorili vo Vimmerby rozprávkový park Svet Astrid Lindgrenovej. Dnes ho ročne navštívi štvrť milióna návštevníkov.
.program pre budúcnosť
Lindgrenová verila, že všetko, čo sa stane v reálnom živote, sa najprv odohralo v niečej fantázii. Dúfala, že myšlienky nenásilia prejdú do myslí jej čitateľov a stanú sa súčasťou spoločnej kultúry. V poslednej veľkej knihe Ronja, dcéra lúpežníka je opäť hlavnou témou pokojné spolužitie. Pipi a Ronja, dve silné ženské hrdinky, tvoria začiatok aj koniec Lindgrenovej kariéry spisovateľky pre deti. Ohraničujú mnoho silných i zábavných postáv, ako sú Kajsa Nebojsa, Lisa, Kalle Blomkvist, Rasmus, Madicken, Jonathan Levie Srdce a Emil.
V Ronji spojila Lindgrenová múdrosť dávnych vekov s feministickými myšlienkami a zmiešala žánre vrátane ľudových povestí, zlodejských príbehov, hrdinských eposov, výchovných románov a ľúbostných príbehov a vytvorila vlastný štýl. Základné existenčné otázky o živote a smrti, vojne a mieri, prírode a civilizácii sa zjavujú v dramatickom i poetickom rozprávaní okorenené humorom. Ronja, narodená počas búrky v rodine lúpežníka, je poľudštenou verziou Pipi, predurčená stať sa silnou a nezávislou.
Aj Astrid Lindgrenová túžila po nezávislosti a celý život si chránila súkromie. Ešte v 91 rokoch mala pevný denný program. Vstávala často okolo piatej a až do vysokého veku stenografovala námety na svoje príbehy. Každý týždeň dostávala priemerne 150 listov.
Svojich čitateľov opustila v pondelok 28. januára 2002. Pred jej domom na Dalagatan, kde Astrid posledných 60 rokov žila, sa po oznámení o úmrtí začali zhromažďovať deti aj dospelí, aby jej so slzami v očiach vzdali hold.
„Život je úžasný,“ povzdychla si raz deväťdesiatročná spisovateľka s nádychom únavy. „Je tak zúfalo krátky, a pritom trvá tak dlho.“
Autorka je redaktorka vydavateľstva Slovart.
Astrid a politika
Lindgrenová túžila žiť anonymne a nechcela sa veľmi objavovať na verejnosti, takže všetkých udivil jej provokatívny vstup do predvolebného boja v roku 1976. Nikdy predtým nesúhlasila so sťažnosťami na dane. „Ja platím dane rada,“ opakovala. Až do roku 1976, keď sa dane z príjmu vyšplhali na 102 percent. Vtedy začala protestovať. Napísala do denníka Expressen rozprávku pre dospelých Pomperipossa v Peňazománii. Podobne ako Andersen v Cisárových nových šatách použila pohľad dieťaťa, ktorý odhalí pretvárku. Príbeh bol namierený proti byrokratickej a vypočítavej sociálnodemokratickej strane a jej režimu, ktorý vo Švédsku vládol viac ako 40 rokov. Mocný a populárny minister financií Gunnar Sträng sa Lindgrenovej vysmial, no nasledovala búrlivá verejná diskusia, zákon bol zmenený a mnohí verili, že Lindgrenová do istej miery prispela k debaklu sociálnodemokratickej strany v ďalších voľbách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.