„Múdri ľudia si už dávno všimli, že šťastie je ako zdravie: keď ho človek má, nevšíma si ho. Ale keď prejdú roky – ako si len na to šťastie spomína, ach, ako si spomína! Pokiaľ ide o mňa, ja, ako sa teraz ukázalo, som bol šťastný v roku 1917, v zime.”
Tieto slová napísal Michail Afanasievič Bulgakov v roku 1927 v úvode poviedky Morfium. Tá jediná zo Zápiskov mladého lekára vznikla „retrospektívne”, teda s istým – desaťročným – časovým odstupom. Ostatné opisujú dianie v prítomnosti, teda v tej šťastnej zime roku 1917, pričom sú do veľkej miery autobiografické.
Michail Bulgakov sa narodil v roku 1891 a po absolvovaní štúdia medicíny na Kyjevskej univerzite v septembri 1917 odchádza – presne tak ako mladý lekár zo Zápiskov – do Smolenskej provincie, kde v malej dedinke spolu s ošetrovateľom a dvoma skúsenými pôrodnými babami prežíva krutú zimu. Ako lekár je hodený rovno do vody. Teoretické znalosti musí zrazu tvorivo aplikovať v nepredvídateľných, zložitých situáciách, ktorým je ako široko-ďaleko jediný lekár na okolí vystavený. „Napravo hrboľaté ohlodané pole, naľavo riedky lesík a pri ňom šedivé ošumelé chalupy, takých päť či šesť. A zdá sa, že v nich niet ani živej duše. Mlčanie, iba mlčanie...” Tak charakterizuje svoje pôsobisko mladý lekár v Zápiskoch.
Hoci ide o jeho prvé texty, je z nich už celkom zjavné, že Bulgakov je majster, napojený na životodarné pramene zlatého obdobia ruskej literatúry z prelomu 19. a 20. storočia. V Zápiskoch cítite ozveny Gogoľa, Turgeneva, Tolstého a najmä kolegu doktora Čechova. O útrapách vidieckeho lekára píše s humorom (často čiernym), o svojich prostých, zaostalých pacientoch píše s porozumením a láskavosťou. Neidealizuje si ich ako Tolstoj, nehľadá v nich existenciálne hĺbky ako Dostojevskij, berie ich takých, akí sú, snaží sa im porozumieť a pomôcť. Kým v Petrohrade strieľajú z Aurory a Lenin sa zo Smoľného paláca pokúša zmeniť svet, mladý lekár (presne tak ako jeho autor) rieši komplikované pôrody, lieči záškrt, trhá zuby, operuje, napráva zlomené kosti a bojuje s epidémiou syfilisu. Hoci nemá čas ani na to, aby sa poriadne vyspal a oholil, hoci ho tvárou v tvár chorobám, ktoré nedokáže vyliečiť, prepadajú chmúrne myšlienky, prežíva svoje najšťastnejšie obdobie v živote. Politika ho ešte nezačala drviť, jeho knihy a divadelné hry ešte neboli napísané, a preto ani zakázané, ešte proti nemu neviedli vojnu cenzori a „kritici” z moskovskej Pravdy.
V poslednej poviedky Zápiskov (Morfium) už tento ťaživý svet cítiť. Jej hrdinom je lekár, ktorý sa sám seba pokúša liečiť morfiom, no veľmi rýchlo získava závislosť, stáva sa „morfinistom” a keď už nevidí východisko, rozhodne sa svoju životnú situáciu riešiť radikálne. Z lekára sa stáva pacient. Diagnóza je jasná. Liek neexistuje.
Napriek tomu sú Zápisky dielom, zachytávajúcim Michaila Bulgakova ako šťastného človeka. Hoci svoje najlepšie diela ešte len napíše, už nikdy nebude z jeho textov cítiť toľko vtipu, toľko radosti, toľko nádeje.
„Metelica zahučala kdesi v komínoch, zašušťala za múrom. Sýtočervený odlesk dopadol na tmavý železný plech pred kachľami. Chvála ohňu, ktorý zohrieva zdravotnícky personál v zapadákove.”
Zápisky mladého lekára veľmi dobre, s citom pre rôzne vrstvy a podoby jazyka do slovenčiny preložila Ivana Kupková. Jej manžel Valerij napísal do knihy zaujímavý doslov s výstižným názvom Majster diagnózy.
Ak podobne ako David Bowie považujete autora Majstra a Margaréty za jedného z najväčších spisovateľov 20. storočia, Zápisky mladého lekára zaraďte do zoznamu povinnej literatúry.
Michail Bulgakov: Zápisky mladého lekára Preklad Ivana a Valerij Kupkovci, Európa, 2013
Tieto slová napísal Michail Afanasievič Bulgakov v roku 1927 v úvode poviedky Morfium. Tá jediná zo Zápiskov mladého lekára vznikla „retrospektívne”, teda s istým – desaťročným – časovým odstupom. Ostatné opisujú dianie v prítomnosti, teda v tej šťastnej zime roku 1917, pričom sú do veľkej miery autobiografické.
Michail Bulgakov sa narodil v roku 1891 a po absolvovaní štúdia medicíny na Kyjevskej univerzite v septembri 1917 odchádza – presne tak ako mladý lekár zo Zápiskov – do Smolenskej provincie, kde v malej dedinke spolu s ošetrovateľom a dvoma skúsenými pôrodnými babami prežíva krutú zimu. Ako lekár je hodený rovno do vody. Teoretické znalosti musí zrazu tvorivo aplikovať v nepredvídateľných, zložitých situáciách, ktorým je ako široko-ďaleko jediný lekár na okolí vystavený. „Napravo hrboľaté ohlodané pole, naľavo riedky lesík a pri ňom šedivé ošumelé chalupy, takých päť či šesť. A zdá sa, že v nich niet ani živej duše. Mlčanie, iba mlčanie...” Tak charakterizuje svoje pôsobisko mladý lekár v Zápiskoch.
Hoci ide o jeho prvé texty, je z nich už celkom zjavné, že Bulgakov je majster, napojený na životodarné pramene zlatého obdobia ruskej literatúry z prelomu 19. a 20. storočia. V Zápiskoch cítite ozveny Gogoľa, Turgeneva, Tolstého a najmä kolegu doktora Čechova. O útrapách vidieckeho lekára píše s humorom (často čiernym), o svojich prostých, zaostalých pacientoch píše s porozumením a láskavosťou. Neidealizuje si ich ako Tolstoj, nehľadá v nich existenciálne hĺbky ako Dostojevskij, berie ich takých, akí sú, snaží sa im porozumieť a pomôcť. Kým v Petrohrade strieľajú z Aurory a Lenin sa zo Smoľného paláca pokúša zmeniť svet, mladý lekár (presne tak ako jeho autor) rieši komplikované pôrody, lieči záškrt, trhá zuby, operuje, napráva zlomené kosti a bojuje s epidémiou syfilisu. Hoci nemá čas ani na to, aby sa poriadne vyspal a oholil, hoci ho tvárou v tvár chorobám, ktoré nedokáže vyliečiť, prepadajú chmúrne myšlienky, prežíva svoje najšťastnejšie obdobie v živote. Politika ho ešte nezačala drviť, jeho knihy a divadelné hry ešte neboli napísané, a preto ani zakázané, ešte proti nemu neviedli vojnu cenzori a „kritici” z moskovskej Pravdy.
V poslednej poviedky Zápiskov (Morfium) už tento ťaživý svet cítiť. Jej hrdinom je lekár, ktorý sa sám seba pokúša liečiť morfiom, no veľmi rýchlo získava závislosť, stáva sa „morfinistom” a keď už nevidí východisko, rozhodne sa svoju životnú situáciu riešiť radikálne. Z lekára sa stáva pacient. Diagnóza je jasná. Liek neexistuje.
Napriek tomu sú Zápisky dielom, zachytávajúcim Michaila Bulgakova ako šťastného človeka. Hoci svoje najlepšie diela ešte len napíše, už nikdy nebude z jeho textov cítiť toľko vtipu, toľko radosti, toľko nádeje.
„Metelica zahučala kdesi v komínoch, zašušťala za múrom. Sýtočervený odlesk dopadol na tmavý železný plech pred kachľami. Chvála ohňu, ktorý zohrieva zdravotnícky personál v zapadákove.”
Zápisky mladého lekára veľmi dobre, s citom pre rôzne vrstvy a podoby jazyka do slovenčiny preložila Ivana Kupková. Jej manžel Valerij napísal do knihy zaujímavý doslov s výstižným názvom Majster diagnózy.
Ak podobne ako David Bowie považujete autora Majstra a Margaréty za jedného z najväčších spisovateľov 20. storočia, Zápisky mladého lekára zaraďte do zoznamu povinnej literatúry.
Michail Bulgakov: Zápisky mladého lekára Preklad Ivana a Valerij Kupkovci, Európa, 2013
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.