Lotroviny Pištu Vandala

Turné sa vydarilo, bársčo sme videli, hocičo zažili. Po príchode domov ma upútala jedna nová kniha v domácej knižnici s veľavravným názvom Aj vdovy chcú žiť. Pýtam sa manželky, reku: „Čo to má znamenať?“ A ona sa uškŕňa, že: „Nič, to len tak, pre istotu.“ „Pre akú istotu? Ty si rátala s tým, že tam ,natáhnem bačkory΄? (ako hovoria Česi).“ A ona, že: „Ale niéééé,“ a smiala sa.  No čert aby sa v tom vyznal, čo majú tie ženy za lubom.
V každom prípade, obdivuhodná je sila žien! Čo všetko len unesú! Sú to zázračné tvory! Veď len si porovnajme – ak ovdovie muž, zlomí ho to. Ak ho v krátkom čase nepodoprie nejaká láskavá nežná ruka, načisto skončil. Predávkuje sa gulášom a pivom, nájdu ho zarasteného, opusteného, v špinavých trenírkach. Zato ženy majú stáročiami zocelenú dušu. Z vojen im prinášali mŕtvych mužov, mŕtvych synov, a ony niesli celú tú bolesť samy.
A náš pán sused z vinohradov, toľké roky boli spolu s manželkou v dobrom i zlom, a teraz mu pani zomrela. Už chodila ohnutá ako podkovička, viac hľadela do zeme ako  na hviezdy. Ešte tie biele čerešne, čo im rástli pred domom, začiatkom leta ochutnala, a už jej niet. Dobrá žena to bola! A on chodí so psíkom a pozerá na tú čerešňu, ako z nej vietor strháva listy.
Po rozume mi chodia tie verše: Muži majú veľké ramená, aby na nich nosili ťažké bremená. Ženy majú ramená úzke, a predsa na nich odnesú všetku bolesť sveta!