Trma-vrma straníckych vojen nespravodlivo prekryla prejavy povolebnej opice, ktorá akoby obarila pravicu a časť intelektuálnej obce. Emóciami nabité výkriky o osudovosti okamihu sa pretli so symbolikou 28. októbra. Vízie o „konci liberálneho štvrťstoročia“ či „posúvaní sa k novej normalizácii“, alebo otázky typu „budeme sa raz na rok 2013 dívať ako na zmenu režimu?“ akoby predznamenávali historický míľnik, porovnateľný s novembrom 1989.
To, či sa k nemu Česko naozaj dostalo, sa však dnes dá tušiť len intuitívne. Prvoplánová analýza síce hovorí, že krajina Zemana a Babiša bude neslobodnejšia a ešte korupčnejšia, oligarchickejšia, bezprávnejšia než krajina Havla a Pitharta, alebo Klausa, Topolánka a Nečasa. Súčasne však nikto poriadne nevie, čo Babiš v politike vlastne bude robiť. Skutočnosť, že 23 rokov demokracie a transformácie (vďaka ktorým zarobil miliardy), odsudzuje ako nevydarené zlo, varuje. Rizikom je aj to, že chce štát riadiť „manažérsky“ ako firmu, pričom v akejkoľvek exekutívnej pozícii by mal obrovský konflikt záujmov. A ani to, že si politiku nepríčetne zjednodušuje, nevraviac o jeho minulosti, nehovorí nič o krokoch, ktoré bude robiť, ale dokonca ani o jeho úmysloch. Isté pritom je, na poprednom mieste medzi nimi stojí obrana vlastných podnikateľských záujmov. To všetko môže byť síce veľký problém, ale stále to nie je „posun k normalizácii“ ani „zmena režimu“, ani koniec liberalizmu v Česku.
Je samozrejmé, že už samotný fakt prepojenia politickej, ekonomickej a mediálnej moci, a to v rukách exkomunistu a evidovaného spolupracovníka ŠtB, predstavuje nebývalé systémové riziko. Avšak stále hovoríme o riziku, nie o dokonanom konci demokracie.
Na druhej strane stojí predstava toho Babiša, ktorý má po výsledku volieb, čo najviac potešil Miloša Zemana – slabé strany, fragmentarizovaný parlament – najlepšie predpoklady byť protihráčom, ktorý zastaví prezidenta na ceste k mocenskej dominancii. A presne od nej predsa pesimisti odvodzovali revolučné, protisystémové scenáre budúcnosti.
Najtemnejšie scenáre trochu zažehnáva aj vývoj v ČSSD. Krídlo predsedu Sobotku, ktorý sa ostro vymedzuje proti Zemanovi, po „puči“ viditeľne pookrialo. Ak bolo menšinové, v jednotnej ČSSD by sa muselo prispôsobiť väčšine. Ale teraz, keď sa pália mosty medzi oboma krídlami a ČSSD smeruje k štiepeniu, posilňuje Sobotkova skupina protizemanovský front odporu.
Samodeštrukcia takzvaných štandardných strán, hlboký prepad dôvery k politickej triede, nástup „antisystémových“ subjektov (vrátane nereformovateľnej KSČM) a veľa iného bude testovať českú demokraciu tak, ako nič doteraz. Ale je pravda, že voľby mohli dopadnúť aj zásadne horšie. Jedno pekné slovo o Babišovi je veľa, ale predstavme si, že tých 18 percent a palmu druhej najsilnejšej strany by nezískalo jeho ANO, ale Okamura.
To, či sa k nemu Česko naozaj dostalo, sa však dnes dá tušiť len intuitívne. Prvoplánová analýza síce hovorí, že krajina Zemana a Babiša bude neslobodnejšia a ešte korupčnejšia, oligarchickejšia, bezprávnejšia než krajina Havla a Pitharta, alebo Klausa, Topolánka a Nečasa. Súčasne však nikto poriadne nevie, čo Babiš v politike vlastne bude robiť. Skutočnosť, že 23 rokov demokracie a transformácie (vďaka ktorým zarobil miliardy), odsudzuje ako nevydarené zlo, varuje. Rizikom je aj to, že chce štát riadiť „manažérsky“ ako firmu, pričom v akejkoľvek exekutívnej pozícii by mal obrovský konflikt záujmov. A ani to, že si politiku nepríčetne zjednodušuje, nevraviac o jeho minulosti, nehovorí nič o krokoch, ktoré bude robiť, ale dokonca ani o jeho úmysloch. Isté pritom je, na poprednom mieste medzi nimi stojí obrana vlastných podnikateľských záujmov. To všetko môže byť síce veľký problém, ale stále to nie je „posun k normalizácii“ ani „zmena režimu“, ani koniec liberalizmu v Česku.
Je samozrejmé, že už samotný fakt prepojenia politickej, ekonomickej a mediálnej moci, a to v rukách exkomunistu a evidovaného spolupracovníka ŠtB, predstavuje nebývalé systémové riziko. Avšak stále hovoríme o riziku, nie o dokonanom konci demokracie.
Na druhej strane stojí predstava toho Babiša, ktorý má po výsledku volieb, čo najviac potešil Miloša Zemana – slabé strany, fragmentarizovaný parlament – najlepšie predpoklady byť protihráčom, ktorý zastaví prezidenta na ceste k mocenskej dominancii. A presne od nej predsa pesimisti odvodzovali revolučné, protisystémové scenáre budúcnosti.
Najtemnejšie scenáre trochu zažehnáva aj vývoj v ČSSD. Krídlo predsedu Sobotku, ktorý sa ostro vymedzuje proti Zemanovi, po „puči“ viditeľne pookrialo. Ak bolo menšinové, v jednotnej ČSSD by sa muselo prispôsobiť väčšine. Ale teraz, keď sa pália mosty medzi oboma krídlami a ČSSD smeruje k štiepeniu, posilňuje Sobotkova skupina protizemanovský front odporu.
Samodeštrukcia takzvaných štandardných strán, hlboký prepad dôvery k politickej triede, nástup „antisystémových“ subjektov (vrátane nereformovateľnej KSČM) a veľa iného bude testovať českú demokraciu tak, ako nič doteraz. Ale je pravda, že voľby mohli dopadnúť aj zásadne horšie. Jedno pekné slovo o Babišovi je veľa, ale predstavme si, že tých 18 percent a palmu druhej najsilnejšej strany by nezískalo jeho ANO, ale Okamura.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.