Názorové posuny sú odrazmi doby. Za mladých liet mnohých súčasných nobelistov koketovalo západné akademické prostredie so sovietskym komunizmom a len neskôr sa intelektuálny konsenzus prinajmenšom v ekonómii posunul doprava. Podobne ešte pred desiatimi rokmi Slovensko zažívalo svoj trhovo-liberálny moment s Miklošovými reformami a mladými, hladnými po poznaní, ktorého sa im v slovenskom prostredí nedostávalo. Reformné nadšenie však medzitým ochablo.
Hľadiac späť by bolo bizarné, keby na Slovensku získali širokú intelektuálnu oporu myšlienky, ktoré sa inde vnímajú ako marginálne – napríklad že súdnictvo, obrana a polícia by mali byť odovzdané do rúk súkromných firiem. To, že ľudia, ktorí boli voľakedy o platnosti týchto myšlienok presvedčení – vrátane mňa – si dnes uvedomujú, že sa mýlili, je dobrou správou.
Sú však dôvody báť sa, že ostentatívne posuny do stredu vylievajú s vaničkou aj dieťa. Klasický liberalizmus je tradične motorom pokroku – od zrušenia otroctva v britských kolóniach, intelektuálnej diskreditácie protekcionizmu a ekonomického plánovania až po trhové reformy, ktoré priniesli historicky jedinečné výdobytky v životnej úrovni v rozvojovom svete. Spomeňme tiež štrukturálne reformy a privatizáciu na oboch stranách Atlantiku, dražby vlnového spektra či zavádzanie trhových mechanizmov v školstve. Dištancovať sa od tejto intelektuálnej tradície zo strachu, aby si nás niekto nespájal s výstrednejšími myšlienkami Rona Paula či Hansa Hermanna Hoppeho, je krátkozraké.
Spomínaná ostentatívnosť azda súvisí so slovenským nadužívaním slova „libertarián“ ako voľného označenia akéhosi liberála na steroidoch. „Libertarianizmus“ je pritom produkt anglosaského prostredia, v ktorom si termín „liberalizmus“ uzurpovala ľavica a americkým klasickým liberálom neostalo než vymyslieť termín nový. Otrockým prevzatím amerického názvoslovia sa klasický liberalizmus na Slovensku kontaminoval špecificky americkou kultúrnou záťažou – Tea Party, strelnými zbraňami, či južanským secesionizmom.
Rizikom slovenského posunu do stredu je, že ľudí zbavuje ostražitosti voči štátu a núka im predstavu, že na akýkoľvek spoločenský problém má politika nejaké rozumné, neideologické riešenie. Hlavná cnosť klasického liberalizmu je, že uvaľuje prísnu intelektuálnu disciplínu na ľudí s dobrými úmyslami, ktorí chcú naprávať svet nástrojmi politiky. Hayek, Friedman či Tullock nás nútia brať vážne to, že okrem trhov zlyhávajú aj vlády – a že náklady ich zlyhaní môžu byť rádovo vyššie. Bolo by nešťastím, ak by nový slovenský centrizmus na tento poznatok zabudol tak, ako naň zabudol centrizmus západný.
Autor je analytik v Cato Institute vo Washingtone.
Hľadiac späť by bolo bizarné, keby na Slovensku získali širokú intelektuálnu oporu myšlienky, ktoré sa inde vnímajú ako marginálne – napríklad že súdnictvo, obrana a polícia by mali byť odovzdané do rúk súkromných firiem. To, že ľudia, ktorí boli voľakedy o platnosti týchto myšlienok presvedčení – vrátane mňa – si dnes uvedomujú, že sa mýlili, je dobrou správou.
Sú však dôvody báť sa, že ostentatívne posuny do stredu vylievajú s vaničkou aj dieťa. Klasický liberalizmus je tradične motorom pokroku – od zrušenia otroctva v britských kolóniach, intelektuálnej diskreditácie protekcionizmu a ekonomického plánovania až po trhové reformy, ktoré priniesli historicky jedinečné výdobytky v životnej úrovni v rozvojovom svete. Spomeňme tiež štrukturálne reformy a privatizáciu na oboch stranách Atlantiku, dražby vlnového spektra či zavádzanie trhových mechanizmov v školstve. Dištancovať sa od tejto intelektuálnej tradície zo strachu, aby si nás niekto nespájal s výstrednejšími myšlienkami Rona Paula či Hansa Hermanna Hoppeho, je krátkozraké.
Spomínaná ostentatívnosť azda súvisí so slovenským nadužívaním slova „libertarián“ ako voľného označenia akéhosi liberála na steroidoch. „Libertarianizmus“ je pritom produkt anglosaského prostredia, v ktorom si termín „liberalizmus“ uzurpovala ľavica a americkým klasickým liberálom neostalo než vymyslieť termín nový. Otrockým prevzatím amerického názvoslovia sa klasický liberalizmus na Slovensku kontaminoval špecificky americkou kultúrnou záťažou – Tea Party, strelnými zbraňami, či južanským secesionizmom.
Rizikom slovenského posunu do stredu je, že ľudí zbavuje ostražitosti voči štátu a núka im predstavu, že na akýkoľvek spoločenský problém má politika nejaké rozumné, neideologické riešenie. Hlavná cnosť klasického liberalizmu je, že uvaľuje prísnu intelektuálnu disciplínu na ľudí s dobrými úmyslami, ktorí chcú naprávať svet nástrojmi politiky. Hayek, Friedman či Tullock nás nútia brať vážne to, že okrem trhov zlyhávajú aj vlády – a že náklady ich zlyhaní môžu byť rádovo vyššie. Bolo by nešťastím, ak by nový slovenský centrizmus na tento poznatok zabudol tak, ako naň zabudol centrizmus západný.
Autor je analytik v Cato Institute vo Washingtone.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.