Slovo Antona Srholca

Dieťa zabalené do vatičky, vankúšikov a pampersiek si žije svoj život a ignoruje naše ekonomické, kultúrne či politické problémy. Trvá to roky, kým ho vyduríme do nášho sveta, ktorý je často krutý a kým samo prijme našu predstavu o živote, hoci aj my často pochybujeme, či je to to najlepšie, čo mu môžeme dať.
Ako starý človek sa už nepohybujem po školách, ihriskách a diskotékach. Skôr v samotách, po kostoloch a na cintoríne hľadám svoje stratené detstvo. Raz mi na dedinu priviedla babka svoju vnučku na slávnosť Prvého prijímania. Ako sa patrí, rodičia ma pozvali na obed. Keď sme pri káve múdro rozprávali, babka ma vyrušila a zavolala do detskej izby. Kristínka sedela pri svojom stolíku, v rukách mala niekoľko obrázkov. „Čo robíš, Kristínka?“. „Rozprávam sa s Pánom Ježišom...“.
Stalo sa súčasťou našej kultúry, že všetci uprostred novembra navštevujeme našich predkov na cintoríne. Prinesieme kvety, zapálime sviečku, aspoň na chvíľu by sme radi splatili svoj dlh. Nevyhneme sa pochybnostiam o našom spôsobe života ani osudovej  otázke „Kde budem odpočívať?“.
Vnucuje sa mi paralela k detstvu. Ktovie, či nie sme stále nevyvinuté bytosti, ponorené do jemnej hmoty nášho tela a súčasne ponorené do iného sveta, pre ktorý ešte nemáme zmysly a slová. Deti, múdri, starí a chorí nám čosi napovedajú.