Na bratislavskú Novú scénu pritiahol Roger Krowiak. Popri svojich tradičných zbraniach vyzbrojený aj úmyslom pritiahnuť k sebe širšie spektrum publika, než na aké bol vo svojom literárnom vydaní zvyknutý. Nie zlý zásah.
Krowiak sa tak predstavuje aj ľudu neznalému jeho skvelých činov, a konečne sa tak z neho stáva mediálne známy hrdina, ktorým napriek všetkej svojej kultovosti Krowiak nikdy celkom nebol. Hoci mal k tomu ako prvý a hneď najväčší superagent & sexsymbol v našich končinách všetky dispozície. Od roku 1992, keď sa prvýkrát zjavil na stránkach Kultúrneho života, sa jeho konanie vyznačovalo najmä nepredvídateľnosťou – každý z autorov mu do vienka vniesol niečo osobité. No napriek všetkým zlomyseľnostiam, ktoré voči sebe jeho tvorcovia páchali, sa im v kolektívnom románe podarilo vytvoriť z Krowiaka koncízny charakter. V divadelnej adaptácii Agent Krowiak zasahuje, avizovanej pocte komiksu a pokleslým žánrom, sa však z Krowiaka stáva už len typizovaná postava (pričom jej zvláštnosťou je, že stíha negovať samu seba). Akoby plochosť bola tým jediným, čo môže komiks ako médium ponúknuť.
Krowiak už nie je ani taký vzdelaný, ani taký pohotový autor briskných príhovorov. Už je iba driečny a mimoriadne schopný zhovadilých póz a výrazov tváre. Marek Majeský je pritom nielen jedným z mála hereckých typov vhodných na túto postavu, ale je možné, že by ju dokázal aj s dostatočným majestátom uhrať – ak by bol Karolom Vosátkom režijne vedený a keby mu Viliam Klimáček v scenári trochu majestátnosti pripísal. Hlavnému protagonistovi by tiež neuškodilo trocha živočíšnejšieho prejavu. Živočíšna radosť z hry však chýba takmer celej inscenácii.
Pritom, ak malo niektoré divadlo právo siahnuť po Krowiakovi, tak práve GUnaGU. Viliam Klimáček (popri iných, už bývalých členoch tohto ansámblu) v ňom napokon má aj niekoľko percent duševného vlastníctva. No hoci je obsadenie značne GUnaGUovité, hereckého spoluautorstva, ktoré je pre toto divadlo príznačné, by sme sa nedopátrali.
Na druhej strane, väčšia výprava ponúkala aj viac možností na výraznejšiu paródiu. Žiaľ, voľba padla na muzikál, hoci literárny Krowiak je milovníkom opery. Muzikálové čísla sú hudobne i choreograficky výborne zvládnuté, len sa ukracujú o dojem nepatričnosti, ktorý by sa dal dosiahnuť využitím (parodizovanej) veľkoleposti opery. Kaščákova hudba sa pritom len ťažko dá nazvať inak ako kongeniálnou, lenže čo s ňou, keď samotné predstavenie až také geniálne nie je? Inscenácia hýri toľkými nápadmi a citáciami, až to na takej malej ploche začne byť únavné. Nepomôže ani rýchle tempo, krátke repliky či časté striedanie kulís. Napokon sa stane to, čo hrozí každému remixu: invenčnosť je potlačená experimentovaním s formou. Forma je dokonalá: dá sa oceňovať kompozícia, kostýmy, suverénne herecké prejavy, napokon aj ten zmysel pre nezmysel, ale to všetko bez hlbšej účasti.
Čo je na tejto hre vzácne, je satirická línia reflektujúca slovenský naturel. Tá triafa do čierneho zakaždým (Krowiak: „Verí tento národ v Boha?“ - Huňadi: „A ešte ako!“). Obraz Slovenska ako mixu kultúr rezonuje v súčasnosti rovnako silno ako v 90. rokoch. Možno ešte viac než vtedy nevieme, čí sme, no o to viac sme xenofóbni. Klimáček vo svojom scenári nielen presne pomenúva naše kultúrne špecifiká, ale zároveň akosi zahorknuto prehodnocuje eufóriu a drsnosť doby, v ktorej Krowiak vznikal.
Roger Krowiak to na Novej scéne aj pri minimálnom tasení zbrane párkrát prestrelil. Čo je však najviac škoda, neprevalcoval ju. Trúfam si odhadnúť, že aj preto, lebo nebolo vždy celkom jasné, kde sa končí výsmech a kde sa začína pocta braku. Z hľadiska osvetovej práce v kauze Roger Krowiak tak treba oceniť ako záslužnejší skutok nedávnu dotlač dávno vypredanej knihy. Kiežby jej táto divadelná inscenácia spravila dobré promo.
Viliam Klimáček: Agent Krowiak zasahuje. Réžia: Karol Vosátko, Hudba: Michal Kaščák, Dramaturgia: Ľubomír Feldek. Hrajú: Marek Majeský, Marián Greksa / Roman Féher, Zuzana Šebová / Andrea Karnasová a ďalší.
.jana Ondíková
Krowiak sa tak predstavuje aj ľudu neznalému jeho skvelých činov, a konečne sa tak z neho stáva mediálne známy hrdina, ktorým napriek všetkej svojej kultovosti Krowiak nikdy celkom nebol. Hoci mal k tomu ako prvý a hneď najväčší superagent & sexsymbol v našich končinách všetky dispozície. Od roku 1992, keď sa prvýkrát zjavil na stránkach Kultúrneho života, sa jeho konanie vyznačovalo najmä nepredvídateľnosťou – každý z autorov mu do vienka vniesol niečo osobité. No napriek všetkým zlomyseľnostiam, ktoré voči sebe jeho tvorcovia páchali, sa im v kolektívnom románe podarilo vytvoriť z Krowiaka koncízny charakter. V divadelnej adaptácii Agent Krowiak zasahuje, avizovanej pocte komiksu a pokleslým žánrom, sa však z Krowiaka stáva už len typizovaná postava (pričom jej zvláštnosťou je, že stíha negovať samu seba). Akoby plochosť bola tým jediným, čo môže komiks ako médium ponúknuť.
Krowiak už nie je ani taký vzdelaný, ani taký pohotový autor briskných príhovorov. Už je iba driečny a mimoriadne schopný zhovadilých póz a výrazov tváre. Marek Majeský je pritom nielen jedným z mála hereckých typov vhodných na túto postavu, ale je možné, že by ju dokázal aj s dostatočným majestátom uhrať – ak by bol Karolom Vosátkom režijne vedený a keby mu Viliam Klimáček v scenári trochu majestátnosti pripísal. Hlavnému protagonistovi by tiež neuškodilo trocha živočíšnejšieho prejavu. Živočíšna radosť z hry však chýba takmer celej inscenácii.
Pritom, ak malo niektoré divadlo právo siahnuť po Krowiakovi, tak práve GUnaGU. Viliam Klimáček (popri iných, už bývalých členoch tohto ansámblu) v ňom napokon má aj niekoľko percent duševného vlastníctva. No hoci je obsadenie značne GUnaGUovité, hereckého spoluautorstva, ktoré je pre toto divadlo príznačné, by sme sa nedopátrali.
Na druhej strane, väčšia výprava ponúkala aj viac možností na výraznejšiu paródiu. Žiaľ, voľba padla na muzikál, hoci literárny Krowiak je milovníkom opery. Muzikálové čísla sú hudobne i choreograficky výborne zvládnuté, len sa ukracujú o dojem nepatričnosti, ktorý by sa dal dosiahnuť využitím (parodizovanej) veľkoleposti opery. Kaščákova hudba sa pritom len ťažko dá nazvať inak ako kongeniálnou, lenže čo s ňou, keď samotné predstavenie až také geniálne nie je? Inscenácia hýri toľkými nápadmi a citáciami, až to na takej malej ploche začne byť únavné. Nepomôže ani rýchle tempo, krátke repliky či časté striedanie kulís. Napokon sa stane to, čo hrozí každému remixu: invenčnosť je potlačená experimentovaním s formou. Forma je dokonalá: dá sa oceňovať kompozícia, kostýmy, suverénne herecké prejavy, napokon aj ten zmysel pre nezmysel, ale to všetko bez hlbšej účasti.
Čo je na tejto hre vzácne, je satirická línia reflektujúca slovenský naturel. Tá triafa do čierneho zakaždým (Krowiak: „Verí tento národ v Boha?“ - Huňadi: „A ešte ako!“). Obraz Slovenska ako mixu kultúr rezonuje v súčasnosti rovnako silno ako v 90. rokoch. Možno ešte viac než vtedy nevieme, čí sme, no o to viac sme xenofóbni. Klimáček vo svojom scenári nielen presne pomenúva naše kultúrne špecifiká, ale zároveň akosi zahorknuto prehodnocuje eufóriu a drsnosť doby, v ktorej Krowiak vznikal.
Roger Krowiak to na Novej scéne aj pri minimálnom tasení zbrane párkrát prestrelil. Čo je však najviac škoda, neprevalcoval ju. Trúfam si odhadnúť, že aj preto, lebo nebolo vždy celkom jasné, kde sa končí výsmech a kde sa začína pocta braku. Z hľadiska osvetovej práce v kauze Roger Krowiak tak treba oceniť ako záslužnejší skutok nedávnu dotlač dávno vypredanej knihy. Kiežby jej táto divadelná inscenácia spravila dobré promo.
Viliam Klimáček: Agent Krowiak zasahuje. Réžia: Karol Vosátko, Hudba: Michal Kaščák, Dramaturgia: Ľubomír Feldek. Hrajú: Marek Majeský, Marián Greksa / Roman Féher, Zuzana Šebová / Andrea Karnasová a ďalší.
.jana Ondíková
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.