Nedeľa 16. september, malá považská dedina Streženice, slnečné popoludnie, vrcholí babie leto, sviatočná nálada. Ulice sú plné sviatočne oblečených miestnych, známych tvárí z okolia, pozvaných hostí.
Všetci smerujú do stredu dediny, kde si za posledné dva roky Streženičania postavili kostol. Novostavbu posväcuje nitriansky biskup, v kostole je plno, mnohí stoja vonku. V mojej rodnej dedine sa za tie dva posledné roky stalo niečo neobyčajné.
.projekt kostol
Streženice sú obyčajná slovenská dedina asi s 200 domami, kilometer od Púchova, kde žijú vedľa seba katolíci aj luteráni. Azda jediná výnimočnosť bola, že išlo o jednu z mála slovenských dedín, kde nestál kostol. Ani katolícky, ani evanjelický. Len spoločná zvonica. Po roku 1989 sa obec oddelila od mesta, opravili sa cesty, ihrisko, fasády domov, vybudovala sa kanalizácia – ale kostol bol tabu.
Keď pred pár rokmi vtedajší púchovský katolícky farár rozhodol, že v Streženiciach treba postaviť kostol, reakciou bola opatrnosť a obavy. Samozrejme, išlo o peniaze. Prvým krokom bolo vytvorenie miestnej cirkvi. Streženičania sa poznajú dobre, ale na omše sa chodievalo do Púchova, netvorili teda komunitu. To sa zmenilo a v klasickom komunistickom kultúrnom dome sa začali slúžiť v nedeľu a na sviatky sväté omše. Prišla prvá zmena. Do kostola začali chodiť aj ľudia, ktorým sa do Púchova ísť nechcelo. So zbierkami to však išlo pomaly. V nedeľu sa vybrali rádovo len stokoruny. A to je na stavbu málo. Biskupský úrad bol s povolením opatrný.
.premenená dedinka
Potom však prišiel nový energický farár, prišlo schválenie, začalo sa stavať. Bolo to na jeseň 2005. Kostol bol teda postavený počas dvoch rokov a táto – donedávna – dedina bez kostola, má už aj vlastného seminaristu študujúceho za kňaza, ktorý v nedeľu rozdáva prijímanie. Kostol tak už má všetko, čo má mať vrátane svojich babiek, ktoré sedia v tretej lavici a dohliadajú na deti či spevokolu, ktorý sa postupne učil na vlastných chybách. A, samozrejme, zvony, ktoré je počuť v celej dedine. Čo je však na tom také ohromujúce? Takýchto a podobných kostolov či kaplniek sa po roku 1989 postavilo veľa. Biskup Viliam Judák vo svojej kázni uviedol číslo sedemsto. Pravdepodobne nikdy v slovenských dejinách sa na našom území v takom krátkom čase nepostavilo toľko sakrálnych stavieb. A to hovoríme len o tých katolíckych. Slovensko však zažíva rozmach aj mnohých menších protestantských cirkví.
V Streženiciach som však na vlastné oči videl iný zázrak. Väčší než stavba kostola. A síce to, ako všetko to úsilie a námaha, ktorú dedinčania na stavbu vynaložili, zmenilo atmosféru v celej dedine.
Ľudia sa počas stavby kostola uskromnili, začali darúvať viac peňazí a na stavbu chodili pomáhať aj takí, ktorí mali v kostole naposledy sobáš alebo krst svojich detí. Takzvaní nepraktizujúci, formálni matrikoví kresťania. Nedalo sa totiž vyhnúť, starosta vyhlásil brigádu a oni cítili vnútorný tlak a prišli. Kostol sa tak stal aj ich stavbou, veď sa na nej narobili, a pri posviacke mali z toho radosť. Rovnako ako tí, ktorí darovali viac, ako by si za bežných okolností mohli dovoliť, či ďalší, ktorí pomohli inak. Bolo to vidieť. Tých, čo boli celý čas lídrami, aj tých, čo sa postupne pridali. Po omši sa veľa ďakovalo. Všetkým, aj evanjelikom, ktorí prispeli na zvon. Dedinu to jednoducho stmelilo.
Keď som bol naposledy na Sviatok všetkých svätých doma, videl som ženy, z ktorých niektoré predtým do kostola nechodili, ako po omši stáli pred kostolom a spoločne sa rozprávali, ako to inde robí mládež. Farár vzhľadom na vysoký počet prijímajúcich ohlásil program omší nad plánovaný rámec. Vznikla tu jednoducho živá cirkev, spoločenstvo, ktoré premenila vlastná angažovanosť. Pohľad na radosť a hrdosť, ktorú zrazu títo ľudia v sebe nosili, bol očarujúci.
.áno odluke
Z príbehu mojej dediny sa dá vyvodiť univerzálnejšie poučenie. Cirkev, ktorá je za 17 rokov schopná postaviť sedemsto sakrálnych stavieb, sa nemusí báť o svoje prežitie. Nemusí sa obávať o svoje príjmy, o platy kňazov a rehoľníkov. Stačí, keď vo veriacich prebudí prirodzený záujem o spoločnú vec, solidaritu, ktorú by mali veriaci vedieť prejaviť. Rozumná finančná odluka by Katolícku cirkev ničím neoslabila, naopak, posilnila by ju. Stačí, aby štát veriacich nediskriminoval pri školstve, zdravotníctve, charite. Kňazov si katolíci zaplatia. Občas sa hovorí, že výhodou odluky by bolo jasnejšie roztriedenie toho, kto je skutočný veriaci a pre koho je to len matrikový údaj. Odluka by však znamenala viac: posilnila by v ľuďoch angažovanosť a solidaritu a tých formálnych kresťanov by, naopak, mala šancu pritiahnuť. Tak, ako som to videl pri stavbe kostola v Streženiciach.
Autor je redaktor revue Impulz
Všetci smerujú do stredu dediny, kde si za posledné dva roky Streženičania postavili kostol. Novostavbu posväcuje nitriansky biskup, v kostole je plno, mnohí stoja vonku. V mojej rodnej dedine sa za tie dva posledné roky stalo niečo neobyčajné.
.projekt kostol
Streženice sú obyčajná slovenská dedina asi s 200 domami, kilometer od Púchova, kde žijú vedľa seba katolíci aj luteráni. Azda jediná výnimočnosť bola, že išlo o jednu z mála slovenských dedín, kde nestál kostol. Ani katolícky, ani evanjelický. Len spoločná zvonica. Po roku 1989 sa obec oddelila od mesta, opravili sa cesty, ihrisko, fasády domov, vybudovala sa kanalizácia – ale kostol bol tabu.
Keď pred pár rokmi vtedajší púchovský katolícky farár rozhodol, že v Streženiciach treba postaviť kostol, reakciou bola opatrnosť a obavy. Samozrejme, išlo o peniaze. Prvým krokom bolo vytvorenie miestnej cirkvi. Streženičania sa poznajú dobre, ale na omše sa chodievalo do Púchova, netvorili teda komunitu. To sa zmenilo a v klasickom komunistickom kultúrnom dome sa začali slúžiť v nedeľu a na sviatky sväté omše. Prišla prvá zmena. Do kostola začali chodiť aj ľudia, ktorým sa do Púchova ísť nechcelo. So zbierkami to však išlo pomaly. V nedeľu sa vybrali rádovo len stokoruny. A to je na stavbu málo. Biskupský úrad bol s povolením opatrný.
.premenená dedinka
Potom však prišiel nový energický farár, prišlo schválenie, začalo sa stavať. Bolo to na jeseň 2005. Kostol bol teda postavený počas dvoch rokov a táto – donedávna – dedina bez kostola, má už aj vlastného seminaristu študujúceho za kňaza, ktorý v nedeľu rozdáva prijímanie. Kostol tak už má všetko, čo má mať vrátane svojich babiek, ktoré sedia v tretej lavici a dohliadajú na deti či spevokolu, ktorý sa postupne učil na vlastných chybách. A, samozrejme, zvony, ktoré je počuť v celej dedine. Čo je však na tom také ohromujúce? Takýchto a podobných kostolov či kaplniek sa po roku 1989 postavilo veľa. Biskup Viliam Judák vo svojej kázni uviedol číslo sedemsto. Pravdepodobne nikdy v slovenských dejinách sa na našom území v takom krátkom čase nepostavilo toľko sakrálnych stavieb. A to hovoríme len o tých katolíckych. Slovensko však zažíva rozmach aj mnohých menších protestantských cirkví.
V Streženiciach som však na vlastné oči videl iný zázrak. Väčší než stavba kostola. A síce to, ako všetko to úsilie a námaha, ktorú dedinčania na stavbu vynaložili, zmenilo atmosféru v celej dedine.
Ľudia sa počas stavby kostola uskromnili, začali darúvať viac peňazí a na stavbu chodili pomáhať aj takí, ktorí mali v kostole naposledy sobáš alebo krst svojich detí. Takzvaní nepraktizujúci, formálni matrikoví kresťania. Nedalo sa totiž vyhnúť, starosta vyhlásil brigádu a oni cítili vnútorný tlak a prišli. Kostol sa tak stal aj ich stavbou, veď sa na nej narobili, a pri posviacke mali z toho radosť. Rovnako ako tí, ktorí darovali viac, ako by si za bežných okolností mohli dovoliť, či ďalší, ktorí pomohli inak. Bolo to vidieť. Tých, čo boli celý čas lídrami, aj tých, čo sa postupne pridali. Po omši sa veľa ďakovalo. Všetkým, aj evanjelikom, ktorí prispeli na zvon. Dedinu to jednoducho stmelilo.
Keď som bol naposledy na Sviatok všetkých svätých doma, videl som ženy, z ktorých niektoré predtým do kostola nechodili, ako po omši stáli pred kostolom a spoločne sa rozprávali, ako to inde robí mládež. Farár vzhľadom na vysoký počet prijímajúcich ohlásil program omší nad plánovaný rámec. Vznikla tu jednoducho živá cirkev, spoločenstvo, ktoré premenila vlastná angažovanosť. Pohľad na radosť a hrdosť, ktorú zrazu títo ľudia v sebe nosili, bol očarujúci.
.áno odluke
Z príbehu mojej dediny sa dá vyvodiť univerzálnejšie poučenie. Cirkev, ktorá je za 17 rokov schopná postaviť sedemsto sakrálnych stavieb, sa nemusí báť o svoje prežitie. Nemusí sa obávať o svoje príjmy, o platy kňazov a rehoľníkov. Stačí, keď vo veriacich prebudí prirodzený záujem o spoločnú vec, solidaritu, ktorú by mali veriaci vedieť prejaviť. Rozumná finančná odluka by Katolícku cirkev ničím neoslabila, naopak, posilnila by ju. Stačí, aby štát veriacich nediskriminoval pri školstve, zdravotníctve, charite. Kňazov si katolíci zaplatia. Občas sa hovorí, že výhodou odluky by bolo jasnejšie roztriedenie toho, kto je skutočný veriaci a pre koho je to len matrikový údaj. Odluka by však znamenala viac: posilnila by v ľuďoch angažovanosť a solidaritu a tých formálnych kresťanov by, naopak, mala šancu pritiahnuť. Tak, ako som to videl pri stavbe kostola v Streženiciach.
Autor je redaktor revue Impulz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.