.v čom vidíte zmysel súťaženia v novinárskej fotografii?
Matúš Zajac: Finančný. Teda to, že finančné prostriedky, ktoré vkladám do dlhoročnej práce, sa mi sčasti na súťažiach tohto typu vrátia a môžem ich investovať do ďalších projektov. Aspoň som si myslel, že je to tak.
.už si to nemyslíš?
Matúš Zajac: Už nie. (Úsmev.) Ale, samozrejme, ide mi aj o zviditeľnenie portfólia fotografií, ktoré robím dlhoodobo ako voľnú tvorbu. A pokiaľ získam cenu na súťaži, môže si ich pozrieť viac ľudí.
Boris Németh: Ja si myslím, že zmyslom je súťaženie a istá konfrontácia s inými. Keď posielam fotografie, nevidím práce ostatných a potom vidím iba výsledok a môžem posudovať, čo bolo lepšie a čo možno horšie. A utvrdím sa v názore, čo teraz funguje vo svete fotografie, pretože poroty súťaží bývajú zložené z rešpektovaných odborníkov.
.sú to súťaže novinárskej fotografie a pritom napríklad ty, Matúš, si poslal práce, ktoré ešte neboli publikované v médiách. Prečo?
Matúš Zajac: Ja si myslím, že robím taký typ fotografie, sociálny dokument, že ich priebežné publikovanie by bolo ako hádzanie hrachu o stenu. V .týždni by to asi publikovali, lenže ja mám tie témy rozpracované, momentálne pracujem na novej knihe o komunitách. A nechcel som si rozpracované témy „rozobrať“ v časopise. Určite to .týždňu ponúknem, keď si budem istý, že je to hotové.
.aké témy ste poslali na súťaž?
Matúš Zajac: Do Prahy som poslal esej o komunite pracovníkov bratislavskej zoologickej záhrady. Fungujú tam na báze rajónov. Pôvodne som si myslel, že sú to vyštudovaní zoológovia, ktorí majú vzťah k daným zvieratám. Ukázalo sa, že poniektorí sú vlastne pomocné sily. Tým pádom ich vzťah k zvieratám bol až neosobný, čo ma veľmi zaujalo. Dlhodobo som si získaval ich dôveru. Vedel som, aké miesta mám vyhľadať, robil som na tom vyše pol roka. Ešte som to nedokončil, mám dohodnuté fotografovanie pri opiciach a lemuroch, ibaže sa im narodili mláďatá a nemohol som tam rušiť. V poslednom čase ma zaujal expresívny dokument toho typu, aký robí Petersen, tak som sa o to aj usiloval. Nie sú to ľúbivé, ale ťaživé fotografie.
Boris Németh: Pre mňa to boli práveže ľúbivé fotografie. Nemyslím v zlom zmysle, ale bolo to určite estetické.
Matúš Zajac: Na to sme obaja študovali Vysokú školu výtvarných umení, máme estetiku v sebe.
Boris Németh: Na Slovak Press Photo som poslal súbor fotografií, ktorý som nazval Z Dunaja sa stala atrakcia. Fotografoval som ľudí, ktorí sa prišli v Bratislave pozerať na hladinu Dunaja v deň, keď bola najvyššia a hrozili rozsiahle záplavy. Zaujalo ma, ako tam ľudia bez obáv stáli a fotografovali sa za vysokými zábranami, ktoré tam boli namontované a za ktorými už bola vysoká voda. Vôbec sa nebáli, jedli tam napríklad zmrzlinu, bolo to miestami až absurdné – hroziaci živel a všetci sa tam prechádzajú ako na korze. Druhá ocenená séria fotografií boli relikvie Don Bosca, ktoré prišli do Žiliny. Pokiaľ viem, tak z „figuríny“ patril k pôvodnému telu svätca iba malíček. Aj tu som bol veľmi začudovaný. Ľudia chodili k figuríne ako k modle. Ako tretí súbor som poslal sériu portrétov herca Roberta Rotha z festivalu Pohoda, ten však nezískal nijaké ocenenie.
Matúš Zajac: Ja som na Slovak Press Photo poslal fotografie aj z toho dôvodu, že v porote mali byť Poliak Tomasz Gudzowaty a Maďar Péter Korniss, ktorých si veľmi vážim. Žiaľ, neprišli a nahradili ich ľudia, ktorých považujem za dobrých fotografov, ale v žurnalistickom zmysle. Dokumentárnu tvorbu tam „držal“ iba Čech Jindřich Štreit. V tejto súťaži som získal prvú cenu v kategórii šport s fotografiami boxu. Nešlo mi až tak o šport, ako skôr o charaktery a vzájomné väzby tých ľudí, ako sú mentálne vybavení. O boxeristoch sa hovorí, že sú to „vypatlané“ hlavy, že sú „vybúchaní“, ale zistil som, že sú to inteligentní ľudia.
.podľa čoho si vyberáte témy, ktoré fotografujete?
Boris Németh: Podobne ako Matúš, aj ja robím dlhodobé témy. To sú Premeny Slovenska. Vždy som mal pocit, že na tieto súťaže treba posielať aktuality, udalosti, ktoré sa dajú nafotografovať za krátky čas. No nie je to tak.
.aké vidíte uplatnenie vašich fotografií? Čo je pre vás najväčšia satisfakcia?
Boris Németh: Pre mňa je to radosť zo samotného fotografovania. Výhra alebo cena je už iba pridaná hodnota. Môj kamarát, jeden holandský fotograf, povedal, že fotograf je ako numizmatik, ktorý zbiera známky do albumu a zoraďuje ich do sérií.
Matúš Zajac: Boris, ty robíš spôsobom ako Alex Webb z agentúry Magnum, ktorý si chodí po svete a zbiera fotografie ako puzzle do knihy. A moja satisfakcia? Na Czech Press Photo je vynikajúce, že po súťaži býva výstava fotografií na prominentnom mieste, v Staromestskej radnici. Tam príde veľa ľudí, aj odborná verejnosť. A ešte niečo. Overil som si, že to, čo robím do pripravovanej knihy, je dobré.
.v čom je rozdiel medzi Czech Press Photo a Slovak Press Photo?
Matúš Zajac: Podľa mňa je tam jasný rozdiel v tradícii, v zložení poroty a v kvalite prihlásených fotografií. V Prahe je latka oveľa vyššie.
Boris Németh: Určite je rozdiel aj v kvalite vizuálnej kultúry. Keď som prišiel na Staromestskú radnicu v Prahe, cítil som sa na výstave, na ktorej boli aj moje práce, veľmi dobre. Bol som pyšný na to, že som fotograf. To som síce aj na Slovensku, ale ten rozdiel v kultúre a tradícii, o ktorom hovorí Matúš, tam naozaj je.
Matúš Zajac: Finančný. Teda to, že finančné prostriedky, ktoré vkladám do dlhoročnej práce, sa mi sčasti na súťažiach tohto typu vrátia a môžem ich investovať do ďalších projektov. Aspoň som si myslel, že je to tak.
.už si to nemyslíš?
Matúš Zajac: Už nie. (Úsmev.) Ale, samozrejme, ide mi aj o zviditeľnenie portfólia fotografií, ktoré robím dlhoodobo ako voľnú tvorbu. A pokiaľ získam cenu na súťaži, môže si ich pozrieť viac ľudí.
Boris Németh: Ja si myslím, že zmyslom je súťaženie a istá konfrontácia s inými. Keď posielam fotografie, nevidím práce ostatných a potom vidím iba výsledok a môžem posudovať, čo bolo lepšie a čo možno horšie. A utvrdím sa v názore, čo teraz funguje vo svete fotografie, pretože poroty súťaží bývajú zložené z rešpektovaných odborníkov.
.sú to súťaže novinárskej fotografie a pritom napríklad ty, Matúš, si poslal práce, ktoré ešte neboli publikované v médiách. Prečo?
Matúš Zajac: Ja si myslím, že robím taký typ fotografie, sociálny dokument, že ich priebežné publikovanie by bolo ako hádzanie hrachu o stenu. V .týždni by to asi publikovali, lenže ja mám tie témy rozpracované, momentálne pracujem na novej knihe o komunitách. A nechcel som si rozpracované témy „rozobrať“ v časopise. Určite to .týždňu ponúknem, keď si budem istý, že je to hotové.
.aké témy ste poslali na súťaž?
Matúš Zajac: Do Prahy som poslal esej o komunite pracovníkov bratislavskej zoologickej záhrady. Fungujú tam na báze rajónov. Pôvodne som si myslel, že sú to vyštudovaní zoológovia, ktorí majú vzťah k daným zvieratám. Ukázalo sa, že poniektorí sú vlastne pomocné sily. Tým pádom ich vzťah k zvieratám bol až neosobný, čo ma veľmi zaujalo. Dlhodobo som si získaval ich dôveru. Vedel som, aké miesta mám vyhľadať, robil som na tom vyše pol roka. Ešte som to nedokončil, mám dohodnuté fotografovanie pri opiciach a lemuroch, ibaže sa im narodili mláďatá a nemohol som tam rušiť. V poslednom čase ma zaujal expresívny dokument toho typu, aký robí Petersen, tak som sa o to aj usiloval. Nie sú to ľúbivé, ale ťaživé fotografie.
Boris Németh: Pre mňa to boli práveže ľúbivé fotografie. Nemyslím v zlom zmysle, ale bolo to určite estetické.
Matúš Zajac: Na to sme obaja študovali Vysokú školu výtvarných umení, máme estetiku v sebe.
Boris Németh: Na Slovak Press Photo som poslal súbor fotografií, ktorý som nazval Z Dunaja sa stala atrakcia. Fotografoval som ľudí, ktorí sa prišli v Bratislave pozerať na hladinu Dunaja v deň, keď bola najvyššia a hrozili rozsiahle záplavy. Zaujalo ma, ako tam ľudia bez obáv stáli a fotografovali sa za vysokými zábranami, ktoré tam boli namontované a za ktorými už bola vysoká voda. Vôbec sa nebáli, jedli tam napríklad zmrzlinu, bolo to miestami až absurdné – hroziaci živel a všetci sa tam prechádzajú ako na korze. Druhá ocenená séria fotografií boli relikvie Don Bosca, ktoré prišli do Žiliny. Pokiaľ viem, tak z „figuríny“ patril k pôvodnému telu svätca iba malíček. Aj tu som bol veľmi začudovaný. Ľudia chodili k figuríne ako k modle. Ako tretí súbor som poslal sériu portrétov herca Roberta Rotha z festivalu Pohoda, ten však nezískal nijaké ocenenie.
Matúš Zajac: Ja som na Slovak Press Photo poslal fotografie aj z toho dôvodu, že v porote mali byť Poliak Tomasz Gudzowaty a Maďar Péter Korniss, ktorých si veľmi vážim. Žiaľ, neprišli a nahradili ich ľudia, ktorých považujem za dobrých fotografov, ale v žurnalistickom zmysle. Dokumentárnu tvorbu tam „držal“ iba Čech Jindřich Štreit. V tejto súťaži som získal prvú cenu v kategórii šport s fotografiami boxu. Nešlo mi až tak o šport, ako skôr o charaktery a vzájomné väzby tých ľudí, ako sú mentálne vybavení. O boxeristoch sa hovorí, že sú to „vypatlané“ hlavy, že sú „vybúchaní“, ale zistil som, že sú to inteligentní ľudia.
.podľa čoho si vyberáte témy, ktoré fotografujete?
Boris Németh: Podobne ako Matúš, aj ja robím dlhodobé témy. To sú Premeny Slovenska. Vždy som mal pocit, že na tieto súťaže treba posielať aktuality, udalosti, ktoré sa dajú nafotografovať za krátky čas. No nie je to tak.
.aké vidíte uplatnenie vašich fotografií? Čo je pre vás najväčšia satisfakcia?
Boris Németh: Pre mňa je to radosť zo samotného fotografovania. Výhra alebo cena je už iba pridaná hodnota. Môj kamarát, jeden holandský fotograf, povedal, že fotograf je ako numizmatik, ktorý zbiera známky do albumu a zoraďuje ich do sérií.
Matúš Zajac: Boris, ty robíš spôsobom ako Alex Webb z agentúry Magnum, ktorý si chodí po svete a zbiera fotografie ako puzzle do knihy. A moja satisfakcia? Na Czech Press Photo je vynikajúce, že po súťaži býva výstava fotografií na prominentnom mieste, v Staromestskej radnici. Tam príde veľa ľudí, aj odborná verejnosť. A ešte niečo. Overil som si, že to, čo robím do pripravovanej knihy, je dobré.
.v čom je rozdiel medzi Czech Press Photo a Slovak Press Photo?
Matúš Zajac: Podľa mňa je tam jasný rozdiel v tradícii, v zložení poroty a v kvalite prihlásených fotografií. V Prahe je latka oveľa vyššie.
Boris Németh: Určite je rozdiel aj v kvalite vizuálnej kultúry. Keď som prišiel na Staromestskú radnicu v Prahe, cítil som sa na výstave, na ktorej boli aj moje práce, veľmi dobre. Bol som pyšný na to, že som fotograf. To som síce aj na Slovensku, ale ten rozdiel v kultúre a tradícii, o ktorom hovorí Matúš, tam naozaj je.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.