Mladíci splnili cieľ: nakukli do veľkého sveta, nestratili sa na medzinárodnom fóre a aj keď od juhoamerických konkurentov inkasovali 10 gólov, postup do osemfinále možno hodnotiť pozitívne.
Na ceste do Emirátov im pomohli priaznivé okolnosti. V rámci ME nemuseli hrať kvalifikáciu, keďže záverečný turnaj bol v máji u nás. Navyše na EURO postúpilo z európskej G-7 len Taliansko, chýbali Holanďania, Nemci, Španieli, Francúzi, Angličania i Portugalci! Na ME 2013 hralo celkom iných osem tímov ako na ME 2012! Naši nesklamali. Tréner Pecko pracoval s tímom celý rok, na medzinárodných turnajoch síce veľa úspechov nedosiahol, ale v domácom prostredí sa chlapci vytiahli, raz naplnili dubnický a trikrát žilinský štadión. Cez Rakúsko a Švajčiarsko si vybojovali účasť v semifinále, čo stačilo na miestenku pre MS (postupovalo 6 z 8 tímov).
.od Brazílie po Uruguaj
Hovorí sa síce, že veľké kvalitatívne rozdiely v nižších vekových kategóriách nie sú, ale v ouvertúre v Abú Zabí sa naši presvedčili, že Brazília je iná káva. Prehrali 1:6, pri zlom vývoji pôsobili čoraz bezradnejšie, roztrasenejšie. Kým každý z hráčov „selecaa“ udivoval sebavedomím, perfektným ovládaním lopty, futbalovou mužnosťou, našim akoby lopta prekážala, často sa zmohli len na nakopávanie dlhých, nepresných pasov. Súper sa futbalom bavil a našich dostal do veľkého kŕča. Našťastie sa potvrdilo, že Brazília nemôže byť referenčným bodom nášho vystúpenia v skupine.
Bola to psychicky ťažká situácia a slúži ku cti, že mladé mužstvo sa z nej dostalo, ukázalo silný charakter, hoci s Hondurasom nešťastne prehrávalo po prvom polčase 0:1 a na konci zápasu prišlo v 92. minúte o víťazstvo (2:2). Ani to ho nezlomilo, povinnosť vyhrať nad domácimi SAE zvládlo, hoci hralo celý druhý polčas bez vylúčeného Jakuba Griča. Jediný gól chýbal k 2. miestu v skupine a k osemfinále proti majstrovi Ázie z Uzbekistanu.
Uruguaj, úradujúci vicemajster sveta do 17 rokov (2011), bol nad naše sily, hoci sme ho krátko pred šampionátom zdolali 2:1. Za polčas rozložil naše štvrťfinálové ambície tromi gólmi, trestal chyby, v Mendezovi, Otormínovi, Benitezovi či Acostovi mal lepších ofenzívnych hráčov. „Chceli sme hrať futbal, ale s krajinami, ktoré sú futbalovo inde, to nevyšlo. Poučili sme sa, že vo veľkom futbale niet miesta pre veľké chyby, ale u mladých hráčov je nevyrovnanosť výkonov bežným javom,“ konštatoval tréner Pecko. Dobrý finiš proti Uruguaju stačil na skorigovanie výsledku na 2:4. Viacerí v maturitnej osemfinálovej skúške neobstáli, najmä brankár Martin Junas sa červenal, nič to však nemení na skutočnosti, že ozajstné maturity našich mladíkov vo futbalovej kariére ešte len čakajú.
Tréner reprezentácie Ján Kozák, ktorého vnuk Filip Lesniak nechýbal ani v jednom zápase, povedal, že naši chlapci majú zo všetkých „najdetskejšie tváre“. Minulosť priniesla na MS do 17 rokov viacero bizarných situácií, FIFA získavala dôkazy o falšovaní dátumov narodenia. Aj teraz sa po futbalovej stránke ukázalo, že 17-ročný Brazílčan či Nigérijčan má iný biologický vek ako Talian či Slovák. Testy kostí magnetickou rezonanciou podstúpili všetky tímy. Prípad z tohtoročných majstrovstiev Afriky, kde bol zistený vyšší vek u troch hráčov z Nigérie, troch z Pobrežia slonoviny a troch z Konga, sa neopakoval.
.dobrý ročník?
Je predčasné hovoriť o tom, či sa rodí silná generácia hráčov. Skôr sa rodí perspektíva na jej etablovanie sa. Je to odlišné od kategórie do 20 rokov, v ktorej sme boli na MS 2003 (taktiež v SAE), a z ktorej neskôr vkročili do reprezentácie Marek Čech, Hološko, Ivana, Žofčák, Šebo, Kopúnek, Halenár, Bakoš, Perniš, Guldan a Pečovský (Škrtel vtedy vypadol pre zranenie v poslednej chvíli). Aj z dnešnej 17-tky sa niektorí vytratia, je to prirodzená cesta hráčskeho vývoja, selekcie, nie každý zvládne prechod do dvoch vyšších vekových kategórií (do 19 a do 21 rokov), nehovoriac o uplatnení sa medzi seniormi.
Veľa sa v posledných rokoch hovorí o technickej vyspelosti našich hráčov. Ovládanie lopty v rýchlosti je alfou a omegou moderny. „U nás sa vytrácajú prvky uličného futbalu, kreovanie schopností pri hre v malom priestore, troch proti trom, dvom proti dvom,“ tvrdí už niekoľko rokov Ladislav Kačáni, bývalý reprezentant, neskôr tréner a ozajstný futbalový profesor, ktorého rukami prešli na fakulte generácie našich trénerov. V celkovom vyznení sme na Brazíliu a Uruguaj, juhoamerické veľmoci, nestačili, ale viacerí chlapci ukázali šikovnosť, patričnú dynamiku – z obrancov najmä Šimon Kupec, na krídlach Nikolas Špalek (o rok mladší ako ostatní) a Lukáš Haraslín, v zálohe Jakub Hromada s Filipom Lesniakom a v útoku Tomáš Vestenický, ktorého meno vďaka piatim gólom zarezonovalo z našich najviac. A hneď sa objavili informácie o záujme európskych klubov na čele s AS Rím. Je to fajn, ale neviem, či je pre mladých chlapcov, stojacich na začiatku kariéry a rozkukávajúcich sa okolo seba, vhodné čítať o sebe ako o novom Škrtelovi, čítať o tom, že ich chce ten či onen veľkoklub. Máme mladíkov, ktorí ako 15- či 16-roční odišli do Talianska (Hromada, Varga, Haraslín) alebo Anglicka (Lesniak, Rodák), ale tam sa v primaverách, mládežníckych tímoch a akadémiách stretávajú s kvantami hráčov z celého sveta.
.zdroje pre mládež
Laco Pecko po návrate povedal, že ak „mládeži vytvoríte podmienky, dokáže to vrátiť.“ Tu nejde o podmienky na okamžité dobré výsledky každej vekovej kategórie. Ide o podmienky na skutočný futbalový rast.
Mnohí tvrdia, že u nás nie sú, respektíve sa vytrácajú. Aké sú potom v Bosne a Hercegovine, krajine rozstrieľanej vojnou? Ako je možná produkcia veľkých hráčov z Uruguaja, veď tá krajina má o vyše dva milióny menej obyvateľov ako my? Vraj tam má futbal tradíciu. A u nás nemá? Veď sa tu tiež hrá od konca 19. storočia.
Iným príkladom je Belgicko. Je to ekonomicky nepopierateľne silnejšia krajina, opierajúca sa vo futbale o vlastnú multietnickosť. Lenže ani do 17, do 19 či do 21 rokov žiadne úspechy nežala a predsa má momentálne azda najsilnejších mladých hráčov v seniorskej reprezentácii (Hazard, de Bruyne, Witsel, Lukaku, Benteke, Kompany, Vermaelen, Vertonghen atď.).
Príkladov napredovania mládežníckeho futbalu je veľa. Od dokonalej regionálnej intraštruktúry v Nemecku a Španielsku cez systém akadémií na princípe veľkého asociačného dozoru (Francúzsko), na princípe zveľaďovania najväčších klubov (Anglicko), na princípe jednotnej filozofie (Holandsko). Ak však nenalejeme do futbalovej mládeže aspoň časť takých prostriedkov, aké sa podarilo v celom vyšehradskom priestore (Česko, Poľsko, Maďarsko), o ďalších susedoch v Rakúsku nehovoriac, budeme odkázaní na sporadický zber podobných dobrých skúseností.
Autor je športový komentátor RTVS
Na ceste do Emirátov im pomohli priaznivé okolnosti. V rámci ME nemuseli hrať kvalifikáciu, keďže záverečný turnaj bol v máji u nás. Navyše na EURO postúpilo z európskej G-7 len Taliansko, chýbali Holanďania, Nemci, Španieli, Francúzi, Angličania i Portugalci! Na ME 2013 hralo celkom iných osem tímov ako na ME 2012! Naši nesklamali. Tréner Pecko pracoval s tímom celý rok, na medzinárodných turnajoch síce veľa úspechov nedosiahol, ale v domácom prostredí sa chlapci vytiahli, raz naplnili dubnický a trikrát žilinský štadión. Cez Rakúsko a Švajčiarsko si vybojovali účasť v semifinále, čo stačilo na miestenku pre MS (postupovalo 6 z 8 tímov).
.od Brazílie po Uruguaj
Hovorí sa síce, že veľké kvalitatívne rozdiely v nižších vekových kategóriách nie sú, ale v ouvertúre v Abú Zabí sa naši presvedčili, že Brazília je iná káva. Prehrali 1:6, pri zlom vývoji pôsobili čoraz bezradnejšie, roztrasenejšie. Kým každý z hráčov „selecaa“ udivoval sebavedomím, perfektným ovládaním lopty, futbalovou mužnosťou, našim akoby lopta prekážala, často sa zmohli len na nakopávanie dlhých, nepresných pasov. Súper sa futbalom bavil a našich dostal do veľkého kŕča. Našťastie sa potvrdilo, že Brazília nemôže byť referenčným bodom nášho vystúpenia v skupine.
Bola to psychicky ťažká situácia a slúži ku cti, že mladé mužstvo sa z nej dostalo, ukázalo silný charakter, hoci s Hondurasom nešťastne prehrávalo po prvom polčase 0:1 a na konci zápasu prišlo v 92. minúte o víťazstvo (2:2). Ani to ho nezlomilo, povinnosť vyhrať nad domácimi SAE zvládlo, hoci hralo celý druhý polčas bez vylúčeného Jakuba Griča. Jediný gól chýbal k 2. miestu v skupine a k osemfinále proti majstrovi Ázie z Uzbekistanu.
Uruguaj, úradujúci vicemajster sveta do 17 rokov (2011), bol nad naše sily, hoci sme ho krátko pred šampionátom zdolali 2:1. Za polčas rozložil naše štvrťfinálové ambície tromi gólmi, trestal chyby, v Mendezovi, Otormínovi, Benitezovi či Acostovi mal lepších ofenzívnych hráčov. „Chceli sme hrať futbal, ale s krajinami, ktoré sú futbalovo inde, to nevyšlo. Poučili sme sa, že vo veľkom futbale niet miesta pre veľké chyby, ale u mladých hráčov je nevyrovnanosť výkonov bežným javom,“ konštatoval tréner Pecko. Dobrý finiš proti Uruguaju stačil na skorigovanie výsledku na 2:4. Viacerí v maturitnej osemfinálovej skúške neobstáli, najmä brankár Martin Junas sa červenal, nič to však nemení na skutočnosti, že ozajstné maturity našich mladíkov vo futbalovej kariére ešte len čakajú.
Tréner reprezentácie Ján Kozák, ktorého vnuk Filip Lesniak nechýbal ani v jednom zápase, povedal, že naši chlapci majú zo všetkých „najdetskejšie tváre“. Minulosť priniesla na MS do 17 rokov viacero bizarných situácií, FIFA získavala dôkazy o falšovaní dátumov narodenia. Aj teraz sa po futbalovej stránke ukázalo, že 17-ročný Brazílčan či Nigérijčan má iný biologický vek ako Talian či Slovák. Testy kostí magnetickou rezonanciou podstúpili všetky tímy. Prípad z tohtoročných majstrovstiev Afriky, kde bol zistený vyšší vek u troch hráčov z Nigérie, troch z Pobrežia slonoviny a troch z Konga, sa neopakoval.
.dobrý ročník?
Je predčasné hovoriť o tom, či sa rodí silná generácia hráčov. Skôr sa rodí perspektíva na jej etablovanie sa. Je to odlišné od kategórie do 20 rokov, v ktorej sme boli na MS 2003 (taktiež v SAE), a z ktorej neskôr vkročili do reprezentácie Marek Čech, Hološko, Ivana, Žofčák, Šebo, Kopúnek, Halenár, Bakoš, Perniš, Guldan a Pečovský (Škrtel vtedy vypadol pre zranenie v poslednej chvíli). Aj z dnešnej 17-tky sa niektorí vytratia, je to prirodzená cesta hráčskeho vývoja, selekcie, nie každý zvládne prechod do dvoch vyšších vekových kategórií (do 19 a do 21 rokov), nehovoriac o uplatnení sa medzi seniormi.
Veľa sa v posledných rokoch hovorí o technickej vyspelosti našich hráčov. Ovládanie lopty v rýchlosti je alfou a omegou moderny. „U nás sa vytrácajú prvky uličného futbalu, kreovanie schopností pri hre v malom priestore, troch proti trom, dvom proti dvom,“ tvrdí už niekoľko rokov Ladislav Kačáni, bývalý reprezentant, neskôr tréner a ozajstný futbalový profesor, ktorého rukami prešli na fakulte generácie našich trénerov. V celkovom vyznení sme na Brazíliu a Uruguaj, juhoamerické veľmoci, nestačili, ale viacerí chlapci ukázali šikovnosť, patričnú dynamiku – z obrancov najmä Šimon Kupec, na krídlach Nikolas Špalek (o rok mladší ako ostatní) a Lukáš Haraslín, v zálohe Jakub Hromada s Filipom Lesniakom a v útoku Tomáš Vestenický, ktorého meno vďaka piatim gólom zarezonovalo z našich najviac. A hneď sa objavili informácie o záujme európskych klubov na čele s AS Rím. Je to fajn, ale neviem, či je pre mladých chlapcov, stojacich na začiatku kariéry a rozkukávajúcich sa okolo seba, vhodné čítať o sebe ako o novom Škrtelovi, čítať o tom, že ich chce ten či onen veľkoklub. Máme mladíkov, ktorí ako 15- či 16-roční odišli do Talianska (Hromada, Varga, Haraslín) alebo Anglicka (Lesniak, Rodák), ale tam sa v primaverách, mládežníckych tímoch a akadémiách stretávajú s kvantami hráčov z celého sveta.
.zdroje pre mládež
Laco Pecko po návrate povedal, že ak „mládeži vytvoríte podmienky, dokáže to vrátiť.“ Tu nejde o podmienky na okamžité dobré výsledky každej vekovej kategórie. Ide o podmienky na skutočný futbalový rast.
Mnohí tvrdia, že u nás nie sú, respektíve sa vytrácajú. Aké sú potom v Bosne a Hercegovine, krajine rozstrieľanej vojnou? Ako je možná produkcia veľkých hráčov z Uruguaja, veď tá krajina má o vyše dva milióny menej obyvateľov ako my? Vraj tam má futbal tradíciu. A u nás nemá? Veď sa tu tiež hrá od konca 19. storočia.
Iným príkladom je Belgicko. Je to ekonomicky nepopierateľne silnejšia krajina, opierajúca sa vo futbale o vlastnú multietnickosť. Lenže ani do 17, do 19 či do 21 rokov žiadne úspechy nežala a predsa má momentálne azda najsilnejších mladých hráčov v seniorskej reprezentácii (Hazard, de Bruyne, Witsel, Lukaku, Benteke, Kompany, Vermaelen, Vertonghen atď.).
Príkladov napredovania mládežníckeho futbalu je veľa. Od dokonalej regionálnej intraštruktúry v Nemecku a Španielsku cez systém akadémií na princípe veľkého asociačného dozoru (Francúzsko), na princípe zveľaďovania najväčších klubov (Anglicko), na princípe jednotnej filozofie (Holandsko). Ak však nenalejeme do futbalovej mládeže aspoň časť takých prostriedkov, aké sa podarilo v celom vyšehradskom priestore (Česko, Poľsko, Maďarsko), o ďalších susedoch v Rakúsku nehovoriac, budeme odkázaní na sporadický zber podobných dobrých skúseností.
Autor je športový komentátor RTVS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.