Vážime si, že sme spolu

Pajáci sú ako bratia v triku. Stačí sa pozrieť na ich kapelové logo. Zobrazuje tri tváre, ktoré majú jedno spoločné oko. Tomáš Sloboda, Martin Stempel a Juraj Vitéz sú ako jedno telo, ale zároveň sú to tri rozdielne individuality. Keď v polovici 90. rokov založili skupinu Le Payaco, veci sa diali samy od seba, v skupine sa stretli traja veľkí kamaráti, ktorých priateľstvo a spoločný hudobný vkus sa krásne premietol aj do ich hudby. Pajáci vydali štyri albumy, no pri tom poslednom to medzi nimi začalo poriadne škrípať. Ich cesty sa úplne rozišli a v roku 2006 vyhlásili rozpad. Ten vyzeral ako definitívny. Tomáš si založil Sounds Like This, Juraj bubnoval v Slobodnej Európe, neskôr stvoril kapelu Datasystem a Martin sa presunul do indierockových Diego. Po piatich rokoch kapela na chvíľu oživla, keď prijala pozvanie hrať na Pohode 2011. Tento superúspešný koncert sa nakoniec stal základom ich comebacku, pri ktorom sa všetci traja zhodli, že ak chcú ďalej spolu hrať, tak sa musia medzi sebou tolerovať. Pretože, ako povedal v rozhovore Juraj: „Je nám súdené, aby sme boli spolu.”

.le Payaco sa vrátili na Pohode v roku 2011. Aký je váš základný pocit z vášho comebacku?
Tomáš: Pochopenie, že ak chceme ďalej fungovať, musíme sa naozaj  vážne akceptovať. Veď to bol  hlavný dôvod, prečo sme sa rozišli. Tým, že máme dnes slobodu tvorby a môžeme sa venovať svojim projektom, máme istotu, že naša tvorba nebude zahodená do koša. Akceptujeme sa nielen ako muzikanti, ktorí toho majú veľa za sebou, ale aj ako ľudia, ktorí si navzájom „nekafrú" do práce druhých. Každý sme dobrý v niečo inom. Niekto sa viac stará o umeleckú časť, iný zas viac komunikuje s  manažmentom, ďalší oslovuje sponzorov atď. V minulosti sme sa kvôli tomu často hádali a trvalo nám dlho, kým sme sa dohodli. Dnes máme spoločné to, že chceme spolu  tvoriť nové pesničky. Výsledkom dobrých vzťahov  v skupine je práve album Jukebox. Tento album by určite nevznikol, keby sme si vzájomne nedôverovali,” dodáva Tomáš.
Juraj: Tým, že sme spolu prežili mladosť, Pajáci boli vždy mojou srdcovou záležitosťou. Aj vtedy, keď nám už všetko prerástlo cez hlavu a rozišli sme sa. Napriek tomu, čo sa stalo, tieto spomienky neboli negatívne. Keď sme odohrali úspešný koncert na Pohode, pookriali sme. Stále sme nevedeli, či sa vrátime, ale stalo sa. Mám z toho dobrý pocit, teším sa na chalanov, na skúšky a na koncerty. Energia, ktorá v kapele bola, keď sme začínali, sa s prestávkou vrátila späť.  
Martin: Bola to nádhera. Mišo nás lámal už predtým, nakoniec sa mu to podarilo. Energia sa stretla, ľudia boli šťastní, my takisto. Číra eufória. Cítil som bezbrehú radosť v lete 2011.

.ako ste vyberali pesničky na Jukebox?
Tomáš:  Vyberali sme pesničky, ktoré budú znieť dobre na vinyle. Predstavil som si pajácovskú výberovku ako vinylovú platňu.  Myslím, že som bol vôbec prvý, kto oživil pred šiestimi rokmi tradíciu vydávania gitarovej hudby na vinyloch na Slovensku a Pajáci si zaslúžili byť na vinyle už dávno, ale bola iná doba.  Ďalším dôvodom, prečo sme vybrali práve tieto  skladby, bolo, že na väčšine z nich sme robili spolu ako autori, aj to, že tieto pesničky majú v sebe čosi nadčasové.
Juraj: Nie je to Greatest Hits, ale skôr výberovka, ktorá sa dobre počúva ako celok. Nenahádzali sme za sebou tie najväčšie hity, ale skompilovali sme to tak, aby poslucháč získal širší prehľad o našej tvorbe od roku 1999 do roku 2005. Trošku sme sa pri tom naťahovali, Tomáš nahodil úvodný výber, potom sme len pridávali alebo uberali. Boli tam aj skladby ako Himalája alebo Kat, čiže ťažšie veci, ktoré sme nakoniec vyhodili, pretože s nimi bola platňa až príliš temná. Takí predsa nie sme. Chcel som, aby Jukebox bol pestrý, aby mal poslucháč po vypočutí ľahký pocit.
Martin: Sedeli sme v skúšobni, púšťali si veci a špekulovali, ako by mohli ísť za sebou. Bol to veľmi príjemný večierok a vzduchom zasa začali poletovať iskry eufórie. Časť toho večera na výberovke zostala, časť sa zmenila, z mojho pohľadu na škodu, lebo vtedy to bola spoločná výberovka s istým čarom okamihu, a to bol pre mňa jej základný zmysel. Inak si myslím o výberovkách ako takých svoje, ale obal je krásny.

.keď sa vrátite na začiatok, vedeli by ste si spomenúť na moment, keď ste si povedali, že skupina Le Payaco má zmysel a že jej obetujete svoj život?
Tomáš: Chceli sme byť takí slávni ako The Beatles (smiech). Miloval som  Beatles a keby nebolo ich, asi by som ani nebol v kapele. Nadšenie tu bolo skôr, ako vznikli Pajáci (smiech). Mať kapelu bola nutnosť. Bolo to viac ako čokoľvek iné. Kapela bola pre mňa dôležitejšia ako škola alebo šport. Spomínam si, že nás Hexáci v roku 1997 zavolali na svoje veľké slovenské turné. Vtedy sme ešte nemali ani prvú dosku. Hrali sme vo Svidníku v preplnenej športovej hale, kde nás vôbec nikto nepoznal. Začali sme hrať prvú pesničku a hneď sa strhla veľká tancovačka. Bol to moment, ktorý som dovtedy zažíval len v hľadisku, nie na javisku.  
Juraj: V deväťdesiatych rokoch sme robili koncerty v Danglári. Tie boli také úspešné, že Danglár, vtedy bratislavská kultová krčma, bol taký preplnený, že z neho doslova vypadávali ľudia, lebo sa tam nedostali. Už od začiatku fungovala medzi nami správna chémia, mali kopu pesničiek, jednou z mojich najobľúbenejších bola Stranger In My Car, ale tie akosi neprežili. Dá sa povedať, že naša prvá platňa je druhá, pretože ten raný materiál sme nikdy nenahrali, lebo sme boli príliš mladí a neskúsení, ale tá energia v našej hudbu už vtedy bola.  
Martin: Le Payaco pre mňa mala zmysel od prvej spoločnej skúšky, rovnako ako všetky kapely, v ktorých som kedy hral. Tým pádom čas venovaný kapelám nikdy nebol obeťou, ale radosťou zo života, so všetkými sínusoidmi zážitkov a nálad, ktoré k životu nevyhnutne patria.

.vy ste sa rozpadli v roku 2006. Dalo sa tomu predísť?
Tomáš: Všeličomu sa dá predísť, ale toto nebol ten prípad. My sme boli  frustrovaní, lebo sme dávali do našej hudby  všetko, ale nie vždy sa to stretlo s pochopením. Verili sme tomu, že je naša hudba kvalitná, ale už sme sa nevedeli vyrovnať s tým, že to nemusí stačiť, aby sme zaujali masy.  Dnes vieme, že kvalita sa s masovou obľubou nikdy stretnúť nemôže. Rozpad bol nevyhnutný  a ohromne osviežujúci. Mohol som skladať pesničky, a nikomu som nemusel nič vysvetľovať. Postavil som sa na vlastné nohy, založil novú kapelu a vydal sa do neprebádaných vôd. Nevedel som, či sa s Pajácmi dáme dokopy, niekedy som mal pocit, že ani nie. Vzťahy medzi nami celkom ochabli, jeden rok sme spolu vôbec nekomunikovali a netušili, čo robí druhý alebo tretí.
Juraj: Nie. Bola to prirodzená vec. Osobne mi to veľmi pomohlo nájsť viac sám seba, nájsť to, čo chcem v živote robiť a hlavne sa pozrieť sám na seba. Čo som v sebe uvidel? Videl som tam človeka, často samoľúbeho, zbytočne tlačiaceho svoje nápady, málo empatického voči svojim kolegom. Videl som tam prehnanú ambíciu. Rozpad bol veľmi poučný. Prvé dva roky boli ťažké, lebo človek, ktorý hrá často koncerty, zostane doma sám, ale vtedy som objavil veci, na ktoré by som neprišiel. Špecifické na tejto skupine je, že nemá lídra. Každý sme nejaká osobnosť, spája nás akási prapodivná chémia, ale nie je tam diktát. Keď niekto začne vystrkovať rožky, tak sa ďalší dvaja podvedome spriečia. Pri štvrtej platni som mal veľa pesničiek, ktoré som chcel pretlačiť, takže dnes viem, prečo sa chalani postavili na zadné.    
Martin: Nie, lebo to tak prirodzene vyplynulo. Poslednou kvapkou bola ponuka nejakých songov poza bučky nejakému superstaristovi, o ktorej som sa dozvedel „kres vídeň”. Vtedy som začal šípiť, že sa blíži nielen koniec kapitoly, ale pravdepodobne aj celého romániku. Keď sa Juraj vrátil z Austrálie, skúšali sme ešte rôznymi spôsobmi vzkriesiť ducha skupiny, ale nejako to nešlo. Jedného dňa sme to teda zabalili a bolo. Čiže prirodzený rozpad, vyhorené palivo, únava materiálu. Nikto to nebral tragicky. Bolo to skôr uvoľňujúce. Ja som mal navyše to šťastie, že som akurát v tom období natrafil na partiu skvelých hudobníkov, s ktorými sme si sadli do rany a začali sme písať a hrať nový príbeh – Diego. Ale vidíš: prešlo 7 rokov a sme tu zas, veľa vecí sa vysvetlilo, veľa zabudlo, prišli deti a tým pádom aj značne pozmenený pohľad na svet.

.čo ste si povedali, keď vás Michal Kaščák zavolal, aby ste zahrali na Pohode jeden koncert?
Tomáš: Súhlasil som, ale za istých podmienok. Je pravda, že sme dostali veľmi dobrú finančnú ponuku. Veľmi však zavážilo aj to, že Mišo je jeden z našich najväčších fanúšikov. Dokonca je taký fanúšik, ktorý pozná náš album Niečo je zlodej od á po zet, dokonca vie, v ktorej minúte a sekunde udrie v každej pesničke triangel. Kto pozná film Prípad Barnabáš Kos, vie, o čom je reč. Ale padli aj také otázky, či to nie je prehnane nafúknuté, že budeme hrať na veľkom pódiu a príde tam zopár zvedavcov. Nakoniec to bolo úplne plné. Neuveriteľné.  
Juraj: Mišo nás lámal dlhšie. Ja som už po troch rokoch opäť začať hrať, ale Tomáš rozbiehal svoj projekt a nemal na Pajácov hlavu.
Martin: Povedali sme, že jasné, lebo tá ponuka sa jednoducho nedala odmietnuť. Piatok, pred nami dEUS, po nás Pulp, a ako čerešnička slušný honorár. Neodolateľné a neopakovateľné v tejto kombinácii. Mišo je rozhodne naša najvernejšia groupie a on je napokon ten, komu sa podarilo primať zblúdilého ducha Le Payaco k návratu.

.po Pohode ste zahrali koncert v MMC, kde ste sa stále prezentovali tak, že ste si iba odskočili zahrať ako Le Payaco, ale nakoniec sa aj tak vrátite k vašim projektom.  Čo stalo, že ste začali spolu normálne hrávať?
Tomáš: Prišlo k otázke, čo ďalej? Mali sme iba staré pesničky, ktoré sú fajn, ale chcelo to nové piesne a vyraziť na turné. Chalani mali na to aj chuť, ale ja som v tom čase nahrával Chobotnicu, necítil som, že je ten správny čas na koncerty s Le Payaco so starým repertoárom. Chalani boli na mňa nahnevaní, že som to stopol.  Dnes sa vieme akceptovať, radíme sa, nejdeme do niečoho na úkor druhých  a za každú cenu. Cítil som, že repertoár pre Chobotnicu by som u Pajácov ťažko presadil. Keď som dokončil album so Sound Like This, vedel som, že som na Le Payaco už pripravený.
Juraj: Zistil sme, že značka prežila. Pochopil som, že naša tvorba nebola blbosť, ani po piatich rokoch ničnerobenia neprišlo k devalvácii našich pesničiek. Uvedomil som si, že by bola škoda nepokračovať. Čakalo sa len na Tomáša, ktorý skúšal cestičky, ako sa presadiť sólo, no potom v ňom dozrelo presvedčenie, že môže hrať v dvoch skupinách, čo som mu hovoril už dávno. Keď nám to funguje, bola by to škoda nerobiť. Ak by to na Pohode alebo v MMC nehralo, tak asi by to nemalo zmysel. Sme tri individuality, často problematické, ale keď hráme, tak to funguje. Musíme si to vážiť, kapely kde funguje správna chémia, nevznikajú každý deň.   
Martin: MMC sme dali v duchu letnej eufórie a začali sme kuť plány, že vychystáme Tour so všetkým, čo k tomu patrí, len Tomáš sa vtedy zháčil. Ani neviem, kedy potom Tomáš znova prišiel s tým, že chce robiť Le Payaco. Tak sme to teda skúsili a vyšiel singel Kone. Všetkým sa nám „ľúbi”, má aj dobré ohlasy, koncerty sú veselé, žúrujeme ako kedysi, pekne utrhnutí z reťaze, tak uvidíme, dokedy budeme vládať.

.keby si vybral pesničku, ktorá charakterizuje Le Payaco, ktorá by to bola?
Tomáš: Kávu alebo čaj? Je to naša veľmi klasická poloha. Je to špinavý, ťažkopádny  song, neučesaný, drsný a krásny v jeho atmosfére, ktorú umocňuje Jurajov text.  Práca s dynamikou a dvojhlasný spev sa stali pre nás veľmi charakteristické. Je to poloha, ktorá nám svedčí najviac.  Vidím nás ako usadenú rokenrolovú kapelu s nakreslenými gitarami,  výraznými beatmi, kvalitnými textmi a dôvtipným spevom.
Juraj: Kone. Má dobrý text, nie je prvoplánový, nezunuje, ale nakopne ťa. Je viacero piesní, ktoré prežili, ale Kone mám teraz najradšej. Vieme hrať swing, ale najlepší sme v rokenrole.
Martin: Le Payaco malo viacero období, čiže je to pomerne zložitá otázka.. Nuž, nahliadnuc do diskografie na prvú šupu tak Na drevenom koni a Za lyžicu medu. Tieto dve vo mne vyvolali okamžité jasné spomienky na konkrétne veselé situácie, naviazané na túto partu hic.

.po ôsmich rokoch ste nahrali novú pesničku Kone. Je iná ako vaše predchádzajúce veci, žiadny swing, ale gitarový rokenrolový randál. Je to budúcnosť Pajácov?
Tomáš: To neviem. Pesničky prichádzajú a odchádzajú. V tej chvíli sme boli takto naladení, využili sme, že Ďuro bubnoval pár rokov v Slobodnej Európe a má tú správnu rýchlosť v rukách a nohách. Kone, to je pesnička, ktorá nás scelila. Má šialené tempo, musí byť presne zahraná, inak nefunguje. Neviem si predstaviť, že by tou comebackovou skladbou mal byť nejaký swing. Takých už pár máme.
Juraj: Noví Pajáci budú rokenroloví. Radi by sme dosiahli sound Black Rebel Motorcycle Club. Jednoduchšie nápady a sústrediť sa na energiu. Často sme ulietavali na mnohých akordoch a prílišnom aranžovaní. Chcel by som nájsť tú najzdravšiu formu Pajácov s priamym ťahom na bránku.
Martin: No my sme teda nikdy swing ako taký veľmi nehrali, i keď nás už označovali všelijako, napríklad aj ska, čo je tiež tesnotka. Mne sa pieseň Kone nezdá nejako zásadne iná a randál robíme, odkedy hráme. Ale vieme byť aj nežní, veď popýtajte sa materí.

.vy traja ste hudobníci, ktorí sú si v niečo veľmi podobní a v niečom úplne rozdielni. Vedeli by ste sa charakterizovať?
Tomáš: Ďuro je veľmi bystrý, flexibilný ako človek, aj ako muzikant, spoľahlivý kamarát, s ktorým sa veľmi rád bavím. Martina poznám menej. Často sa v ňom nevyznám. Je Blíženec. Na začiatku sme si sadli, vyzeralo to na najväčšie kamarátstvo na svete. Mám na ňom rád, že má v sebe niečo ako delay, ktorý ma niekedy štve, ale je aj pre dobro veci. Jeho postrehy sú zásadné a rozumné.  Je to múdry človek, ani zďaleka nemám taký intelekt ako on. Sme oheň a voda. Máme však okrem hudby  v poslednom čase veľa spoločné, lebo sme sa medzičasom stali tatkovcami.
Juraj: Nič dobré im z očí nekuká! (Smiech) Sú to životní spolupútnici. Rozmýšľal som nad tým, či by sme sa stretávali, aj keby sme nemali kapelu, ale chodíme spolu na pivo.  Neviem, či hudba je to puto. Je nám však súdené, aby sme spolu fungovali. Tomáša vnímam ako veľmi šikovného hudobníka, ktorý má svoje muchy, ale kto nemá. Takisto Martin.  
Martin: The Ješitas!

.aké máte dnes ambície?
Tomáš: Ambície sú choré a celkom zbytočné. Nemám chuť nechať sa nimi zožierať. Hudba je pre mňa dobrodružstvo. Je otvoréná brána do neznáma. Ak ma intuícia neklame, nezľakneme sa, a budeme sa držať tvorivej slobody, tak z toho môže niečo veľké byť. Vážime si, že sme spolu. Verím v obnoveného ducha kapely.
Juraj: Chceli by sme ďalej nahrávať a užívať si koncerty. Vidno to aj na našich nahrávkach. Niektoré sú lepšie, iné horšie, ale keď ich urobíš úprimne, tak zotrvajú. Nesústrediť sa na trendy, ale držať si svoj názor a vkus, nepodliezať latku a ísť si to svoje.   
Martin: Vysadiť príjemnú záhradu. A samozrejme, hrať minimálne tri dni po sebe vo vypredanom Wembley, a potom aspoň .týždeň na Maracaná. (Smiech)

Le Payaco sú bratislavská rocková skupina, fungujúca od polovice 90. rokov. Tvorí ju Tomáš Sloboda (spev, gitara), Martin Stempel (basgitara, spev) a Juraj Vitéz (bicie, spev), na koncertoch im vypomáha gitarista Tomky (Diego). Do rozpadu v roku 2006 kapela nahrala štyri radové albumy. Kapela sa vrátila v roku 2011 koncertom na Pohode. V októbri jej vyšiel výberový album Jukebox, zložený z hitov (Dobrý večer priatelia, Sadni si mi na kolená) ako rôznych vychytáviek (Za lyžicu medu, Káva a čaj). Album obsahuje aj ich nový singel Kone. Ide o prvú pieseňa Pajácov po osemročnej nahrávacej pauze.