Keď v roku 2008 napísal Pavol Rankov román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy), zdalo sa, že si k románovej forme od poviedok iba odskočil. Nakoniec, román opisujúci osudy troch kamarátov počas tridsiatich dramatických rokov slovenských dejín (1938 – 1968) bol vystavaný z malých príbehov (čo mu však nijako neuberalo na kvalite). Keď o tri roky neskôr vyšiel jeho druhý román Matky, zdalo sa, že sa poviedkar zmenil na románopisca. Našťastie sa tak nestalo.
Našťastie, pretože hoci Pavol Rankov vie napísať pútavý román so silným dramatickým oblúkom, jeho prirodzeným literárnym svetom je poviedka. Na malom priestore dokáže rozpovedať magický príbeh s rôznymi dejovými zákrutami, niekoľkými odsekmi dokáže charakterizovať postavy, ktoré sú pritom na konci príbehu iné ako na jej začiatku. Jeho poviedky sa preto podobajú skôr na krátke filmy, než na fotografické momentky či abstraktné obrazy.
Pavol Rankov nám v rozhovore povedal, že poviedky v zbierke Na druhej strane vznikali počas písania románov, niektoré už predtým a že on ich teraz vlastne len vytiahol zo „šuplíkov”. Aj keby to tak bolo (čo u autora so sklonom k mystifikáciám nie je zaručené), aktuálna zbierka poviedok je zaujímavou knihou ako celok.
Táto kniha nemá zadnú stranu, má len dva rovnocenné začiatky, pričom jej koniec je presne v jej strede (tvorí ho escherovská ilustrácia Ivana Titora, na ktorej sa zvláštne konštrukcie končia v akomsi vodnom víre).
Z jednej strany – na starobylo zažltnutom papieri – môžeme čítať tri archaickým jazykom napísané texty z dávnej mýtickej histórie. Na druhej strane – na normálnom, teda bielom papieri – nachádzame šesť poviedok zo súčasnosti. Majú tieto dve strany niečo podobné? Kde sa stretáva tragický príbeh pisára Umbrasa, pomaly zomierajúceho vo chladnom väzení pod kráľovskými stajňami, snívajúc o zelených pláňach bájnej Plamikie, s dvanásťročným chlapcom, ktorý trávi mesiac s príbuzným kdesi na Orave, pričom v dedine nesmie vyjsť najavo, že nie je jeho bratranec, husľový virtuóz Jonáš? Kde sa pretína vtipný príbeh o Pavlovi a Justine, pri ktorom Pavel najprv získa, a potom stratí peniaze, s temnou správou kopáčov, ktorí sa už mnoho generácií snažia prekopať do stredu zeme? Čo spája Abchanovo rozporuplné čakanie na stretnutie s Nasanom a nešťastnú ženu, ktorej svitá nádej, že nebude musieť prežiť ďalšie Vianoce osamote?
Ja si myslím, že ich spája zvedavosť na to (alebo obava z toho), čo je niekde pod povrchom (v prípade kopáčov nad povrchom) každodennosti. To tušené sa v Rankovových poviedkach vždy dostane na svetlo. Ale len na chvíľu, väčšinou úplne na konci, ktorý je často otvorený. Jeho hrdinovia a hrdinky kráčajú pokojne svojimi životmi, až kým nezistia, že všetko je oveľa zložitejšie, než si mysleli. Zdalo sa im, že vedia, no zrazu zisťujú, že vedia len veľmi málo.
Pavol Rankov pritom píše svoje texty s humorom a ľahkosťou, dokonca aj vtedy, keď imituje ornamentálny archaický štýl.
Zbierka poviedok Na druhej strane zároveň ukazuje majstrovstvo, s akým autor knihy zvláda mnohoraké literárne štýly: od newspeaku sociálnych sietí cez romantický horor až po štýl pisára na dvore starovekého panovníka. Je mu pri tom vlastná úspornosť, presnosť, jasnosť, jeho vety sú vybrúsené a čisté.
Za zmienku stojí aj fakt, že Na druhej strane je kniha, ktorá by nemohla vyjsť v elektronickej podobe: rôzne druhy papiera, čítanie z dvoch možných strán, šikovný dizajn (výborný Peter Gála), príjemnosť na dotyk – prosto nedigitalizovateľný artefakt.
Nech sa už na to pozrieme z ktorejkoľvek strany, musíme konštatovať, že návrat Pavla Rankova k poviedkam je jednou z udalostí tohtoročnej literárnej jesene.
Pavol Rankov: Na druhej strane, Artforum, 2013.
Knihy, o ktorých píšeme nájdete na gorila.sk
Našťastie, pretože hoci Pavol Rankov vie napísať pútavý román so silným dramatickým oblúkom, jeho prirodzeným literárnym svetom je poviedka. Na malom priestore dokáže rozpovedať magický príbeh s rôznymi dejovými zákrutami, niekoľkými odsekmi dokáže charakterizovať postavy, ktoré sú pritom na konci príbehu iné ako na jej začiatku. Jeho poviedky sa preto podobajú skôr na krátke filmy, než na fotografické momentky či abstraktné obrazy.
Pavol Rankov nám v rozhovore povedal, že poviedky v zbierke Na druhej strane vznikali počas písania románov, niektoré už predtým a že on ich teraz vlastne len vytiahol zo „šuplíkov”. Aj keby to tak bolo (čo u autora so sklonom k mystifikáciám nie je zaručené), aktuálna zbierka poviedok je zaujímavou knihou ako celok.
Táto kniha nemá zadnú stranu, má len dva rovnocenné začiatky, pričom jej koniec je presne v jej strede (tvorí ho escherovská ilustrácia Ivana Titora, na ktorej sa zvláštne konštrukcie končia v akomsi vodnom víre).
Z jednej strany – na starobylo zažltnutom papieri – môžeme čítať tri archaickým jazykom napísané texty z dávnej mýtickej histórie. Na druhej strane – na normálnom, teda bielom papieri – nachádzame šesť poviedok zo súčasnosti. Majú tieto dve strany niečo podobné? Kde sa stretáva tragický príbeh pisára Umbrasa, pomaly zomierajúceho vo chladnom väzení pod kráľovskými stajňami, snívajúc o zelených pláňach bájnej Plamikie, s dvanásťročným chlapcom, ktorý trávi mesiac s príbuzným kdesi na Orave, pričom v dedine nesmie vyjsť najavo, že nie je jeho bratranec, husľový virtuóz Jonáš? Kde sa pretína vtipný príbeh o Pavlovi a Justine, pri ktorom Pavel najprv získa, a potom stratí peniaze, s temnou správou kopáčov, ktorí sa už mnoho generácií snažia prekopať do stredu zeme? Čo spája Abchanovo rozporuplné čakanie na stretnutie s Nasanom a nešťastnú ženu, ktorej svitá nádej, že nebude musieť prežiť ďalšie Vianoce osamote?
Ja si myslím, že ich spája zvedavosť na to (alebo obava z toho), čo je niekde pod povrchom (v prípade kopáčov nad povrchom) každodennosti. To tušené sa v Rankovových poviedkach vždy dostane na svetlo. Ale len na chvíľu, väčšinou úplne na konci, ktorý je často otvorený. Jeho hrdinovia a hrdinky kráčajú pokojne svojimi životmi, až kým nezistia, že všetko je oveľa zložitejšie, než si mysleli. Zdalo sa im, že vedia, no zrazu zisťujú, že vedia len veľmi málo.
Pavol Rankov pritom píše svoje texty s humorom a ľahkosťou, dokonca aj vtedy, keď imituje ornamentálny archaický štýl.
Zbierka poviedok Na druhej strane zároveň ukazuje majstrovstvo, s akým autor knihy zvláda mnohoraké literárne štýly: od newspeaku sociálnych sietí cez romantický horor až po štýl pisára na dvore starovekého panovníka. Je mu pri tom vlastná úspornosť, presnosť, jasnosť, jeho vety sú vybrúsené a čisté.
Za zmienku stojí aj fakt, že Na druhej strane je kniha, ktorá by nemohla vyjsť v elektronickej podobe: rôzne druhy papiera, čítanie z dvoch možných strán, šikovný dizajn (výborný Peter Gála), príjemnosť na dotyk – prosto nedigitalizovateľný artefakt.
Nech sa už na to pozrieme z ktorejkoľvek strany, musíme konštatovať, že návrat Pavla Rankova k poviedkam je jednou z udalostí tohtoročnej literárnej jesene.
Pavol Rankov: Na druhej strane, Artforum, 2013.
Knihy, o ktorých píšeme nájdete na gorila.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.