Lewis Allan Reed sa narodil v roku 1942 v newyorskom Brooklyne v rodine, ktorá si myslela, že ich syn raz bude právnikom alebo obchodníkom. Viac ako štúdiá ho však zaujímal rokenrol. Pre Reedovo neskôršie pôsobenie bolo dôležité stretnutie s jeho profesorom básnikom Delmorom Schwartzom, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil jeho vnímanie sveta. Tam niekde sa sformoval Lou Reed, ktorý vo svojich skladbách spojil rokenrol a básne do jednoliateho celku. Lou sa najprv živil skladaním ľahkých hitov pre obskúrne vydavateľstvá ako Pickwick Records, kde sa v roku 1964 stretol s mladým welšským hudobníkom a obdivovateľom minimalistickej hudby Johnom Calom. Dvojica založila skupinu, ktorá po doplnení o gitaristu Sterlinga Morrisona a bubeníčku Moe Tucker dostala meno The Velvet Underground, pomenovanú podľa brakovej knižky o sadomasochizme. Velveti boli iní ako vtedajšie kapely. Na rozdiel od kalifornských detí kvetov boli oblečení do čiernej farby a ani ich hudba nebola pestrofarebná, skôr primitívne hypnotická, často postavená na jednom či dvoch akordoch, do ktorých Lou spieval svoje poetické texty.
.pomocná ruka od Andyho a Bowieho
To bol aj dôvod, prečo sa Velveti tak zapáčili newyorskému výtvarníkovi Andymu Warholovi. Slávny umelec ich pozval do svojej Factory, kde sa kapela stala súčasťou jeho multifunkčných predstavení. Andy, ktorý bol pre Reeda rovnako dôležitou osobnosťou ako Schwartz, je podpísaný ako producent pod ich debutovým albumom The Velvet Underground & Nico (1967) s legendárnym banánom na obale. V čase vydania si túto nahrávku kúpilo len zopár fanúšikov, no dnes je dôležitá rovnako ako beatlesácky Seržant. Hudba Velvetov mala silný dopad aj na československú undergroundovú kultúru, ich piesňami sa nechal inšpirovať Mejla Hlavsa s The Plastic People Of The Universe a neskôr aj skupiny Garáž, Slobodná Európa alebo Kosa z nosa. Velveti nahrali štyri albumy, jeden lepší ako druhý, ale Lou z nej v roku 1970 nakoniec vycúval, pretože po personálnych zmenách stratila svoj pôvodný náboj.
Po odchode z VU odštartoval svoju sólovú dráhu nesmelým albumom Lou Reed, ktorý prepadol. Ale spevák mal šťastie, že sa o jeho kariéru zaujímal prominentný fanúšik a vychádzajúca glamrocková hviezda David Bowie, ktorý mu vyprodukoval fantastický Transformer (1972), jeden z najlepších albumov sedemdesiatych rokov, obsahujúci jednu z jeho nesmrteľných piesní Perfect Day. Po Transformeri sa vydal ešte hlbšie do ľudského vnútra a prišiel s artrockovým albumom Berlin, zložených z tém, ktorým sa rokenrol dovtedy skôr vyhýbal. Piesne o masochizme, týraní detí a braní drog znejú ako zhudobnené state z románov Burroughsa, Bukowskeho alebo Selbyho.
Keď sa v polovici 70. rokov nasýtil imidžu rokenrolovej hviezdy, vydal jeden zo svojich najbizarnejších albumov. O Metal Machine Music niektorí kritici napísali, že ním Reed spáchal umeleckú samovraždu. Na dvojplatni nebola jediná pieseň, len rytmický hukot strojov, ktorý prerastal do neznesiteľného vŕzgania, čo sa však, na druhej strane, páčilo nastupujúcej punkovej generácii. Tá označil Reeda za svojho krstného otca. Pre jeho neskoršiu hudobnú dráhu bol veľmi dôležitý album Blue Mask s obalom pripomínajúcim slávny Transformer, no v roku 1982 to bol iný Lou. Už od velvetovských čias mali jeho texty literárnu kvalitu, ale na Blue Mask jeho slová jednoznačne dominujú nad hudobnou zložkou. Keď v roku 1987 zomrel jeho guru Andy Warhol, Reed sa spojil s Johnom Calom a spolu nahrali magický album Songs For Drella, zostavený z piesní o Andyho živote.
.môj hrdina Havel
Ďalší Reedov vrchol prišiel hneď s nasledujúcim albumom New York (1989), ktorý pripomína zhudobnený súbor poviedok z newyorského prostredia. Po páde železnej opony bol jedným z prvých svetových hudobníkov, ktorí navštívili Československo, keď pricestoval do Prahy ako novinár, najatý časopisom Rolling Stone, aby urobil rozhovor so svojím hrdinom, československým prezidentom Václavom Havlom. Začiatkom 90. rokov sa prekvapivo obnovili aj The Velvet Underground, ale po opakujúcich sa nezhodách medzi dvomi kohútmi, Reedom a Calom, sa opäť rozpadli.
V deväťdesiatych rokoch Lou pokračoval v nahrávaní a koncertovaní, ale postupne sa začínal sťahovať z rokenrolového života. Za touto zmenou stála jeho životná láska a avantgardná speváčka Laurie Anderson. Po albume Raven (2003) sa venoval orientálnemu cvičeniu tai-či, fotografovaniu, spotrebnému dizajnu (navrhol si vlastné dioptrické okuliare). Popri tom nahral dva albumy meditatívnych inštrumentáliek, ale fanúšikovia trpezlivo čakali na jeho nové piesne, ktoré vôbec neprichádzali. Čakanie na nového Reeda sa skončilo spoločným albumom so skupinou Metallica. Podľa niektorých je ich spoločný album Lulu novodobým Metal Machine Music. Na túto nahrávku sú rôzne názory, ale nikdo ho nemôže obviniť z vypočítavosti. Lou si vždy šiel svojou cestou, pričom ho nikdy príliš nezaujímalo to, čo si myslia kritici alebo fanúšikovia.
My sme mali to šťastie, že sme ho mohli vidieť naživo na festivale Pohoda 2012, kde jadro repertoáru tvorili piesne z Lulu, no po jeho smrti dostal tento koncert zrazu iný zmysel. Videli sme legendu. Bodka. V posledných rokoch svojho života žil sporiadaným životom, umenie tai-či propagoval aj na svojich koncertoch. Napriek tomu sa v máji tohto roka ocitol na hranici života a smrti, keď mu lekári museli transplantovať pečeň. Po zotavení na Facebooku napísal, že je triumfom modernej medicíny, fyziky a chémie a že sa cíti silný. Nestačilo to. Lou Reed zomrel 27. októbra 2013 na Long Islande vo veku 71 rokov.
.pomocná ruka od Andyho a Bowieho
To bol aj dôvod, prečo sa Velveti tak zapáčili newyorskému výtvarníkovi Andymu Warholovi. Slávny umelec ich pozval do svojej Factory, kde sa kapela stala súčasťou jeho multifunkčných predstavení. Andy, ktorý bol pre Reeda rovnako dôležitou osobnosťou ako Schwartz, je podpísaný ako producent pod ich debutovým albumom The Velvet Underground & Nico (1967) s legendárnym banánom na obale. V čase vydania si túto nahrávku kúpilo len zopár fanúšikov, no dnes je dôležitá rovnako ako beatlesácky Seržant. Hudba Velvetov mala silný dopad aj na československú undergroundovú kultúru, ich piesňami sa nechal inšpirovať Mejla Hlavsa s The Plastic People Of The Universe a neskôr aj skupiny Garáž, Slobodná Európa alebo Kosa z nosa. Velveti nahrali štyri albumy, jeden lepší ako druhý, ale Lou z nej v roku 1970 nakoniec vycúval, pretože po personálnych zmenách stratila svoj pôvodný náboj.
Po odchode z VU odštartoval svoju sólovú dráhu nesmelým albumom Lou Reed, ktorý prepadol. Ale spevák mal šťastie, že sa o jeho kariéru zaujímal prominentný fanúšik a vychádzajúca glamrocková hviezda David Bowie, ktorý mu vyprodukoval fantastický Transformer (1972), jeden z najlepších albumov sedemdesiatych rokov, obsahujúci jednu z jeho nesmrteľných piesní Perfect Day. Po Transformeri sa vydal ešte hlbšie do ľudského vnútra a prišiel s artrockovým albumom Berlin, zložených z tém, ktorým sa rokenrol dovtedy skôr vyhýbal. Piesne o masochizme, týraní detí a braní drog znejú ako zhudobnené state z románov Burroughsa, Bukowskeho alebo Selbyho.
Keď sa v polovici 70. rokov nasýtil imidžu rokenrolovej hviezdy, vydal jeden zo svojich najbizarnejších albumov. O Metal Machine Music niektorí kritici napísali, že ním Reed spáchal umeleckú samovraždu. Na dvojplatni nebola jediná pieseň, len rytmický hukot strojov, ktorý prerastal do neznesiteľného vŕzgania, čo sa však, na druhej strane, páčilo nastupujúcej punkovej generácii. Tá označil Reeda za svojho krstného otca. Pre jeho neskoršiu hudobnú dráhu bol veľmi dôležitý album Blue Mask s obalom pripomínajúcim slávny Transformer, no v roku 1982 to bol iný Lou. Už od velvetovských čias mali jeho texty literárnu kvalitu, ale na Blue Mask jeho slová jednoznačne dominujú nad hudobnou zložkou. Keď v roku 1987 zomrel jeho guru Andy Warhol, Reed sa spojil s Johnom Calom a spolu nahrali magický album Songs For Drella, zostavený z piesní o Andyho živote.
.môj hrdina Havel
Ďalší Reedov vrchol prišiel hneď s nasledujúcim albumom New York (1989), ktorý pripomína zhudobnený súbor poviedok z newyorského prostredia. Po páde železnej opony bol jedným z prvých svetových hudobníkov, ktorí navštívili Československo, keď pricestoval do Prahy ako novinár, najatý časopisom Rolling Stone, aby urobil rozhovor so svojím hrdinom, československým prezidentom Václavom Havlom. Začiatkom 90. rokov sa prekvapivo obnovili aj The Velvet Underground, ale po opakujúcich sa nezhodách medzi dvomi kohútmi, Reedom a Calom, sa opäť rozpadli.
V deväťdesiatych rokoch Lou pokračoval v nahrávaní a koncertovaní, ale postupne sa začínal sťahovať z rokenrolového života. Za touto zmenou stála jeho životná láska a avantgardná speváčka Laurie Anderson. Po albume Raven (2003) sa venoval orientálnemu cvičeniu tai-či, fotografovaniu, spotrebnému dizajnu (navrhol si vlastné dioptrické okuliare). Popri tom nahral dva albumy meditatívnych inštrumentáliek, ale fanúšikovia trpezlivo čakali na jeho nové piesne, ktoré vôbec neprichádzali. Čakanie na nového Reeda sa skončilo spoločným albumom so skupinou Metallica. Podľa niektorých je ich spoločný album Lulu novodobým Metal Machine Music. Na túto nahrávku sú rôzne názory, ale nikdo ho nemôže obviniť z vypočítavosti. Lou si vždy šiel svojou cestou, pričom ho nikdy príliš nezaujímalo to, čo si myslia kritici alebo fanúšikovia.
My sme mali to šťastie, že sme ho mohli vidieť naživo na festivale Pohoda 2012, kde jadro repertoáru tvorili piesne z Lulu, no po jeho smrti dostal tento koncert zrazu iný zmysel. Videli sme legendu. Bodka. V posledných rokoch svojho života žil sporiadaným životom, umenie tai-či propagoval aj na svojich koncertoch. Napriek tomu sa v máji tohto roka ocitol na hranici života a smrti, keď mu lekári museli transplantovať pečeň. Po zotavení na Facebooku napísal, že je triumfom modernej medicíny, fyziky a chémie a že sa cíti silný. Nestačilo to. Lou Reed zomrel 27. októbra 2013 na Long Islande vo veku 71 rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.