V strede je príjemne

„Bol som presvedčený, že nemôžu mať pravdu. Rozhodol som sa preto, že nájdem, kde sa mýlia. Čím viac som skúmal ich argumenty, tým presvedčivejšie však vyzerali. Nejaký čas som si hovoril: No dobre, argumenty sú v poriadku, kapitalizmus je najlepším systémom, no toto si môžu myslieť iba zlí ľudia. Neskôr sa mi srdce a myseľ dostali do súzvuku,“ povedal o svojom posune zo stredu.
Jeho kniha je vyargumentovanou podporou libertariánskych pozícií a zároveň útokom na vtedy najpopulárnejšiu obhajobu ľavicového sociálneho štátu z pera Johna Rawlsa A Theory of Justice. Nozick zožal nevídaný úspech, otvorená obhajoba libertariánskych názorov v nepriateľsky naladenej akadémii však mala svoju cenu. „Po Anarchii bolo obdobie, keď bol môj spoločenský život pomerne oklieštený. Ľudia opovrhovali mojimi postojmi, prestali ma pozývať na spoločenské akcie,“ spomínal neskôr. Proti jeho názorom, ktoré za nasledovaniahodnú utópiu považovali minimálny štát, protestovali v 70. rokoch dokonca aj niektorí jeho študenti. V obavách, že jeho kariéra zamrzne v myšlienkach prvého diela, rozhodol sa na útoky nereagovať.
Jeho libertariánskej povesti neprospel ani súdny spor s majiteľom bytu, v ktorom býval. Známy spisovateľ Erich Segal mu totiž pravidelne dvíhal nájomné. Keď sa Nozick dozvedel, že byt spadá pod štátom regulované nájomné a „neprávom“ teda platí viac, než by mal, rozhodol sa Segala konfrontovať. Ale ten  sa mu vysmial do očí a mával mu pred nosom Anarchiou s tým, že sa v nej vzdal práva sťažovať sa. Nozick dal vec na súd a za pomoci zákonov, s ktorými vnútorne nesúhlasil, sa mu podarilo vysúdiť 30-tisíc dolárov.
Pätnásť rokov po Anarchii vydáva Nozick knihu, kde sa čiastočne sťahuje zo svojich predchádzajúcich pozícií, ktoré „som zastával a teraz mi prídu vážne neadekvátne.“ A okolo päťdesiatky zažíva svoj posun späť do stredu. Napriek tomu ku koncu života trval na tom, že sa stále považuje za libertariána. „Ľudia mi vraveli, si bystrý, vedeli sme, že sa vrátiš, dospeješ, že to bola iba fáza, cez ktorú si potreboval prejsť,“ zdôveril sa Nozick. „Bol to z mojej strany moment slabosti, no bol to taký nádherný pocit, keď ma ľudia tľapkali po pleci a hovorili, ako vo mňa verili a začali ma volať opäť medzi seba. A verte mi, nech mi Boh odpustí, užíval som si, že ma neurážajú. Páčilo sa mi prestať byť vyvrheľom na mojom vlastnom oddelení. A tak som sa nechal niesť. Mohol som byť uštipačný a povedať: Nie, vaša pochvala je postavená na nedorozumení! Mohol som to povedať, ale nespravil som to. Nechal som to tak. Bol som už unavený...“ Autor pracuje v INESS.