Zoë Jenny je sympatická 39-ročná švajčiarska spisovateľka, ktorej próza Izba, posypaná peľom z roku 1997 bola preložená do 27 jazykov. Minulý mesiac zverejnila pozoruhodnú esej s názvom: Moji učitelia boli pedofilní zlepšovatelia sveta. Nevyšla jej na nejakej obskúrnej internetovej stránke konšpiračných teoretikov alebo neonacistov, ale v rešpektovanom denníku Die Welt. Jenny v nej píše o svojich detských zážitkoch zo začiatku 80. rokov, keď navštevovala alternatívnu školu v Bazileji. Vyučovanie bolo podľa jej vlastných slov modelované v duchu myšlienok súdobého „ľavicovo-zeleného hnutia“. Atómová energetika bola „fuj“ a učitelia na prechádzkach v prírode strašili deti, že čoskoro nebudú žiadne stromy. „Tlak na úspech alebo známky nebol nijaký. Viac-menej každý si mohol robiť, čo chcel. No zábava to napriek tomu nebola.“
Jenny vo svojej eseji nenapadá len alternatívne vyučovacie metódy ľudí, ktorých nazýva „zlepšovateľmi sveta“ a „pseudohumanistami“. Zarážajú najmä jej spomienky na sexuálne prechmaty učiteľov: „V ľavicovo-zelených komúnach 70. a 80. rokov žili deti veľmi nebezpečne. Slobodne sa cítili predovšetkým dospelí, ktorí prekračovali všetky hranice, vedení nesprávne chápaným voľnomyšlienkarstvom.“ Jenny napríklad spomína, ako ju a jej spolužiakov vo veku deväť rokov učitelia nútili do nepríjemnej vzájomnej diskusie o sebaukájaní. Alebo ako zneužili každú príležitosť na dôverný fyzický kontakt: „Veď človek bol tolerantný. Oslobodený od ostýchavosti...“
.kostlivci sexuálnej revolúcie
Svoje vyznanie na stránkach Die Welt napísala Jenny ako reakciu na zľahčovanie pedofilných podozrení zo strany nemeckých Zelených. Najmä na túto politickú stranu sa totiž vzťahujú udalosti spred štvrťstoročia. Zelení až teraz čiastočne zaplatili za svoju niekdajšiu snahu legalizovať pedofíliu politickú cenu: strana, ktorá si pred časom trúfala na volebný zisk 15 percent, v septembrových voľbách pohorela (získala 8,4 percent). Na debakli mal podiel aj fakt, že pred voľbami sa objavili nové informácie o „pedofilnej“ minulosti strany, pričom kauza sa dotkla aj volebného lídra Jürgena Trittina. Zelení reagovali síce pohotovo, povolali nezávislých výskumníkov, ktorí mali všetko spracovať a zverejniť. No švajčiarskej spisovateľke sa takéto expertné vyrovnávanie s minulosťou nezdá dostatočné od strany, ktorá sa často z pozície morálnej nadradenosti vyžívala v štylizovanom pohoršovaní nad pokleskami druhých. Jej vlastnými slovami: „Vďaka Zeleným sa z ochrany prírody stala téma na politickej úrovni. Súčasne otvorili svojou požiadavkou na legalizáciu pedofílie dvere zločinu. Dávali najavo úctu voči stromom, no deti brali ako materiál na experimentovanie – hračku, s ktorou sa dalo robiť, čo sa len zachcelo.“
Kauza nemeckých Zelených esejou Zoë Jenny zmedzinárodnela. Aspekty, ktoré Švajčiarka pranieruje, boli v nemecky hovoriacom priestore generačnou záležitosťou. Už-už sa zdá, že škandál konečne zmizne zo stránok novín. No vzápätí sa objaví nejaká nová spojitosť, ktorá celý prípad posúva ďalej. Napríklad len pred dvoma týždňami prišla správa, že nemecká polícia zatkla radového člena straníckeho aparátu Zelených, ktorý je vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie zo zneužívania detí. No s pôvodnou pedofilnou kauzou, ktorá je témou tohto článku, nemá nič spoločné. Do strany totiž vstúpil až v roku 1992...
Slovenský čitateľ si pod stranou Zelených možno predstavuje ochrancov dažďových pralesov, bojovníkov proti globálnemu otepľovaniu či záchrancov ohrozených živočíšnych druhov. No nemeckí Zelení sú viac, než len politickým krídlom ochrancov prírody. Tento subjekt vznikol na začiatku 80. rokov ako zmes viacerých prúdov. Stretli sa tu bojovníci proti atómovej energetike, pacifisti, starnúci hippies, feministky či prívrženci takzvanej novej ľavice, ktorá mala svoje korene v revolučnom študentskom hnutí roku 1968. Keď sa v roku 1983 dostali prvý raz do nemeckého parlamentu, pôsobili Zelení výstredne. Vystupovali vo svetroch a spochybňovali mnohé prvky tradičnej politickej práce. Medzičasom sa však naučili nosiť sako s kravatou a stali sa fakticky stranou ekologicky uvedomelého „meštiactva“ – čo je tak trochu irónia, keďže na šesťdesiatosmičkárskej kritike „úzkoprsej buržoázie“ sa tieto prúdy v začiatkoch svojej existencie profilovali.
.červený Dany
Celá pedofilná kauza sa začala ešte v marci. Predseda Spolkového ústavného súdu Andreas Vosskuhle sa vtedy odmietol zúčastniť na odovzdávaní prestížnej Ceny Theodora Heussa, ktorá bola tento rok udelená zelenému poslancovi Európskeho parlamentu Danielovi Cohn-Benditovi. Sudca to odôvodnil tým, že europoslanec sa kedysi „nie neproblematicky“ vyjadril o sexuálnych vzťahoch medzi deťmi a dospelými, pričom svojou účasťou nechcel vzbudiť dojem, že Spolkový ústavný súd podobné výpovede schvaľuje. Dnes 68-ročný Cohn-Bendit, prezývaný „Červený Dany“, má za sebou pestrú minulosť. V máji 1968 sa ako zapálený rečník zúčastnil na masových demonštráciách v Paríži, namierených proti prezidentovi Charlesovi de Gaullovi. Neskôr pôsobil ako vychovávateľ v alternatívnej materskej škôlke vo Frankfurte nad Mohanom.
V roku 1975 vyšla Cohn-Benditovi kniha s názvom Veľký bazár, ktorá je čiastočne autobiografiou, čiastočne fikciou a čiastočne politickým manifestom. V nej okrem iného píše aj o sexuálnej skúsenosti vychovávateľa v škôlke: „Môj sústavný flirt so všetkými deťmi nadobudol čoskoro erotické črty. Úplne som dokázal cítiť, ako sa už päťročné dievčatká učia baliť ma.“ Na inom mieste dodáva: „Stalo sa mi viackrát, že mi niektoré deti otvorili rázporok a začali ma hladkať. Podľa okolností som zakaždým reagoval rôzne. No ich želanie ma postavilo pred problémy. Pýtal som sa ich: Prečo sa nehráte sami medzi sebou, prečo ste si zvolili mňa, a nie iné deti? No keď na tom trvali, napriek tomu som ich hladkal.“
Zaujímavé je, že nič z opisovaného sa zrejme nestalo. Tieto výňatky vyvolali škandál už v roku 2001, no neexistovali žiadne obete zneužívania. Dnes už dospelé deti a ich rodičia popreli, žeby ich Cohn-Bendit kedysi zneužíval. Zmienené pasáže si „Červený Dany“ pravdepodobne len vymyslel, aby bol zaujímavý. Napokon, sám to priznal v stanovisku z roku 2001: „Zhrňujem tu nespočetné debaty, chcem vyhrocovať a provokovať. Zmiešavam rozhovory a otvorené otázky do osobnej pozície. Pritom sa snažím – a to mi, samozrejme, možno vyčítať – profilovať sa ako lámač tabuizovaných tém. Niektoré riadky tejto úvahy sú z dnešného hľadiska neznesiteľné a nesprávne.“
.zeitgeist
Hoci mladícke slová Cohn-Bendita boli zrejme len pózou, oživený záujem o jeho kauzu vrhol tieň podozrení aj na Zelených. Týždenník Spiegel uverejnil informácie o internej pracovnej skupine v rámci strany, ktorá niesla skratku BAG Schwup (Spolková pracovná skupina Homosexuáli, pederasti a transsexuáli). Fungovala v 80. rokoch, financovalo ju vedenie strany a poslanecký klub. Na jej obežníkoch sa zvykli vyskytovať kresby nahých chlapcov s anjelskými krídlami. Okrem iného sa táto pracovná skupina zasadzovala o legalizáciu pohlavného styku medzi dospelými a deťmi. Za týmto účelom sa používala rétorická finta. Trestným mal zostať len nedobrovoľný pohlavný styk. „Dobrovoľné“ sexuálne kontakty medzi deťmi a dospelými by boli povolené. Prirodzene, takéto rozlišovanie ignoruje, že dieťa môže byť do onej „dobrovoľnosti“ dospelým ľahko vmanipulované.
Investigatívci z týždenníka Spiegel zistili, že posledný koordinátor pracovnej skupiny (pred jej zrušením v roku 1987) bol muž, ktorého šesťkrát odsúdili za zneužívanie maloletých. No požiadavky na zmenu zákona v prospech pedofilov si nachádzali počas 80. rokov cestu aj do oficiálnych volebných dokumentov strany na krajinskej úrovni. V jednom manifeste z roku 1985, ktorý vznikol v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko, sa píše: „Obojstranne dobrovoľné sexuálne vzťahy medzi dospelými a deťmi musia zostať beztrestné. (...) Keďže deti sú ľuďmi, nemá nikto právo sa pod akoukoľvek zámienkou povzniesť nad ich práva na sebaurčenie a osobné šťastie.“ Dobovú debatu utvárala akási zvláštna predstava o bezmedznej voľnosti a všeobjímajúcej tolerancii, ktorá nemala byť zviazaná žiadnymi tradičnými konvenciami. Veková hranica pre konsenzuálny pohlavný styk mala byť buď znížená na šesť alebo osem rokov, či úplne odstránená. Prirodzene, mimo strany podobné nápady vyvolávali odpor.
Nešlo však len o pokus presadiť záujmy pedofilov politicky. Denník Die Welt v júli priniesol výpoveď dnes 46-ročného muža, ktorý na prelome 70. a 80. rokoch vyrastal vo vidieckej komúne, inšpirovanej ideálmi šesťdesiatosmičkárskeho hnutia. Vodca tejto komúny bol aktívny vo vedení Zelených v spolkovej krajine Severné Porýnie–Vestfálsko. Dvanásťročné deti dostávali sladkosti, cigarety, pornočasopisy alebo peniaze, ak sa dospelými členmi komúny nechali obchytkávať. Argumentovalo sa tým, že veď aj grécki filozofi si vydržiavali dospievajúcich chlapcov.
.„Aufarbeitung“
Dnešné vedenie Zelených sa rozhodne dištancovalo od absencie úsudku svojich predchodcov z počiatkov existencie strany. Zaplatili aj nezávislé vyšetrovanie, ktoré má dobový vplyv pedoloby zasadiť do správneho kontextu. Vtedajšia doba musí byť „spracúvaná“, opakujú špičky strany. Skloňujú pritom slovo „Aufarbeitung“, ktoré sa inak zvykne používať v kontexte kritického vyrovnávania sa Nemcov s nacistickou minulosťou. No niektorí nemeckí komentátori škodoradostne pripomenuli Zeleným, ako okázalo sa v minulosti pohoršovali nad prípadmi zneužívania v Katolíckej cirkvi. Pritom z cirkevných kruhov nikdy nezaznievalo, že pedofília má byť legálna.
Spätne pôsobí zarážajúco, ako vôbec mohli ľudia podporujúci pedofíliu vložiť nohu do dverí nemeckej politiky. Na pochopenie je nutné vrátiť sa k myšlienkovým koreňom Zelených, teda ku kultúrnej revolte 60. rokov. Intelektuálne vtedy bola v móde akási syntéza Sigmunda Freuda a Karla Marxa, ktorá našla svoje vyjadrenie v dielach mysliteľov ako Wilhelm Reich. Zväzujúca prudérna „buržoázna“ sexuálna morálka vraj vedie k osobným frustráciám a neurózam, ktoré príslušníkov mestských stredných vrstiev ženú do náručia militarizmu či fašizmu. Sexuálne oslobodenie od „prekonaných“ tradícií a konvencií, voľná láska, a antiautoritatívna výchova mali vytvoriť nového človeka, v ktorého duši už nebude nič zlé. Dnes vidíme, že je to nezmysel. Sexuálna sloboda zjavne nebráni ľuďom, aby sa cítili frustrovane či neuroticky.
No aj keď stará sexuálna morálka mala svoje nedostatky, nemecká pedofilná kauza naznačuje, s akou zaslepenosťou bola časť šesťdesiatosmičkárskych revolucionárov ešte pred pár desaťročiami ochotná zvrhnúť akékoľvek sexuálne tabu, teda aj tie zmysluplné. Inými slovami: S vaničkou boli ochotní vyliať aj dieťa. V tomto prípade doslova.
Jenny vo svojej eseji nenapadá len alternatívne vyučovacie metódy ľudí, ktorých nazýva „zlepšovateľmi sveta“ a „pseudohumanistami“. Zarážajú najmä jej spomienky na sexuálne prechmaty učiteľov: „V ľavicovo-zelených komúnach 70. a 80. rokov žili deti veľmi nebezpečne. Slobodne sa cítili predovšetkým dospelí, ktorí prekračovali všetky hranice, vedení nesprávne chápaným voľnomyšlienkarstvom.“ Jenny napríklad spomína, ako ju a jej spolužiakov vo veku deväť rokov učitelia nútili do nepríjemnej vzájomnej diskusie o sebaukájaní. Alebo ako zneužili každú príležitosť na dôverný fyzický kontakt: „Veď človek bol tolerantný. Oslobodený od ostýchavosti...“
.kostlivci sexuálnej revolúcie
Svoje vyznanie na stránkach Die Welt napísala Jenny ako reakciu na zľahčovanie pedofilných podozrení zo strany nemeckých Zelených. Najmä na túto politickú stranu sa totiž vzťahujú udalosti spred štvrťstoročia. Zelení až teraz čiastočne zaplatili za svoju niekdajšiu snahu legalizovať pedofíliu politickú cenu: strana, ktorá si pred časom trúfala na volebný zisk 15 percent, v septembrových voľbách pohorela (získala 8,4 percent). Na debakli mal podiel aj fakt, že pred voľbami sa objavili nové informácie o „pedofilnej“ minulosti strany, pričom kauza sa dotkla aj volebného lídra Jürgena Trittina. Zelení reagovali síce pohotovo, povolali nezávislých výskumníkov, ktorí mali všetko spracovať a zverejniť. No švajčiarskej spisovateľke sa takéto expertné vyrovnávanie s minulosťou nezdá dostatočné od strany, ktorá sa často z pozície morálnej nadradenosti vyžívala v štylizovanom pohoršovaní nad pokleskami druhých. Jej vlastnými slovami: „Vďaka Zeleným sa z ochrany prírody stala téma na politickej úrovni. Súčasne otvorili svojou požiadavkou na legalizáciu pedofílie dvere zločinu. Dávali najavo úctu voči stromom, no deti brali ako materiál na experimentovanie – hračku, s ktorou sa dalo robiť, čo sa len zachcelo.“
Kauza nemeckých Zelených esejou Zoë Jenny zmedzinárodnela. Aspekty, ktoré Švajčiarka pranieruje, boli v nemecky hovoriacom priestore generačnou záležitosťou. Už-už sa zdá, že škandál konečne zmizne zo stránok novín. No vzápätí sa objaví nejaká nová spojitosť, ktorá celý prípad posúva ďalej. Napríklad len pred dvoma týždňami prišla správa, že nemecká polícia zatkla radového člena straníckeho aparátu Zelených, ktorý je vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie zo zneužívania detí. No s pôvodnou pedofilnou kauzou, ktorá je témou tohto článku, nemá nič spoločné. Do strany totiž vstúpil až v roku 1992...
Slovenský čitateľ si pod stranou Zelených možno predstavuje ochrancov dažďových pralesov, bojovníkov proti globálnemu otepľovaniu či záchrancov ohrozených živočíšnych druhov. No nemeckí Zelení sú viac, než len politickým krídlom ochrancov prírody. Tento subjekt vznikol na začiatku 80. rokov ako zmes viacerých prúdov. Stretli sa tu bojovníci proti atómovej energetike, pacifisti, starnúci hippies, feministky či prívrženci takzvanej novej ľavice, ktorá mala svoje korene v revolučnom študentskom hnutí roku 1968. Keď sa v roku 1983 dostali prvý raz do nemeckého parlamentu, pôsobili Zelení výstredne. Vystupovali vo svetroch a spochybňovali mnohé prvky tradičnej politickej práce. Medzičasom sa však naučili nosiť sako s kravatou a stali sa fakticky stranou ekologicky uvedomelého „meštiactva“ – čo je tak trochu irónia, keďže na šesťdesiatosmičkárskej kritike „úzkoprsej buržoázie“ sa tieto prúdy v začiatkoch svojej existencie profilovali.
.červený Dany
Celá pedofilná kauza sa začala ešte v marci. Predseda Spolkového ústavného súdu Andreas Vosskuhle sa vtedy odmietol zúčastniť na odovzdávaní prestížnej Ceny Theodora Heussa, ktorá bola tento rok udelená zelenému poslancovi Európskeho parlamentu Danielovi Cohn-Benditovi. Sudca to odôvodnil tým, že europoslanec sa kedysi „nie neproblematicky“ vyjadril o sexuálnych vzťahoch medzi deťmi a dospelými, pričom svojou účasťou nechcel vzbudiť dojem, že Spolkový ústavný súd podobné výpovede schvaľuje. Dnes 68-ročný Cohn-Bendit, prezývaný „Červený Dany“, má za sebou pestrú minulosť. V máji 1968 sa ako zapálený rečník zúčastnil na masových demonštráciách v Paríži, namierených proti prezidentovi Charlesovi de Gaullovi. Neskôr pôsobil ako vychovávateľ v alternatívnej materskej škôlke vo Frankfurte nad Mohanom.
V roku 1975 vyšla Cohn-Benditovi kniha s názvom Veľký bazár, ktorá je čiastočne autobiografiou, čiastočne fikciou a čiastočne politickým manifestom. V nej okrem iného píše aj o sexuálnej skúsenosti vychovávateľa v škôlke: „Môj sústavný flirt so všetkými deťmi nadobudol čoskoro erotické črty. Úplne som dokázal cítiť, ako sa už päťročné dievčatká učia baliť ma.“ Na inom mieste dodáva: „Stalo sa mi viackrát, že mi niektoré deti otvorili rázporok a začali ma hladkať. Podľa okolností som zakaždým reagoval rôzne. No ich želanie ma postavilo pred problémy. Pýtal som sa ich: Prečo sa nehráte sami medzi sebou, prečo ste si zvolili mňa, a nie iné deti? No keď na tom trvali, napriek tomu som ich hladkal.“
Zaujímavé je, že nič z opisovaného sa zrejme nestalo. Tieto výňatky vyvolali škandál už v roku 2001, no neexistovali žiadne obete zneužívania. Dnes už dospelé deti a ich rodičia popreli, žeby ich Cohn-Bendit kedysi zneužíval. Zmienené pasáže si „Červený Dany“ pravdepodobne len vymyslel, aby bol zaujímavý. Napokon, sám to priznal v stanovisku z roku 2001: „Zhrňujem tu nespočetné debaty, chcem vyhrocovať a provokovať. Zmiešavam rozhovory a otvorené otázky do osobnej pozície. Pritom sa snažím – a to mi, samozrejme, možno vyčítať – profilovať sa ako lámač tabuizovaných tém. Niektoré riadky tejto úvahy sú z dnešného hľadiska neznesiteľné a nesprávne.“
.zeitgeist
Hoci mladícke slová Cohn-Bendita boli zrejme len pózou, oživený záujem o jeho kauzu vrhol tieň podozrení aj na Zelených. Týždenník Spiegel uverejnil informácie o internej pracovnej skupine v rámci strany, ktorá niesla skratku BAG Schwup (Spolková pracovná skupina Homosexuáli, pederasti a transsexuáli). Fungovala v 80. rokoch, financovalo ju vedenie strany a poslanecký klub. Na jej obežníkoch sa zvykli vyskytovať kresby nahých chlapcov s anjelskými krídlami. Okrem iného sa táto pracovná skupina zasadzovala o legalizáciu pohlavného styku medzi dospelými a deťmi. Za týmto účelom sa používala rétorická finta. Trestným mal zostať len nedobrovoľný pohlavný styk. „Dobrovoľné“ sexuálne kontakty medzi deťmi a dospelými by boli povolené. Prirodzene, takéto rozlišovanie ignoruje, že dieťa môže byť do onej „dobrovoľnosti“ dospelým ľahko vmanipulované.
Investigatívci z týždenníka Spiegel zistili, že posledný koordinátor pracovnej skupiny (pred jej zrušením v roku 1987) bol muž, ktorého šesťkrát odsúdili za zneužívanie maloletých. No požiadavky na zmenu zákona v prospech pedofilov si nachádzali počas 80. rokov cestu aj do oficiálnych volebných dokumentov strany na krajinskej úrovni. V jednom manifeste z roku 1985, ktorý vznikol v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko, sa píše: „Obojstranne dobrovoľné sexuálne vzťahy medzi dospelými a deťmi musia zostať beztrestné. (...) Keďže deti sú ľuďmi, nemá nikto právo sa pod akoukoľvek zámienkou povzniesť nad ich práva na sebaurčenie a osobné šťastie.“ Dobovú debatu utvárala akási zvláštna predstava o bezmedznej voľnosti a všeobjímajúcej tolerancii, ktorá nemala byť zviazaná žiadnymi tradičnými konvenciami. Veková hranica pre konsenzuálny pohlavný styk mala byť buď znížená na šesť alebo osem rokov, či úplne odstránená. Prirodzene, mimo strany podobné nápady vyvolávali odpor.
Nešlo však len o pokus presadiť záujmy pedofilov politicky. Denník Die Welt v júli priniesol výpoveď dnes 46-ročného muža, ktorý na prelome 70. a 80. rokoch vyrastal vo vidieckej komúne, inšpirovanej ideálmi šesťdesiatosmičkárskeho hnutia. Vodca tejto komúny bol aktívny vo vedení Zelených v spolkovej krajine Severné Porýnie–Vestfálsko. Dvanásťročné deti dostávali sladkosti, cigarety, pornočasopisy alebo peniaze, ak sa dospelými členmi komúny nechali obchytkávať. Argumentovalo sa tým, že veď aj grécki filozofi si vydržiavali dospievajúcich chlapcov.
.„Aufarbeitung“
Dnešné vedenie Zelených sa rozhodne dištancovalo od absencie úsudku svojich predchodcov z počiatkov existencie strany. Zaplatili aj nezávislé vyšetrovanie, ktoré má dobový vplyv pedoloby zasadiť do správneho kontextu. Vtedajšia doba musí byť „spracúvaná“, opakujú špičky strany. Skloňujú pritom slovo „Aufarbeitung“, ktoré sa inak zvykne používať v kontexte kritického vyrovnávania sa Nemcov s nacistickou minulosťou. No niektorí nemeckí komentátori škodoradostne pripomenuli Zeleným, ako okázalo sa v minulosti pohoršovali nad prípadmi zneužívania v Katolíckej cirkvi. Pritom z cirkevných kruhov nikdy nezaznievalo, že pedofília má byť legálna.
Spätne pôsobí zarážajúco, ako vôbec mohli ľudia podporujúci pedofíliu vložiť nohu do dverí nemeckej politiky. Na pochopenie je nutné vrátiť sa k myšlienkovým koreňom Zelených, teda ku kultúrnej revolte 60. rokov. Intelektuálne vtedy bola v móde akási syntéza Sigmunda Freuda a Karla Marxa, ktorá našla svoje vyjadrenie v dielach mysliteľov ako Wilhelm Reich. Zväzujúca prudérna „buržoázna“ sexuálna morálka vraj vedie k osobným frustráciám a neurózam, ktoré príslušníkov mestských stredných vrstiev ženú do náručia militarizmu či fašizmu. Sexuálne oslobodenie od „prekonaných“ tradícií a konvencií, voľná láska, a antiautoritatívna výchova mali vytvoriť nového človeka, v ktorého duši už nebude nič zlé. Dnes vidíme, že je to nezmysel. Sexuálna sloboda zjavne nebráni ľuďom, aby sa cítili frustrovane či neuroticky.
No aj keď stará sexuálna morálka mala svoje nedostatky, nemecká pedofilná kauza naznačuje, s akou zaslepenosťou bola časť šesťdesiatosmičkárskych revolucionárov ešte pred pár desaťročiami ochotná zvrhnúť akékoľvek sexuálne tabu, teda aj tie zmysluplné. Inými slovami: S vaničkou boli ochotní vyliať aj dieťa. V tomto prípade doslova.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.