So smútkom registrujem dva pohľady na rok 1989, ktoré sa postupne ujímajú medzi mladými ľuďmi. Ten prvý hovorí, že išlo o úplnú naivitu zúčastnených, že lídri protikomunistickej revolúcie nič nezvládli a že preto celý November poslúžil vlastne iba komunistom, ktorí beztrestne znovu vládnu.
Druhý pohľad ide ešte ďalej. Čoraz častejšie počúvam, že celá zmena z roku 1989 bola dobre premysleným podvodom, ktorým bol zneužitý idealizmus námestí a ktorý poslúžil všetkým ponovembrovým vládam len na to, aby rozkradli spoločný majetok.
Sú to hnusné lži. A sú nebezpečné, pretože vykresľujú svet ako temný priestor, v ktorom nič nie je také, ako vyzerá, a preto sa nedá ničomu a nikomu veriť, len sebe (a svojim komplexom). V takto nastavenom vedomí sa neznesiteľne ľahko rodí ahistorický názor z našich antigorilích protestov, podľa ktorých všetci politici stále iba kradli, a rovnako bez odporu môže v Česku Andrej Babiš povedať, že vlády tu za 23 rokov vlastne nič dobré neurobili.
Tvrdím s absolútnou istotou, že 17. november 1989 nebol žiadny tajomný dátum, nebolo to spiknutie ani vopred premyslený plán na získanie majetku. Samozrejme, že to bol aj výsledok slabosti celého sovietskeho bloku, jeho ekonomického zaostávania a celkového úpadku, ale v prvom rade to bol dôsledok úplnej straty dôvery väčšiny ľudí v režim, ktorý nám vládol. A tá strata bola netajná, neplánovaná a nijako nesúvisela s budúcou privatizáciou či novými politickými stranami. Bez straty dôvery by sa predsa nenaplnili námestia, nebol by generálny štrajk a nebolo by ani strachu ústredného výboru Komunistickej strany, použiť armádu a políciu.
Nebudem tu o Novembri hovoriť všeobecné múdra. Tým, ktorí si myslia, že všetko bolo zinscenované, ponúkam len osobný zážitok opaku. Mal som vtedy 24 rokov, práve som sa vrátil z povinnej vojenskej služby a nastúpil som do Elektrotechnického ústavu SAV. Keď v piatok 17. novembra na Národní tříde v Prahe zmlátili študentov, celý ďalší týždeň sme o tom v práci denne vášnivo diskutovali. Viacerí sme sa rýchlo dohodli na spoločnom vyhlásení ústavu, ktorým sme podporili známe požiadavky na zmenu. Pamätám si, ako som to vyhlásenie odhodlane zvieral v ruke a predieral sa davom na Námestí SNP, aby som ho doručil priamo na tribúnu. Dal som ho do rúk Jánovi Budajovi, ktorý sa poďakoval a hneď aj ospravedlnil, že ho asi na tribúne neprečítajú celé, lebo stovky podobných vyhlásení sa nestihnú prečítať, ale niečo z neho zaznelo. Na druhý deň ráno som cestou do ústavu stretol nášho riaditeľa, ktorý sa ešte s niekým dôležitým nahnevane zhováral, ako sa len mohlo to vyhlásenie nášho ústavu dostať na tribúnu a kto ho tam asi doručil. On tiež myslel na konšpiráciu, ako jej dnešní milovníci, ale November bol úplne priamy a priezračne osobný. Lebo podobne osobne, ako to maličké vyhlásenie nášho ústavu, vzniklo celé VPN, všetky iniciatívy, vyhlásenia, prejavy a gestá tých sychravých dní. Aj na fotografiách tejto fototémy vidno, aké bolo vtedajšie Československo zanedbané, šedé a nevkusné. Ale v rozhodujúcich ľuďoch z námestí bolo upratané, boli pestrofarební a námestia boli až zázračne plné lepšieho vkusu.
Ak dnes počujem, že všetko to bol vopred naplánovaný podvod, chce sa mi z tej zloby a neúcty k realite vracať. Ale aj názor, že odvtedy všetky vlády iba kradli a koristili, je zvrátený. Mal som šťastie poznať celú generáciu ľudí Novembra, a hoci mnohí neskôr všelijako zlyhávali, brázda, ktorú vyryli v tejto krajine, je doslova historická. Oni predsa zmenili zákony, inštitúcie aj mnohé zvyklosti tak, že dodnes máme slobodu. Ak Babiš tvrdí, že vlády 23 rokov iba škodili, nerešpektuje ani len to, že on sám mohol vďaka ťažkým reformám oných škodiacich vlád podnikať a prosperovať.
Samozrejme, mnohé sa nepodarilo. A samozrejme, aj vinou naivity a zlyhaní ponovembrových politikov. Ale každý z nás je v čomsi naivný a v čomsi zlyháva. Tak čo chceme od politikov? Zázraky?
Som novinár celé to obdobie a myslím si, že mám oveľa viac informácií z prvej ruky, a teda aj dôvodov byť sklamaný a prskať, než rodiaci sa popierači Novembra. Ale realita ma už do smrti nepustí: Ľudia, ktorí tu pred 24 rokmi osobne garantovali November, a nasledujúce roky osobne bránili jeho plody, nie sú ani bábky síl v pozadí, ani podvodníci, ale najvýraznejšia a najplodnejšia generácia posledných dvoch desaťročí.
Sedemnásty november 1989 je už 24 rokov mojím dátumom storočia.
Druhý pohľad ide ešte ďalej. Čoraz častejšie počúvam, že celá zmena z roku 1989 bola dobre premysleným podvodom, ktorým bol zneužitý idealizmus námestí a ktorý poslúžil všetkým ponovembrovým vládam len na to, aby rozkradli spoločný majetok.
Sú to hnusné lži. A sú nebezpečné, pretože vykresľujú svet ako temný priestor, v ktorom nič nie je také, ako vyzerá, a preto sa nedá ničomu a nikomu veriť, len sebe (a svojim komplexom). V takto nastavenom vedomí sa neznesiteľne ľahko rodí ahistorický názor z našich antigorilích protestov, podľa ktorých všetci politici stále iba kradli, a rovnako bez odporu môže v Česku Andrej Babiš povedať, že vlády tu za 23 rokov vlastne nič dobré neurobili.
Tvrdím s absolútnou istotou, že 17. november 1989 nebol žiadny tajomný dátum, nebolo to spiknutie ani vopred premyslený plán na získanie majetku. Samozrejme, že to bol aj výsledok slabosti celého sovietskeho bloku, jeho ekonomického zaostávania a celkového úpadku, ale v prvom rade to bol dôsledok úplnej straty dôvery väčšiny ľudí v režim, ktorý nám vládol. A tá strata bola netajná, neplánovaná a nijako nesúvisela s budúcou privatizáciou či novými politickými stranami. Bez straty dôvery by sa predsa nenaplnili námestia, nebol by generálny štrajk a nebolo by ani strachu ústredného výboru Komunistickej strany, použiť armádu a políciu.
Nebudem tu o Novembri hovoriť všeobecné múdra. Tým, ktorí si myslia, že všetko bolo zinscenované, ponúkam len osobný zážitok opaku. Mal som vtedy 24 rokov, práve som sa vrátil z povinnej vojenskej služby a nastúpil som do Elektrotechnického ústavu SAV. Keď v piatok 17. novembra na Národní tříde v Prahe zmlátili študentov, celý ďalší týždeň sme o tom v práci denne vášnivo diskutovali. Viacerí sme sa rýchlo dohodli na spoločnom vyhlásení ústavu, ktorým sme podporili známe požiadavky na zmenu. Pamätám si, ako som to vyhlásenie odhodlane zvieral v ruke a predieral sa davom na Námestí SNP, aby som ho doručil priamo na tribúnu. Dal som ho do rúk Jánovi Budajovi, ktorý sa poďakoval a hneď aj ospravedlnil, že ho asi na tribúne neprečítajú celé, lebo stovky podobných vyhlásení sa nestihnú prečítať, ale niečo z neho zaznelo. Na druhý deň ráno som cestou do ústavu stretol nášho riaditeľa, ktorý sa ešte s niekým dôležitým nahnevane zhováral, ako sa len mohlo to vyhlásenie nášho ústavu dostať na tribúnu a kto ho tam asi doručil. On tiež myslel na konšpiráciu, ako jej dnešní milovníci, ale November bol úplne priamy a priezračne osobný. Lebo podobne osobne, ako to maličké vyhlásenie nášho ústavu, vzniklo celé VPN, všetky iniciatívy, vyhlásenia, prejavy a gestá tých sychravých dní. Aj na fotografiách tejto fototémy vidno, aké bolo vtedajšie Československo zanedbané, šedé a nevkusné. Ale v rozhodujúcich ľuďoch z námestí bolo upratané, boli pestrofarební a námestia boli až zázračne plné lepšieho vkusu.
Ak dnes počujem, že všetko to bol vopred naplánovaný podvod, chce sa mi z tej zloby a neúcty k realite vracať. Ale aj názor, že odvtedy všetky vlády iba kradli a koristili, je zvrátený. Mal som šťastie poznať celú generáciu ľudí Novembra, a hoci mnohí neskôr všelijako zlyhávali, brázda, ktorú vyryli v tejto krajine, je doslova historická. Oni predsa zmenili zákony, inštitúcie aj mnohé zvyklosti tak, že dodnes máme slobodu. Ak Babiš tvrdí, že vlády 23 rokov iba škodili, nerešpektuje ani len to, že on sám mohol vďaka ťažkým reformám oných škodiacich vlád podnikať a prosperovať.
Samozrejme, mnohé sa nepodarilo. A samozrejme, aj vinou naivity a zlyhaní ponovembrových politikov. Ale každý z nás je v čomsi naivný a v čomsi zlyháva. Tak čo chceme od politikov? Zázraky?
Som novinár celé to obdobie a myslím si, že mám oveľa viac informácií z prvej ruky, a teda aj dôvodov byť sklamaný a prskať, než rodiaci sa popierači Novembra. Ale realita ma už do smrti nepustí: Ľudia, ktorí tu pred 24 rokmi osobne garantovali November, a nasledujúce roky osobne bránili jeho plody, nie sú ani bábky síl v pozadí, ani podvodníci, ale najvýraznejšia a najplodnejšia generácia posledných dvoch desaťročí.
Sedemnásty november 1989 je už 24 rokov mojím dátumom storočia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.