.výsledok? Vysoká účasť vo väčšine prevažne srbských oblastí na úrovni okolo 50 až 60 percent, ale aj násilnosti a opakovanie volieb v troch okrskoch v severnej, teda srbskej časti etnicky rozdeleného mesta Kosovská Mitrovica.
.obete zastrašovania
Voľby mali byť testom aprílovej dohody o normalizácii vzťahov medzi Prištinou a Belehradom a tiež mali viesť k integrácii srbskej menšiny, najmä na severe. Väčšina kosovských Srbov žije vo veľkej miere integrovaná do kosovskej spoločnosti v enklávach na juh od rieky Ibar. U nich problémy neboli, na voľbách sa masovo zúčastnili a dohody z Bruselu vítajú. Iná situácia je však na sever od riek Ibar, teda v oblasti všeobecne považovanej za zónu bezprávia, kde už nevládne Belehrad, no ešte nevládne ani Priština. Investigatívny program súkromnej belehradskej televízie B92 v seriáli reportáží výstižne nazvaných Vlastenecká rabovačka pred časom ukázal, že sa tu vo veľkom pašuje, podvádza na daniach a miznú podporné fondy z Belehradu. Tamojší radikálne naladení kosovskí Srbi odmietajú dohodu, ktorú v apríli v Bruseli uzatvorili premiéri Srbska a Kosova Ivica Dačić a Hashim Thaçi, a to aj napriek tomu, že im zaručuje značnú autonómiu v pripravovanom Spoločenstve srbských okresov, ktoré je pre Belehrad kľúčovým bodom dohody. Radikálni Srbi zo severu vyhlásili bojkot týchto volieb, naďalej sa považujú za súčasť Srbska a existenciu nezávislého Kosova striktne odmietajú. No nielen to.
Niekoľko hodín pred koncom volieb zamaskovaní radikáli zdemolovali tri volebné miestnosti v školách v severnej časti Kosovskej Mitrovice. Posmievali sa, vyhrážali, dokonca fyzicky napádali a filmovali si voličov, ktorí chceli hlasovať a boli tak radikálmi označení za zradcov. Na dôvažok zničili volebné urny a po voličoch hádzali slzotvorné granáty. Polícia síce zasiahla slzotvorným plynom, no bolo už neskoro – vystrašení členovia volebných komisií, ako aj pozorovatelia OBSE museli pod ochranou vojakov medzinárodných síl KFOR ujsť a previezť do Prištiny urny s hlasovacími lístkami. Radikáli dva dni pred voľbami na jednej z ulíc dokonca napadli kandidáta na starostu Krstimira Pantića, ktorého podporoval Belehrad (s Pantićom sme mali v lete 2011 v .týždni väčší rozhovor, v tom čase bol veliteľom barikády, ktorá mala zabrániť prechodu kosovských policajných síl na nepokojný sever Kosova, kde vtedy radikáli zapálili hraničné priechody).
Pantića ani teraz radikáli nezastrašili, v deň volieb apeloval na Srbov, aby nepodporovali bojkot. „V opačnom prípade nám môžu vládnuť Albánci,“ vysvetľoval. Výzvy, aby sa voliči nedali zastrašiť, neboli celkom vypočuté. V čase uzávierky tohto článku sa ešte prepočítavali hlasy z troch najproblematickejších okresov severná Kosovská Mitrovica, Zubin Potok a Leposavić. Agentúry tam účasť odhadovali iba na sedem až trinásť percent.
Tri dni po voľbách sa uskutočnilo v Bruseli už sedemnáste kolo rokovaní premiérov Dačića a Thaçiho so šéfkou európskej diplomacie Catherine Ashtonovou. V tom čase už bolo zrejmé, že voľby v troch okrskoch sa zopakujú 17. novembra. Dačić síce ocenil „masívnu účasť“ voličov, no nezabudol dodať, že ak sa voliči v troch okrskoch nechajú opäť zastrašiť a neprídu v dostatočnom počte, tak budú mať albánskeho starostu, čo vyvolá konflikty, možno aj ozbrojené a v takom prípade Srbsko nebude schopné pomôcť.
.zdvojené životy
Ak chcete pochopiť absurditu rozdeleného Kosova, môžete sa vydať do Gračanice, čo je významná srbská enkláva pár kilometrov na juh od Prištiny, kde je každý desiaty obyvateľ Albánec. Nachádza sa tam aj jeden z najvzácnejších stredovekých pravoslávnych chrámov. Niekoľko rokov po vojne ho strážili švédski vojaci jednotiek KFOR, dnes už to nie je potrebné. Ľudia sa tu už pohybujú slobodne, cez Gračanicu bez problémov jazdia Albánci. Chlapi tu tradične posedávajú v kaviarňach, aktuálne polepených volebnými plagátmi asi tridsiatich kandidujúcich srbských strán a združení, v ktorých sa už nikto nemá šancu orientovať.
Ak sa tu na ulici opýtate náhodného okoloidúceho, kde sídli okresný úrad, položí vám protiotázku v závislosti od toho, či ide o Srba, alebo o Albánca. „Chcete náš úrad alebo paralelný šiptarský?“ opýta sa Srb s dôrazom na slovo šiptarský, čo je v srbčine pejoratívne označenie Albáncov. „Chcete náš úrad alebo paralelný srbský?“ opýta sa vás Albánec. Väčšie zážitky sľubuje návšteva srbského, teda Belehradom zriadeného a financovaného úradu. Sídli v obyčajnom rodinnom dome na konci jednej z ulíc, na jeho chodbách vládne čulý ruch, všade sa šíri cigaretový dym. Zahraničného novinára sa tam ochotne ujímajú. Šéf úradu má ešte rokovanie, a tak sa hosťovi na chodbe prihovára právnik, ktorý zastupuje tento úrad, Zvezdan Milenković. „Na voľbách sa nezúčastním. Všetkých kandidátov osobne poznám a viem, aké zlé veci robili v čase vojny,“ hovorí Milenković po francúzsky, aby tomu ostatní prítomní Srbi nerozumeli.
Ľubinko Karadžić je nový šéf tohto okresného úradu. O každodennom údele Srba z enklávy vypovedá jeho vozidlo. Ak ide čosi vybaviť do Prištiny, kde sa nebojí hovoriť po srbsky, má na aute kosovské značky a ak ho tam zastaví polícia, ukáže im svoj kosovský občiansky preukaz. Ak však ide Karadžić autom napríklad do 300 kilometrov vzdialeného Belehradu, ktorý naďalej považuje za svoje hlavné mesto, vymení si na hranici (Srbi nehovoria hranica, ale administratívna línia, pretože Kosovo je pre nich naďalej súčasťou Srbska) kosovkú ŠPZ za srbskú a policajtom ukazuje svoj srbský preukaz. Zdvojený život vyžaduje svoju vyššiu cenu. Ročná registrácia auta vrátane poistky stojí v Kosove 150 eur a v Srbsku 200 eur. Karadžić, podobne ako ďalší Srbi, musia platiť oboje. Niektorí sú však šikovní a berú aj dva platy. Jeden od Belehradu, no nepohrdnú ani platom od Prištiny.
„Toto je zastupiteľstvo mesta Priština so sídlom v Gračanici. Museli sme sa sem presťahovať, pretože sme nemohli vládnuť v Prištine. Sme zriadení podľa srbskej legislatívy,“ zapáli si Karadžić cigaretu a pokračuje: „Nás financuje Belehrad, vládna Kancelária pre Kosovo a Metohiju. Vykonávame takmer všetky veci, ktoré predtým robilo zastupiteľstvo mesta Priština, okrem územného plánovania, pretože kompetencie v tejto oblasti prevzal kosovský okres. Oni majú v rukách zákony aj výkonnú moc, my nie.“
Oba okresné úrady toho istého okresu zatiaľ nespolupracujú. V tom druhom, podľa Karadžića paralelnom, pracujú pritom takisto väčšinou tunajší Srbi, označovaní inými tunajšími Srbmi za zradcov. Dôvod? Ide o kandidátov a členov Samostatnej liberálnej strany (SLS), ktorá uznáva realitu Kosova a ako jediná srbská strana v Kosove je zastúpená v parlamente aj v Thaçiho koaličnej vláde. Karadžić sa na svojich liberálnych súkmeňovcov pozerá zvysoka, pričom argumentuje aj vyšším priemerným platom v srbskom okrese na úrovni 265 eur, ako aj zdravotným a dôchodkovým poistením hradeným z Belehradu. „Naši kolegovia v paralelnom kosovskom okrese to nemajú, Priština im nič také neplatí,“ usmieva sa Karadžić. Hlavný zmysel týchto komunálnych volieb vidí v tom, že vysoká účasť Srbov zabezpečí sformovanie Spoločenstva srbských okresov. Pôjde o predĺženú ruku Belehradu v Kosove, ktorú akceptuje Brusel aj Priština. Fakticky bude znamenať správu Srbska nad Srbmi obývanými oblasťami v Kosove v školstve, v zdravotníctve, v územnom plánovaní a v podnikaní. Tento fakt však prekáža albánskym nacionalistom. Tí pre zmenu označujú za zradcu premiéra Thaçiho a jeden z nich, vodca pôvodne študentského hnutia Sebaurčenie Albin Kurti hovorí, že „Thaçi priviedol Srbsko do Kosova“. Teda daňou za to, že Belehrad skôr či neskôr uzná realitu Kosova, je pre Prištinu nepríjemné zistenie, že EÚ ju donútila akceptovať väčšie právomoci Belehradu nad srbskými oblasťami, než aké mal pred štrnástimi rokmi krátko po vojne.
Karadžić pár dní pred hlasovaním v Gračanici odhadoval volebnú účasť na viac ako 50 percent, voličov sem k nej dokonca osobne prišiel vyzvať na míting srbský premiér Dačić. Výsledky kampane z Belehradu sa dostavili a v Gračanici napokon prišlo k urnám 54,66 percenta voličov. Jeden z medzinárodných pozorovateľov, ktorý si neželá byť menovaný, pre .týždeň pritom uvádza: „Belehrad zvolil veľmi nešťastnú taktiku. Mnoho Srbov nám v posledných dňoch hovorilo, že taký hrozný nátlak, aby volili Belehradom podporované strany, ešte nezažili. Ak ich nebudú voliť, môžu prísť o prácu. Paralelné, teda srbskou vládou finacované inštitúcie, tu zamestnávajú veľa ľudí. Napríklad v zdravotnom stredisku v Gračanici pracuje a poberá plat tisíc ľudí, reálny výkon však robí iba štvrtina z nich. A všetci to vedia. Nikto sa konkrétne nevyjadruje, čo bude ďalej s paralelnými štruktúrami, najmä pre sociálne dopady. Máme listinné dôkazy o tom, že zamestnanci paralelných inštitúcií dostali príkazom, aby povinne išli na mítingy strán, ktoré podporuje Belehrad. Samotní kosovskí Srbi preto rozhorčene hovoria, že ich Belehrad rozdeľuje na dobrých a zlých, na vlastencov a na zradcov.“
.nové dvojvládie
Voľby v Kosove sú plné absurdít. Podľa sčítania ľudu z roku 2011 v Kosove žije 1 739 825 obyvateľov, no tamojšia Ústredná volebná komisia uvádza, že hlasovacie právo má 1 779 335 ľudí – teda viac než v ich krajine žije. Nielen v srbských, aj v prevažne albánskych okresoch sú na zoznamy zapísané mŕtve duše, čo zvyšuje riziko podvodov. Ako uvádza srbský týždenník NIN, z Belehradu zaznievajú masívne výzvy na jednotu Srbov, čím sa chápe podpora kandidátky nazvanej Srpska. Sprevádza ich zastrašovanie. Zamestnanci školy v obci Šilovo pri Gjilane dostali príkaz, aby účasť na mítingu s premiérom Dačićom chápali ako pracovnú povinnosť. Boli zaznamenané aj upozornenia zamestnancom verejného sektora, že im hrozia existenčné postihy, ak nebudú voliť správnu stranu. „Na juhu Kosova už srbská vláda nemá takúto prikazovaciu moc, ale naďalej má vplyv na to, aby vyvolávala pocit neistoty, strachu a neslobody. Srbi v Kosove majú pred sebou albánsku etnokraciu a za sebou Belehrad, ktorý im hovorí, aby sa integrovali do toho systému.Väčšina znáša takýto obrat ťažko a ide im len o holé prežitie,“ hovorí riaditeľ domu kultúry v Gračanici, spisovateľ Živojin Rakočević.
Riaditeľ prištinského Inštitútu pre rozvoj demokracie Leon Malazogu tvrdí, že pre legitimitu týchto volieb bola potrebná účasť najmenej dvadsať percent, v opačnom prípade existuje nebezpečenstvo v podobe nového dvojvládia. V troch najproblematickejších okresoch bola napokon účasť výrazne nižšia. Naplnil sa v nich tak najhorší, pesimistický scenár, ktorý ako jeden z možných prezentovala štúdia Stredoeurópskeho politického inštitútu (CEPI), regionálneho think-tanku založeného Slovenskou atlantickou komisiou (SAC) so sídlom v Bratislave. Spoluatormi štúdie o komunálnych voľbách v severnom Kosove sú okrem Leona Malazogu aj docent Fakulty politických vied Belehradskej univerzity Filip Ejdus a riaditeľ programu pre západný Balkán v CEPI Milan Nič. Autori štúdie skúmali štyri možné scenáre vývoja – optimistický, realistický, pesimistický a katastrofálny – a hodnotili ich pravdepodobnosť. Už najbližšie dni ukážu, či je v malej časti tých oblastí Kosova, ktoré obývajú Srbi, realite najbližší tretí z nich, a vo väčšine ten prvý.
.obete zastrašovania
Voľby mali byť testom aprílovej dohody o normalizácii vzťahov medzi Prištinou a Belehradom a tiež mali viesť k integrácii srbskej menšiny, najmä na severe. Väčšina kosovských Srbov žije vo veľkej miere integrovaná do kosovskej spoločnosti v enklávach na juh od rieky Ibar. U nich problémy neboli, na voľbách sa masovo zúčastnili a dohody z Bruselu vítajú. Iná situácia je však na sever od riek Ibar, teda v oblasti všeobecne považovanej za zónu bezprávia, kde už nevládne Belehrad, no ešte nevládne ani Priština. Investigatívny program súkromnej belehradskej televízie B92 v seriáli reportáží výstižne nazvaných Vlastenecká rabovačka pred časom ukázal, že sa tu vo veľkom pašuje, podvádza na daniach a miznú podporné fondy z Belehradu. Tamojší radikálne naladení kosovskí Srbi odmietajú dohodu, ktorú v apríli v Bruseli uzatvorili premiéri Srbska a Kosova Ivica Dačić a Hashim Thaçi, a to aj napriek tomu, že im zaručuje značnú autonómiu v pripravovanom Spoločenstve srbských okresov, ktoré je pre Belehrad kľúčovým bodom dohody. Radikálni Srbi zo severu vyhlásili bojkot týchto volieb, naďalej sa považujú za súčasť Srbska a existenciu nezávislého Kosova striktne odmietajú. No nielen to.
Niekoľko hodín pred koncom volieb zamaskovaní radikáli zdemolovali tri volebné miestnosti v školách v severnej časti Kosovskej Mitrovice. Posmievali sa, vyhrážali, dokonca fyzicky napádali a filmovali si voličov, ktorí chceli hlasovať a boli tak radikálmi označení za zradcov. Na dôvažok zničili volebné urny a po voličoch hádzali slzotvorné granáty. Polícia síce zasiahla slzotvorným plynom, no bolo už neskoro – vystrašení členovia volebných komisií, ako aj pozorovatelia OBSE museli pod ochranou vojakov medzinárodných síl KFOR ujsť a previezť do Prištiny urny s hlasovacími lístkami. Radikáli dva dni pred voľbami na jednej z ulíc dokonca napadli kandidáta na starostu Krstimira Pantića, ktorého podporoval Belehrad (s Pantićom sme mali v lete 2011 v .týždni väčší rozhovor, v tom čase bol veliteľom barikády, ktorá mala zabrániť prechodu kosovských policajných síl na nepokojný sever Kosova, kde vtedy radikáli zapálili hraničné priechody).
Pantića ani teraz radikáli nezastrašili, v deň volieb apeloval na Srbov, aby nepodporovali bojkot. „V opačnom prípade nám môžu vládnuť Albánci,“ vysvetľoval. Výzvy, aby sa voliči nedali zastrašiť, neboli celkom vypočuté. V čase uzávierky tohto článku sa ešte prepočítavali hlasy z troch najproblematickejších okresov severná Kosovská Mitrovica, Zubin Potok a Leposavić. Agentúry tam účasť odhadovali iba na sedem až trinásť percent.
Tri dni po voľbách sa uskutočnilo v Bruseli už sedemnáste kolo rokovaní premiérov Dačića a Thaçiho so šéfkou európskej diplomacie Catherine Ashtonovou. V tom čase už bolo zrejmé, že voľby v troch okrskoch sa zopakujú 17. novembra. Dačić síce ocenil „masívnu účasť“ voličov, no nezabudol dodať, že ak sa voliči v troch okrskoch nechajú opäť zastrašiť a neprídu v dostatočnom počte, tak budú mať albánskeho starostu, čo vyvolá konflikty, možno aj ozbrojené a v takom prípade Srbsko nebude schopné pomôcť.
.zdvojené životy
Ak chcete pochopiť absurditu rozdeleného Kosova, môžete sa vydať do Gračanice, čo je významná srbská enkláva pár kilometrov na juh od Prištiny, kde je každý desiaty obyvateľ Albánec. Nachádza sa tam aj jeden z najvzácnejších stredovekých pravoslávnych chrámov. Niekoľko rokov po vojne ho strážili švédski vojaci jednotiek KFOR, dnes už to nie je potrebné. Ľudia sa tu už pohybujú slobodne, cez Gračanicu bez problémov jazdia Albánci. Chlapi tu tradične posedávajú v kaviarňach, aktuálne polepených volebnými plagátmi asi tridsiatich kandidujúcich srbských strán a združení, v ktorých sa už nikto nemá šancu orientovať.
Ak sa tu na ulici opýtate náhodného okoloidúceho, kde sídli okresný úrad, položí vám protiotázku v závislosti od toho, či ide o Srba, alebo o Albánca. „Chcete náš úrad alebo paralelný šiptarský?“ opýta sa Srb s dôrazom na slovo šiptarský, čo je v srbčine pejoratívne označenie Albáncov. „Chcete náš úrad alebo paralelný srbský?“ opýta sa vás Albánec. Väčšie zážitky sľubuje návšteva srbského, teda Belehradom zriadeného a financovaného úradu. Sídli v obyčajnom rodinnom dome na konci jednej z ulíc, na jeho chodbách vládne čulý ruch, všade sa šíri cigaretový dym. Zahraničného novinára sa tam ochotne ujímajú. Šéf úradu má ešte rokovanie, a tak sa hosťovi na chodbe prihovára právnik, ktorý zastupuje tento úrad, Zvezdan Milenković. „Na voľbách sa nezúčastním. Všetkých kandidátov osobne poznám a viem, aké zlé veci robili v čase vojny,“ hovorí Milenković po francúzsky, aby tomu ostatní prítomní Srbi nerozumeli.
Ľubinko Karadžić je nový šéf tohto okresného úradu. O každodennom údele Srba z enklávy vypovedá jeho vozidlo. Ak ide čosi vybaviť do Prištiny, kde sa nebojí hovoriť po srbsky, má na aute kosovské značky a ak ho tam zastaví polícia, ukáže im svoj kosovský občiansky preukaz. Ak však ide Karadžić autom napríklad do 300 kilometrov vzdialeného Belehradu, ktorý naďalej považuje za svoje hlavné mesto, vymení si na hranici (Srbi nehovoria hranica, ale administratívna línia, pretože Kosovo je pre nich naďalej súčasťou Srbska) kosovkú ŠPZ za srbskú a policajtom ukazuje svoj srbský preukaz. Zdvojený život vyžaduje svoju vyššiu cenu. Ročná registrácia auta vrátane poistky stojí v Kosove 150 eur a v Srbsku 200 eur. Karadžić, podobne ako ďalší Srbi, musia platiť oboje. Niektorí sú však šikovní a berú aj dva platy. Jeden od Belehradu, no nepohrdnú ani platom od Prištiny.
„Toto je zastupiteľstvo mesta Priština so sídlom v Gračanici. Museli sme sa sem presťahovať, pretože sme nemohli vládnuť v Prištine. Sme zriadení podľa srbskej legislatívy,“ zapáli si Karadžić cigaretu a pokračuje: „Nás financuje Belehrad, vládna Kancelária pre Kosovo a Metohiju. Vykonávame takmer všetky veci, ktoré predtým robilo zastupiteľstvo mesta Priština, okrem územného plánovania, pretože kompetencie v tejto oblasti prevzal kosovský okres. Oni majú v rukách zákony aj výkonnú moc, my nie.“
Oba okresné úrady toho istého okresu zatiaľ nespolupracujú. V tom druhom, podľa Karadžića paralelnom, pracujú pritom takisto väčšinou tunajší Srbi, označovaní inými tunajšími Srbmi za zradcov. Dôvod? Ide o kandidátov a členov Samostatnej liberálnej strany (SLS), ktorá uznáva realitu Kosova a ako jediná srbská strana v Kosove je zastúpená v parlamente aj v Thaçiho koaličnej vláde. Karadžić sa na svojich liberálnych súkmeňovcov pozerá zvysoka, pričom argumentuje aj vyšším priemerným platom v srbskom okrese na úrovni 265 eur, ako aj zdravotným a dôchodkovým poistením hradeným z Belehradu. „Naši kolegovia v paralelnom kosovskom okrese to nemajú, Priština im nič také neplatí,“ usmieva sa Karadžić. Hlavný zmysel týchto komunálnych volieb vidí v tom, že vysoká účasť Srbov zabezpečí sformovanie Spoločenstva srbských okresov. Pôjde o predĺženú ruku Belehradu v Kosove, ktorú akceptuje Brusel aj Priština. Fakticky bude znamenať správu Srbska nad Srbmi obývanými oblasťami v Kosove v školstve, v zdravotníctve, v územnom plánovaní a v podnikaní. Tento fakt však prekáža albánskym nacionalistom. Tí pre zmenu označujú za zradcu premiéra Thaçiho a jeden z nich, vodca pôvodne študentského hnutia Sebaurčenie Albin Kurti hovorí, že „Thaçi priviedol Srbsko do Kosova“. Teda daňou za to, že Belehrad skôr či neskôr uzná realitu Kosova, je pre Prištinu nepríjemné zistenie, že EÚ ju donútila akceptovať väčšie právomoci Belehradu nad srbskými oblasťami, než aké mal pred štrnástimi rokmi krátko po vojne.
Karadžić pár dní pred hlasovaním v Gračanici odhadoval volebnú účasť na viac ako 50 percent, voličov sem k nej dokonca osobne prišiel vyzvať na míting srbský premiér Dačić. Výsledky kampane z Belehradu sa dostavili a v Gračanici napokon prišlo k urnám 54,66 percenta voličov. Jeden z medzinárodných pozorovateľov, ktorý si neželá byť menovaný, pre .týždeň pritom uvádza: „Belehrad zvolil veľmi nešťastnú taktiku. Mnoho Srbov nám v posledných dňoch hovorilo, že taký hrozný nátlak, aby volili Belehradom podporované strany, ešte nezažili. Ak ich nebudú voliť, môžu prísť o prácu. Paralelné, teda srbskou vládou finacované inštitúcie, tu zamestnávajú veľa ľudí. Napríklad v zdravotnom stredisku v Gračanici pracuje a poberá plat tisíc ľudí, reálny výkon však robí iba štvrtina z nich. A všetci to vedia. Nikto sa konkrétne nevyjadruje, čo bude ďalej s paralelnými štruktúrami, najmä pre sociálne dopady. Máme listinné dôkazy o tom, že zamestnanci paralelných inštitúcií dostali príkazom, aby povinne išli na mítingy strán, ktoré podporuje Belehrad. Samotní kosovskí Srbi preto rozhorčene hovoria, že ich Belehrad rozdeľuje na dobrých a zlých, na vlastencov a na zradcov.“
.nové dvojvládie
Voľby v Kosove sú plné absurdít. Podľa sčítania ľudu z roku 2011 v Kosove žije 1 739 825 obyvateľov, no tamojšia Ústredná volebná komisia uvádza, že hlasovacie právo má 1 779 335 ľudí – teda viac než v ich krajine žije. Nielen v srbských, aj v prevažne albánskych okresoch sú na zoznamy zapísané mŕtve duše, čo zvyšuje riziko podvodov. Ako uvádza srbský týždenník NIN, z Belehradu zaznievajú masívne výzvy na jednotu Srbov, čím sa chápe podpora kandidátky nazvanej Srpska. Sprevádza ich zastrašovanie. Zamestnanci školy v obci Šilovo pri Gjilane dostali príkaz, aby účasť na mítingu s premiérom Dačićom chápali ako pracovnú povinnosť. Boli zaznamenané aj upozornenia zamestnancom verejného sektora, že im hrozia existenčné postihy, ak nebudú voliť správnu stranu. „Na juhu Kosova už srbská vláda nemá takúto prikazovaciu moc, ale naďalej má vplyv na to, aby vyvolávala pocit neistoty, strachu a neslobody. Srbi v Kosove majú pred sebou albánsku etnokraciu a za sebou Belehrad, ktorý im hovorí, aby sa integrovali do toho systému.Väčšina znáša takýto obrat ťažko a ide im len o holé prežitie,“ hovorí riaditeľ domu kultúry v Gračanici, spisovateľ Živojin Rakočević.
Riaditeľ prištinského Inštitútu pre rozvoj demokracie Leon Malazogu tvrdí, že pre legitimitu týchto volieb bola potrebná účasť najmenej dvadsať percent, v opačnom prípade existuje nebezpečenstvo v podobe nového dvojvládia. V troch najproblematickejších okresoch bola napokon účasť výrazne nižšia. Naplnil sa v nich tak najhorší, pesimistický scenár, ktorý ako jeden z možných prezentovala štúdia Stredoeurópskeho politického inštitútu (CEPI), regionálneho think-tanku založeného Slovenskou atlantickou komisiou (SAC) so sídlom v Bratislave. Spoluatormi štúdie o komunálnych voľbách v severnom Kosove sú okrem Leona Malazogu aj docent Fakulty politických vied Belehradskej univerzity Filip Ejdus a riaditeľ programu pre západný Balkán v CEPI Milan Nič. Autori štúdie skúmali štyri možné scenáre vývoja – optimistický, realistický, pesimistický a katastrofálny – a hodnotili ich pravdepodobnosť. Už najbližšie dni ukážu, či je v malej časti tých oblastí Kosova, ktoré obývajú Srbi, realite najbližší tretí z nich, a vo väčšine ten prvý.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.