Článok napísal Bernhard Zand, dopisovateľ nemeckého média z Pekingu, je stručný a má pointu. Teraz, keď Čína importuje z Blízkeho východu viac ropy, ako akákoľvek iná krajina na svete, musí dať odpoveď na otázku bezpečnosti v regióne. Americký záujem na Blízkom východe sa zmenšuje zo dňa na deň, úmerne tomu, ako sa krajina stáva energeticky sebestačnou, píše Zand a dodáva: „Záujem Číny na mierovom Blízkom východe je, naopak, enormný. Peking nie je len najväčším zákazníkom presne tých ropných mocností, ktoré momentálne rozdúchavajú plamene konfliktu v Sýrii, presnejšie, je ich VIP zákazníkom, ale súčasne predstavuje rastúci politický vplyv. Nastal čas, aby ho začal používať otvorene. Slovo čínskeho ministra zahraničných vecí má v Teheráne a Rijáde rovnakú váhu ako toho amerického.“
Čína je v situácii, píše Zand, ako Nemecko po zjednotení: štát, ktorého ekonomická sila rastie, bude čeliť otázke, ako svoje postavenie vyjadrí politicky. A dodáva: „Čas, keď sa dalo spoliehať na Američanov, že zabezpečia dodávky do Pekingu, sa čoskoro skončí, americký rozpočtový deficit sa o to postará aj sám. Ktokoľvek, kto chce byť svetovou mocnosťou, musí prevziať zodpovednosť.“ Netuším, ako si svoju rolu na Blízkom východe Čína predstavuje. Ale výzva Spiegla voči Číne, aby prebrala vedúcu geopolitickú rolu, sa nezjavila len tak, bez kontextu.
.najhorší partner na biznis
Americkí komentátori považovali Čínu za kazisveta, zdroj pakistanských jadrových zbraní, iránskych balistických rakiet a ďalších nebezpečných prípadov proliferácie zbraní. Za úvahu stojí aj pohľad Číny na krajiny medzi Himalájami a Stredozemným morom: žiadna mocnosť nemôže v prípade nestability stratiť viac ako Čína.
Najväčším nebezpečenstvom pre región sú iránske jadrové zbrane. Čína bola západnými diplomatmi v riešení tohto problému považovaná za extrémne nespolupracujúcu krajinu. Keď boli proti Teheránu sprísnené ekonomické sankcie, čínske firmy ich pomáhali Iránu obchádzať. Za vysokú cenu, ale komplexne. New York Times sa pred vyše mesiacom venoval stavu iránskej ekonomiky po zavedení tvrdších ekonomických sankcií a všimol si, že vzrástla závislosť Iránu od Číny. Ekonóm Mohammad Sadegh Jahansefat tvrdí, že krajina sa stala rukojemníkom štátov, ktoré ťažili zo zavedenia sankcií, osobitne Číny, ktorú nazval najhorším biznis partnerom, akého kedy Irán mal. „Čína monopolizovala náš obchod – podporujeme ich tovary, ktoré sme nútení importovať,“ povedal Mohammad Sadegh Jahansefat a dodal, že vplyv je neblahý aj na energetický priemysel: „Ničia miestnu produkciu a ropné a plynové projekty nechávajú nedokončené, takže nikto s nimi nechce spolupracovať.“
Možnosti Číny vyvinúť nátlak na iránsky režim sú veľké. Ak už aj odhliadneme od záujmu, aby sa v oblasti Perzského zálivu ďalej šírili jadrové zbrane, Čína má s Iránom mnoho iných konfliktných bodov. Dobre ich sumarizoval Zachary Keck v časopise Diplomat. Jedným z nich – ktorému musí Čína venovať osobitnú pozornosť – je hranica Islamskej jrepubliky s Pakistanom. Dvadsiateho šiesteho októbra tohto roku Irán oznámil, že v provincii Balučistan, ktorá sa nachádza na pakistanskej hranici, bolo obesených šestnásť údajných sunnitských rebelov, a to je len posledný z dlhého radu násilných incidentov. Nehodno zabúdať, že Pakistan má 170 miliónov obyvateľov, čo znamená, že 20 miliónov mužov je vo veku vojenskej služby, a to je číslo, ktoré dokáže Irán vyrovnať len vtedy, ak k jeho vojenským silám pripočítame aj tureckú armádu. Demografický rast do roku 2035 túto nerovnováhu ešte viac zväčší a Pakistan bude mať o 50 percent viac vojenských brancov ako Irán a Turecko dohromady. Netreba dodávať, že Pakistan má okrem toho aj jadrové zbrane.
.izraelský vzor
Irán je geograficky umiestnený medzi dvoma veľkými sunnitskými štátmi – Tureckom a Pakistanom – ktoré sú do veľkej miery závislé od prílivu financií zo Saudskej Arábie, a ktoré majú mimoriadne dobré vzťahy s Čínou. Turecko, stále členská krajina NATO, čelilo kritike za rozhodnutie kúpiť pre svoju armádu čínsky vzdušný obranný systém. Táto dohoda pritom pre Turecko znamenala revolúciu v čínsko-tureckých vojenských vzťahoch, podporenú čínskym prísľubom presunúť do Turecka celý balík relevantných vojenských technológií a podieľať sa spolu s Ankarou na výrobe nových technológií. Bola to veľkorysá ponuka, od Západu Turci nikdy nič podobné nedostali. Turecko je celkom logicky dôležitou a z pohľadu Číny konečnou stanicou „Novej hodvábnej cesty“, to znamená novej cestnej, železničnej a potrubnej infraštruktúry v širšom zmysle slova, ktorú Čína navrhla vybudovať naprieč centrálnou Áziou.
Čína má tiež, netreba zabúdať, excelentné vzťahy s Izraelom. Možno to ilustrovať príkladom z nedávnej minulosti, keď špičková izraelská technologická univerzita dostala grant od hongkonského magnáta Li Ka-shinga vo výške 130 miliónov dolárov. Tento grant by mal slúžiť na budovanie časti technologického centra po izraelskom vzore v Číne. Provincie a lokálne vlády v Číne prispejú na toto centrum ďalšími 147 miliónmi dolárov.
Jednoliata a trvalá výmena myšlienok a personálu medzi armádou, univerzitami a technologickými spoločnosťami a podnikateľmi v Izraeli je príkladom unikátneho úspechu, z pohľadu Číny na miniatúrnom teritóriu, ktorý sa táto krajina zjavne pokúsi reprodukovať. Potvrdzuje to aj Michael Raska, ktorý pôsobí na Nanyang Technological University v Singapure, podľa ktorého modernizácia čínskej armády predpokladá rozvoj duálneho využitia technológií v armáde aj v priemysle.
Aby som to uzavrel, bez toho, aby som prisudzoval Pekingu akýkoľvek geopolitický zámer, je evidentné, že Čína má dnes možnosti a schopnosti vyvinúť v regióne Blízkeho východu strategický vplyv, a takisto, že jej záujmom je udržanie stability. Ak sa Čína rozhodne napríklad pritlačiť na Irán, má na to všetky prostriedky, ktoré potrebuje.
Čína je v situácii, píše Zand, ako Nemecko po zjednotení: štát, ktorého ekonomická sila rastie, bude čeliť otázke, ako svoje postavenie vyjadrí politicky. A dodáva: „Čas, keď sa dalo spoliehať na Američanov, že zabezpečia dodávky do Pekingu, sa čoskoro skončí, americký rozpočtový deficit sa o to postará aj sám. Ktokoľvek, kto chce byť svetovou mocnosťou, musí prevziať zodpovednosť.“ Netuším, ako si svoju rolu na Blízkom východe Čína predstavuje. Ale výzva Spiegla voči Číne, aby prebrala vedúcu geopolitickú rolu, sa nezjavila len tak, bez kontextu.
.najhorší partner na biznis
Americkí komentátori považovali Čínu za kazisveta, zdroj pakistanských jadrových zbraní, iránskych balistických rakiet a ďalších nebezpečných prípadov proliferácie zbraní. Za úvahu stojí aj pohľad Číny na krajiny medzi Himalájami a Stredozemným morom: žiadna mocnosť nemôže v prípade nestability stratiť viac ako Čína.
Najväčším nebezpečenstvom pre región sú iránske jadrové zbrane. Čína bola západnými diplomatmi v riešení tohto problému považovaná za extrémne nespolupracujúcu krajinu. Keď boli proti Teheránu sprísnené ekonomické sankcie, čínske firmy ich pomáhali Iránu obchádzať. Za vysokú cenu, ale komplexne. New York Times sa pred vyše mesiacom venoval stavu iránskej ekonomiky po zavedení tvrdších ekonomických sankcií a všimol si, že vzrástla závislosť Iránu od Číny. Ekonóm Mohammad Sadegh Jahansefat tvrdí, že krajina sa stala rukojemníkom štátov, ktoré ťažili zo zavedenia sankcií, osobitne Číny, ktorú nazval najhorším biznis partnerom, akého kedy Irán mal. „Čína monopolizovala náš obchod – podporujeme ich tovary, ktoré sme nútení importovať,“ povedal Mohammad Sadegh Jahansefat a dodal, že vplyv je neblahý aj na energetický priemysel: „Ničia miestnu produkciu a ropné a plynové projekty nechávajú nedokončené, takže nikto s nimi nechce spolupracovať.“
Možnosti Číny vyvinúť nátlak na iránsky režim sú veľké. Ak už aj odhliadneme od záujmu, aby sa v oblasti Perzského zálivu ďalej šírili jadrové zbrane, Čína má s Iránom mnoho iných konfliktných bodov. Dobre ich sumarizoval Zachary Keck v časopise Diplomat. Jedným z nich – ktorému musí Čína venovať osobitnú pozornosť – je hranica Islamskej jrepubliky s Pakistanom. Dvadsiateho šiesteho októbra tohto roku Irán oznámil, že v provincii Balučistan, ktorá sa nachádza na pakistanskej hranici, bolo obesených šestnásť údajných sunnitských rebelov, a to je len posledný z dlhého radu násilných incidentov. Nehodno zabúdať, že Pakistan má 170 miliónov obyvateľov, čo znamená, že 20 miliónov mužov je vo veku vojenskej služby, a to je číslo, ktoré dokáže Irán vyrovnať len vtedy, ak k jeho vojenským silám pripočítame aj tureckú armádu. Demografický rast do roku 2035 túto nerovnováhu ešte viac zväčší a Pakistan bude mať o 50 percent viac vojenských brancov ako Irán a Turecko dohromady. Netreba dodávať, že Pakistan má okrem toho aj jadrové zbrane.
.izraelský vzor
Irán je geograficky umiestnený medzi dvoma veľkými sunnitskými štátmi – Tureckom a Pakistanom – ktoré sú do veľkej miery závislé od prílivu financií zo Saudskej Arábie, a ktoré majú mimoriadne dobré vzťahy s Čínou. Turecko, stále členská krajina NATO, čelilo kritike za rozhodnutie kúpiť pre svoju armádu čínsky vzdušný obranný systém. Táto dohoda pritom pre Turecko znamenala revolúciu v čínsko-tureckých vojenských vzťahoch, podporenú čínskym prísľubom presunúť do Turecka celý balík relevantných vojenských technológií a podieľať sa spolu s Ankarou na výrobe nových technológií. Bola to veľkorysá ponuka, od Západu Turci nikdy nič podobné nedostali. Turecko je celkom logicky dôležitou a z pohľadu Číny konečnou stanicou „Novej hodvábnej cesty“, to znamená novej cestnej, železničnej a potrubnej infraštruktúry v širšom zmysle slova, ktorú Čína navrhla vybudovať naprieč centrálnou Áziou.
Čína má tiež, netreba zabúdať, excelentné vzťahy s Izraelom. Možno to ilustrovať príkladom z nedávnej minulosti, keď špičková izraelská technologická univerzita dostala grant od hongkonského magnáta Li Ka-shinga vo výške 130 miliónov dolárov. Tento grant by mal slúžiť na budovanie časti technologického centra po izraelskom vzore v Číne. Provincie a lokálne vlády v Číne prispejú na toto centrum ďalšími 147 miliónmi dolárov.
Jednoliata a trvalá výmena myšlienok a personálu medzi armádou, univerzitami a technologickými spoločnosťami a podnikateľmi v Izraeli je príkladom unikátneho úspechu, z pohľadu Číny na miniatúrnom teritóriu, ktorý sa táto krajina zjavne pokúsi reprodukovať. Potvrdzuje to aj Michael Raska, ktorý pôsobí na Nanyang Technological University v Singapure, podľa ktorého modernizácia čínskej armády predpokladá rozvoj duálneho využitia technológií v armáde aj v priemysle.
Aby som to uzavrel, bez toho, aby som prisudzoval Pekingu akýkoľvek geopolitický zámer, je evidentné, že Čína má dnes možnosti a schopnosti vyvinúť v regióne Blízkeho východu strategický vplyv, a takisto, že jej záujmom je udržanie stability. Ak sa Čína rozhodne napríklad pritlačiť na Irán, má na to všetky prostriedky, ktoré potrebuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.