„Žijeme ve světě, kde už téměř vyhynul kůň Przewalského. Jsme stále častěji svědky, jak monopolizace na jedné a kolektivizace na druhé straně světa neničí jen drobné podnikatele, ale i svobodná povolání, s nimiž vymírá často už nenahraditelná zkušenost lidstva. Chci svým skromným podílem přispět k tomu, abychom se jednoho rána neprobudili do světa bez popravčích,” píše Pavel Kohout s veľkou dávkou sarkazmu a čierneho humoru v úvode k svojmu románu Katyně.
Bolo to v roku 1978, Pavel Kohout, niekdajší horlivý zväzácky funkcionár a nádejný komunistický káder, neskôr reformný „šesťdesiatosmičkár” a celkom čerstvo signatár Charty 77 bol vysťahovaný zo svojho prominentného bytu na Hradčanskom námestí, aby bol čoskoro zbavený československého občianstva a v podstate fyzicky vytlačený z krajiny – v roku 1978 dostal spolu s manželkou povolenie vycestovať na rok do Viedne, kde mal ročnú zmluvu v Burgtheater, keď sa však vracal, odmietli mu otvoriť závoru na československej strane hraníc, povolali vojakov, násilne ich vložili do auta, ktoré následne vytlačili z územia ČSSR.
„Roky sa s Pavlom Kohoutom poznáme a zdalo sa mi, že by pri príležitosti jeho okrúhlych narodenín nebolo márne urobiť mu retro edíciu,” hovorí pre .týždeň šéf vydavateľstva Větrné mlýny Petr Minařík. „Mal by ju mať každý dobrý autor. Sú totiž knihy, ktoré by mali byť v kníhkupectvách stále,” dodáva.
Prvým zväzkom 20-dielnej edície je Kohoutov dodnes najznámejší román Katyně. „Týmto románom sa Pavel Kohout etabloval ako prozaik,” hovorí Petr Minařík. Neskorší disident a exulant dovtedy vydal tri zbierky budovateľskej poézie a napísal viac než 20 divadelných hier. Tie z päťdesiatych rokov (napríklad Dobrá píseň alebo Zářijové noci) boli celkom jasne a otvorene poplatné stalinistickému režimu. V šesťdesiatych rokoch začalo prominentnému komunistickému dramatikovi postupne svitať, v roku 1967 na zjazde Zväzu československých spisovateľov číta Solženicynov list Zväzu sovietskych spisovateľov, za čo dostáva stranícky trest. Jar 1968 a následná okupácia Československa robí z Kohouta disidenta. V roku 1969 je vylúčený z KSČ, jeho hry sa v ČSSR nesmú hrávať.
Prózu písal Pavel Kohout sporadicky. Ešte v roku 1950 napísal (socrealistické) poviedky pre deti, v roku 1969 vydal svoj prvý „memoáromán” Z denníku kontrarevolucionáře (druhý, Kde je zakopán pes, vychádza v roku 1987v exilovom vydavateľstve Index). O rok neskôr – už v samizdate – vychádza jeho románová koláž Bílá kniha o kauze Adam Juráček.
Na začiatku 70. rokov začal spisovateľ Ivan Klíma organizovať domáce čítania zakázaných autorov. Pavel Kohout si na jedno takéto čítanie pripravil poviedku, ktorá sa tematicky dotýkala trestu smrti. V ďalších rokoch mu švajčiarsky vydavateľ posielal knihy k tejto tématike, Pavel Kohout študoval, robil si poznámky a v roku 1978 za štyri mesiace napísal 500-stranový román Katyně.
.katyně Lízinka Tachecí
„Lízinko, řekl doktor Tachecí zdrceně, – copak bys ty, moje dcera, byla raději katyní než řekněme třeba poctivou pekařkou nebo zahradnicí? Lízinka upřimně kývla půvabnou hlavou.”
Ide o to, že krásna Lízinka, dcéra nepraktického filológa a jeho akčnej, no prostoduchej manželky Lucie, sa nedostala ani na konzervatórium, ani na gymnázium. Vďaka matkinej iniciatíve a (ne)šťastnej súhre okolností o ňu prejaví záujem novozaložená stredná škola pre budúcich „úkonárov” čiže – archaicky a vznešené remeslo znevažujúco povedané – katov. Veď prečo by toto dôležité a krásne povolanie mali robiť iba muži?
Katyně je román o tom, ako zatváranie očí pred zjavným zlom, spojené s presvedčením o tom, že jednotlivec nič nedokáže zmeniť, pretože je len súčiastkou akéhosi osudového stroja, vedie k priam absurdnej hrôze. Lízinkini rodičia si nekladú otázky o tom, čo je správne a čo nie je (teda otec si ich aj kladie, ale nevie, čo si počať s odpoveďami). Ide im len o to, aby sa ich dcéra nejako „uplatnila”. Že bude zabíjať ľudí? Ale veď tí budú predtým predsa riadne odsúdení a niekto to robiť musí.
Katyně nie je len román o komunizme (to slovo sa v ňom ani raz neobjaví), je to román o rezignácii na pravdu, o rezignácii na hodnoty. Dôležité nie je čo, ale len ako. Kľúčová je profesionalita a úspech. Lekár a kat sú kolegovia. Medzi zmysluplnou a nezmyselnou prácou nie je rozdiel – teda, ak je dobre finančne ohodnotená. Katyně zároveň celkom brutálne obnažuje mýtus o tom, že proti (zlému) systému sa nedá (či nemá zmysel) bojovať. V Kohoutovom románe ten systém stojí na vratkých nohách slabých a zakomplexovaných ľudí. Ich motivácie sú pudové, ich ambície prízemné. A ich moc obmedzená.
Katyně je napriek makabróznej téme vzrušujúcim čítaním. Je to moderne napísaný román. Časové skoky a filmové „prelínačky” mu dávajú švih, autor človeka drží od prvej po poslednú stranu v napätí, opakovane ho prekvapuje, šokuje a zabáva.
Katyně je Kohoutov neprekonateľný majsterštyk.
.petra Márová sněží
Hoci aj po roku 1989 zostala domovom Pavla Kohouta Viedeň, do Československa chodil často a v Prahe či Brne trávil veľa času. Ako spisovateľ (v dobrom či zlom), citlivo reagujúci na politický život okolo seba, sa téme vyrovnávania s komunizmom nemohol vyhnúť. Výsledkom je román Sněžím, ktorý bol prvýkrát vydaný v roku 1993.
Petra Márová je rozvedená matka dospievajúcej dcéry. Komunizmus prežila viac-menej so cťou, dotkla sa disentu, nikdy nekolaborovala s režimom, písala básne, vychovávala dieťa, zarábala si ako domovníčka. Po roku 1989 si našla zamestnanie na inzertnom oddelení kresťanských novín. Petra je stále atraktívna žena. Po rozpade manželstva mala viacero milencov, no skutočne milovala len Viktora. Ten však koncom 80. rokov emigroval do Kanady a stal sa významným profesorom ekonómie. Po jeho odchode sa takmer vydala za Josefa, ktorý sa jej však priznal, že je dôstojníkom ŠtB a tak vzťah okamžite ukončila.
Toľko minulosť. Po páde komunizmu sa Viktor aj so svojou mladou slovenskou manželkou vracia z Kanady (je poradcom podpredsedu federálnej vlády) a vysvitne, že je v zväzkoch ŠtB vedený ako spolupracovník. Tvrdí však, že ním nikdy nebol. Do hry vstupuje znovu Josef, podľa ktorého to nie je také isté. Petra stále miluje Viktora a hľadá pravdu, čo vôbec nie je jednoduché. Má dôverovať človeku, ktorý otvorene hovorí o svojej eštebáckej minulosti a priznáva, že klamstvo bolo jeho pracovnou metódou, alebo statočnému pravdovravnému Viktorovi, ktorého „životu v pravde” však nebráni systematické podvádzanie vlastnej manželky?
„Román Sněžím sme sa rozhodli vydať ako druhý v edícii preto, lebo ukazuje inú polohu Pavla Kohouta a tiež preto, lebo keď v roku 1993 vyšiel, bol tak trochu prehliadnutý,” hovorí Petr Minařík z vydavateľstva Větrné mlýny. Skutočne, ako keby sme až s dvadsaťročným odstupom dokázali oceniť autorov vhľad do búrlivej situácie v posledných mesiacoch Československa. Nehovorí, že pravda sa nedá zistiť, ani to, že na nej nezáleží. Len naznačuje, že sa to týka takých „obyčajných” vecí, akými sú dôvera, láska, viera, milosť a pokora. Statočnosť sa netýka len politických barikád, ale aj osobných vzťahov. Hľadanie pravdy vždy vedie aj k nahliadnutiu do vlastného vnútra a to človeka nutne vedie k pokore a túžbe po milosti. Teda aspoň v prípade Pavla Kohouta a jeho Petry Márovej to tak je. V porovnaní s Katyní je román Sněžím napísaný realisticky, lineárne, nie sú v ňom časové skoky. Petra Márová je krásna, komplikovaná, životom voňajúca literárna postava. Jej skvelé verše ukazujú, že Pavel Kohout je nielen dramatik a románopisec, ale aj šikovný básnik.
Romány Katyně a Sněžím premietajú veľké témy do celkom obyčajných ľudí. Lízinka Tachecí to nezvláda a s neodolateľným úsmevom zlatovlasej Lolity prináša smrť. Petra Márová sa trápi, strachuje sa o dcéru, príliš veľa pije a fajčí, robí jedno hlúpe rozhodnutie za druhým, no vďaka daru viery prináša život.
Kohoutovo retro je stále aktuálne.
Pavel Kohout: Katyně, Větrné mlýny, 2013
Pavel Kohout: Sněžím, Větrné mlýny, 2013
Knihy, o ktorých píšeme nájdete na gorila.sk
Bolo to v roku 1978, Pavel Kohout, niekdajší horlivý zväzácky funkcionár a nádejný komunistický káder, neskôr reformný „šesťdesiatosmičkár” a celkom čerstvo signatár Charty 77 bol vysťahovaný zo svojho prominentného bytu na Hradčanskom námestí, aby bol čoskoro zbavený československého občianstva a v podstate fyzicky vytlačený z krajiny – v roku 1978 dostal spolu s manželkou povolenie vycestovať na rok do Viedne, kde mal ročnú zmluvu v Burgtheater, keď sa však vracal, odmietli mu otvoriť závoru na československej strane hraníc, povolali vojakov, násilne ich vložili do auta, ktoré následne vytlačili z územia ČSSR.
„Roky sa s Pavlom Kohoutom poznáme a zdalo sa mi, že by pri príležitosti jeho okrúhlych narodenín nebolo márne urobiť mu retro edíciu,” hovorí pre .týždeň šéf vydavateľstva Větrné mlýny Petr Minařík. „Mal by ju mať každý dobrý autor. Sú totiž knihy, ktoré by mali byť v kníhkupectvách stále,” dodáva.
Prvým zväzkom 20-dielnej edície je Kohoutov dodnes najznámejší román Katyně. „Týmto románom sa Pavel Kohout etabloval ako prozaik,” hovorí Petr Minařík. Neskorší disident a exulant dovtedy vydal tri zbierky budovateľskej poézie a napísal viac než 20 divadelných hier. Tie z päťdesiatych rokov (napríklad Dobrá píseň alebo Zářijové noci) boli celkom jasne a otvorene poplatné stalinistickému režimu. V šesťdesiatych rokoch začalo prominentnému komunistickému dramatikovi postupne svitať, v roku 1967 na zjazde Zväzu československých spisovateľov číta Solženicynov list Zväzu sovietskych spisovateľov, za čo dostáva stranícky trest. Jar 1968 a následná okupácia Československa robí z Kohouta disidenta. V roku 1969 je vylúčený z KSČ, jeho hry sa v ČSSR nesmú hrávať.
Prózu písal Pavel Kohout sporadicky. Ešte v roku 1950 napísal (socrealistické) poviedky pre deti, v roku 1969 vydal svoj prvý „memoáromán” Z denníku kontrarevolucionáře (druhý, Kde je zakopán pes, vychádza v roku 1987v exilovom vydavateľstve Index). O rok neskôr – už v samizdate – vychádza jeho románová koláž Bílá kniha o kauze Adam Juráček.
Na začiatku 70. rokov začal spisovateľ Ivan Klíma organizovať domáce čítania zakázaných autorov. Pavel Kohout si na jedno takéto čítanie pripravil poviedku, ktorá sa tematicky dotýkala trestu smrti. V ďalších rokoch mu švajčiarsky vydavateľ posielal knihy k tejto tématike, Pavel Kohout študoval, robil si poznámky a v roku 1978 za štyri mesiace napísal 500-stranový román Katyně.
.katyně Lízinka Tachecí
„Lízinko, řekl doktor Tachecí zdrceně, – copak bys ty, moje dcera, byla raději katyní než řekněme třeba poctivou pekařkou nebo zahradnicí? Lízinka upřimně kývla půvabnou hlavou.”
Ide o to, že krásna Lízinka, dcéra nepraktického filológa a jeho akčnej, no prostoduchej manželky Lucie, sa nedostala ani na konzervatórium, ani na gymnázium. Vďaka matkinej iniciatíve a (ne)šťastnej súhre okolností o ňu prejaví záujem novozaložená stredná škola pre budúcich „úkonárov” čiže – archaicky a vznešené remeslo znevažujúco povedané – katov. Veď prečo by toto dôležité a krásne povolanie mali robiť iba muži?
Katyně je román o tom, ako zatváranie očí pred zjavným zlom, spojené s presvedčením o tom, že jednotlivec nič nedokáže zmeniť, pretože je len súčiastkou akéhosi osudového stroja, vedie k priam absurdnej hrôze. Lízinkini rodičia si nekladú otázky o tom, čo je správne a čo nie je (teda otec si ich aj kladie, ale nevie, čo si počať s odpoveďami). Ide im len o to, aby sa ich dcéra nejako „uplatnila”. Že bude zabíjať ľudí? Ale veď tí budú predtým predsa riadne odsúdení a niekto to robiť musí.
Katyně nie je len román o komunizme (to slovo sa v ňom ani raz neobjaví), je to román o rezignácii na pravdu, o rezignácii na hodnoty. Dôležité nie je čo, ale len ako. Kľúčová je profesionalita a úspech. Lekár a kat sú kolegovia. Medzi zmysluplnou a nezmyselnou prácou nie je rozdiel – teda, ak je dobre finančne ohodnotená. Katyně zároveň celkom brutálne obnažuje mýtus o tom, že proti (zlému) systému sa nedá (či nemá zmysel) bojovať. V Kohoutovom románe ten systém stojí na vratkých nohách slabých a zakomplexovaných ľudí. Ich motivácie sú pudové, ich ambície prízemné. A ich moc obmedzená.
Katyně je napriek makabróznej téme vzrušujúcim čítaním. Je to moderne napísaný román. Časové skoky a filmové „prelínačky” mu dávajú švih, autor človeka drží od prvej po poslednú stranu v napätí, opakovane ho prekvapuje, šokuje a zabáva.
Katyně je Kohoutov neprekonateľný majsterštyk.
.petra Márová sněží
Hoci aj po roku 1989 zostala domovom Pavla Kohouta Viedeň, do Československa chodil často a v Prahe či Brne trávil veľa času. Ako spisovateľ (v dobrom či zlom), citlivo reagujúci na politický život okolo seba, sa téme vyrovnávania s komunizmom nemohol vyhnúť. Výsledkom je román Sněžím, ktorý bol prvýkrát vydaný v roku 1993.
Petra Márová je rozvedená matka dospievajúcej dcéry. Komunizmus prežila viac-menej so cťou, dotkla sa disentu, nikdy nekolaborovala s režimom, písala básne, vychovávala dieťa, zarábala si ako domovníčka. Po roku 1989 si našla zamestnanie na inzertnom oddelení kresťanských novín. Petra je stále atraktívna žena. Po rozpade manželstva mala viacero milencov, no skutočne milovala len Viktora. Ten však koncom 80. rokov emigroval do Kanady a stal sa významným profesorom ekonómie. Po jeho odchode sa takmer vydala za Josefa, ktorý sa jej však priznal, že je dôstojníkom ŠtB a tak vzťah okamžite ukončila.
Toľko minulosť. Po páde komunizmu sa Viktor aj so svojou mladou slovenskou manželkou vracia z Kanady (je poradcom podpredsedu federálnej vlády) a vysvitne, že je v zväzkoch ŠtB vedený ako spolupracovník. Tvrdí však, že ním nikdy nebol. Do hry vstupuje znovu Josef, podľa ktorého to nie je také isté. Petra stále miluje Viktora a hľadá pravdu, čo vôbec nie je jednoduché. Má dôverovať človeku, ktorý otvorene hovorí o svojej eštebáckej minulosti a priznáva, že klamstvo bolo jeho pracovnou metódou, alebo statočnému pravdovravnému Viktorovi, ktorého „životu v pravde” však nebráni systematické podvádzanie vlastnej manželky?
„Román Sněžím sme sa rozhodli vydať ako druhý v edícii preto, lebo ukazuje inú polohu Pavla Kohouta a tiež preto, lebo keď v roku 1993 vyšiel, bol tak trochu prehliadnutý,” hovorí Petr Minařík z vydavateľstva Větrné mlýny. Skutočne, ako keby sme až s dvadsaťročným odstupom dokázali oceniť autorov vhľad do búrlivej situácie v posledných mesiacoch Československa. Nehovorí, že pravda sa nedá zistiť, ani to, že na nej nezáleží. Len naznačuje, že sa to týka takých „obyčajných” vecí, akými sú dôvera, láska, viera, milosť a pokora. Statočnosť sa netýka len politických barikád, ale aj osobných vzťahov. Hľadanie pravdy vždy vedie aj k nahliadnutiu do vlastného vnútra a to človeka nutne vedie k pokore a túžbe po milosti. Teda aspoň v prípade Pavla Kohouta a jeho Petry Márovej to tak je. V porovnaní s Katyní je román Sněžím napísaný realisticky, lineárne, nie sú v ňom časové skoky. Petra Márová je krásna, komplikovaná, životom voňajúca literárna postava. Jej skvelé verše ukazujú, že Pavel Kohout je nielen dramatik a románopisec, ale aj šikovný básnik.
Romány Katyně a Sněžím premietajú veľké témy do celkom obyčajných ľudí. Lízinka Tachecí to nezvláda a s neodolateľným úsmevom zlatovlasej Lolity prináša smrť. Petra Márová sa trápi, strachuje sa o dcéru, príliš veľa pije a fajčí, robí jedno hlúpe rozhodnutie za druhým, no vďaka daru viery prináša život.
Kohoutovo retro je stále aktuálne.
Pavel Kohout: Katyně, Větrné mlýny, 2013
Pavel Kohout: Sněžím, Větrné mlýny, 2013
Knihy, o ktorých píšeme nájdete na gorila.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.