.ku klavíru ste sa vraj dostali omylom, hoci v rodine máte viacero klaviristov...
Je to pravda, od mala som sa túžil stať bubeníkom a bol som presvedčený, že v mojom živote majú miesto len bicie nástroje. Udieral som na všetko okolo seba a keď mi ako šesťročnému rodičia kúpili bicie, bol som najšťastnejším dieťaťom na svete. Začal som hrávať s otcom, neskôr aj s bratmi; v každej kubánskej rodine nájdete hudobníkov, pretože hudba je súčasťou našej identity. Keď som mal osem rokov, mama sa rozhodla zapísať ma do hudobnej školy, avšak o malého bubeníka nemali záujem. Radili jej vyčkať, pokiaľ budem mať aspoň jedenásť a čakanie vyplniť klavírom alebo husľami. Ani jedna z ponúknutých možností sa mi vôbec nepáčila: chcel som byť bubeníkom! Nakoniec ma presvedčili na klavír s víziou neskoršieho prechodu na bicie. Bolo to trápenie, no nakoniec som pri klavíri ostal.
.európski klaviristi vyrastajú – rovnako ako ich vrstovníci pred sto rokmi – najmä na Bachovi, Beethovenovi, Chopinovi... Aký repertoár hrajú kubánski študenti?
Práve toto bol jeden z momentov, s ktorým som sa nedokázal stotožniť. Nerozumel som, prečo toľko času venujeme starým európskym majstrom, keď na Kube máme množstvo vynikajúcich skladateľov, napríklad Lea Brouwera či Roberta Valeru. Nepopieram, že poznanie európskej hudby je nesmierne dôležité, no medzi týmito kultúrami chýbala rovnováha. K domácim skladateľom sme sa dostali až pred koncom štúdia, keď väčšina z nás inklinovala k európskej hudbe. Popri baroku, klasicizme a romantizme bol značný priestor venovaný ruským skladateľom, čo, samozrejme, súviselo s ideológiou a preberaním sovietskeho modelu; na Kube v tých časoch pôsobilo množstvo sovietskych pedagógov. Odkazom kubánskych skladateľov som sa začal intenzívnejšie zaoberať až po škole a ich popularizovanie som od začiatku považoval za životné poslanie. Kubánska ľudová či populárna hudba sú pomerne známe, no našich klasikov pozná málokto. Mal som šťastie, že sa mi podarilo spolupracovať s viacerými z nich – okrem Valeru napríklad s Haroldom Gramatgesom či Carlosom Fariñasom.
.na albume Paseo vášho New Cuban Quarteta ma prekvapila podoba prelúdia Hilaria Gonzaleza. Ako pretavujete klasickú hudbu na džezový spôsob?
Snažím sa pochopiť zámer autora a obohatiť ho tak, aby som nenarušil integritu skladby. Nachádzanie styčných plôch nie je jednorazovou záležitosťou, ale procesom. Hudbu možno pripodobniť k uzavretému priestoru s dverami a oknami; záleží len na vás, odkiaľ vpustíte svetlo a čerstvý závan. Nemyslím si, že existuje jediný správny spôsob, ako zahrať istú skladbu. Hoci boli kubánski skladatelia vždy vďaka polohe našej krajiny otvorení novým vplyvom, ich kompozičný jazyk zachováva čosi špecificky kubánske. Počuli ste napríklad Lea Brouwera?
.jeho Estudios Sencillos sú pomerne známe aj v Európe, hoci napriek názvu „jednoduché etudy“ kladú na gitaristov značné nároky...
Brouwera spoznáte po prvej fráze. Jeho štýl je zároveň jeho obchodnou značkou, čo býva v súčasnej hudbe vzácnosťou a skladby majú vnútornú hĺbku, reflektujú aktuálne dianie a afrokubánsku i európsku históriu. Pri ich počúvaní cítite, že Brouwer je v kontakte s hudobníkmi z rozličných kultúr a týmito vplyvmi obohacuje svoj jazyk.
.na nahrávanie vás prizývajú osobnosti ako Joe Lovano, Charlie Haden či Dave Holland, ste lídrom Gonzalo Rubalcaba Trio, New Cuban Quartet, kapiel Volcan a 5Passion. Prečo máte viacero rozličných projektov?
Som vorkoholikom, ustavične musím na niečom pracovať a rozbiehať nové kapely. Posledné mesiace som sa intenzívne venoval príprave albumu Caminos, ktorý sa objaví začiatkom budúceho roka. Je to kompozične ambiciózny projekt vo väčšom, oktetovom obsadení, nielen s kubánskymi hudobníkmi, ale napríklad aj s Johnom McLaughlinom ako hosťom. A priestor dostane aj elektronika.
.popri Volcanovi aktuálne koncertujete v duu s Al Di Meolom. Ako vznikla vaša spolupráca?
Hrávame spolu asi dva roky, prevažne v západnej Európe, hoci vlani sme precestovali aj Spojené štáty. Hrať Meolove kompozície v tandeme bola pre mňa výzva, pretože sú pôvodne určené pre jeho projekt World Sinfonia. Neustále si musím hľadať popri jeho gitare vlastný priestor a dbať na to, aby hudba nestratila svoju esenciu. Príležitostne hráme tie isté skladby s kvintetom, v ktorom je okrem Ala ďalší gitarista, hráč na akordeóne a perkusionista. Na tomto turné si však musíme vystačiť dvaja a vôbec nie je podstatné technicky zvládnuť všetky noty. Dôležitejšia je hudba!
Autor je radaktor časopisu Hudobný život.
Gonzalo Rubalcaba (1963)
Pochádza z Havany, jeho otec, klavirista Guillermo Rubalcaba, rozbiehal projekt Buena Vista Social Club. Po štúdiu klavírnej hry a kompozície sa začal venovať džezu, nahral sériu albumov pre vydavateľstvo Blue Note (osem z nich bolo nominovaných na Grammy). V týchto dňoch vychádza nahrávka jeho kvarteta Volcan. Rubalcaba sa na Slovensku prvýkrát predstaví 15. novembra v Bratislave v duu s gitaristom Al Di Meolom v rámci cyklu City Sounds.
Je to pravda, od mala som sa túžil stať bubeníkom a bol som presvedčený, že v mojom živote majú miesto len bicie nástroje. Udieral som na všetko okolo seba a keď mi ako šesťročnému rodičia kúpili bicie, bol som najšťastnejším dieťaťom na svete. Začal som hrávať s otcom, neskôr aj s bratmi; v každej kubánskej rodine nájdete hudobníkov, pretože hudba je súčasťou našej identity. Keď som mal osem rokov, mama sa rozhodla zapísať ma do hudobnej školy, avšak o malého bubeníka nemali záujem. Radili jej vyčkať, pokiaľ budem mať aspoň jedenásť a čakanie vyplniť klavírom alebo husľami. Ani jedna z ponúknutých možností sa mi vôbec nepáčila: chcel som byť bubeníkom! Nakoniec ma presvedčili na klavír s víziou neskoršieho prechodu na bicie. Bolo to trápenie, no nakoniec som pri klavíri ostal.
.európski klaviristi vyrastajú – rovnako ako ich vrstovníci pred sto rokmi – najmä na Bachovi, Beethovenovi, Chopinovi... Aký repertoár hrajú kubánski študenti?
Práve toto bol jeden z momentov, s ktorým som sa nedokázal stotožniť. Nerozumel som, prečo toľko času venujeme starým európskym majstrom, keď na Kube máme množstvo vynikajúcich skladateľov, napríklad Lea Brouwera či Roberta Valeru. Nepopieram, že poznanie európskej hudby je nesmierne dôležité, no medzi týmito kultúrami chýbala rovnováha. K domácim skladateľom sme sa dostali až pred koncom štúdia, keď väčšina z nás inklinovala k európskej hudbe. Popri baroku, klasicizme a romantizme bol značný priestor venovaný ruským skladateľom, čo, samozrejme, súviselo s ideológiou a preberaním sovietskeho modelu; na Kube v tých časoch pôsobilo množstvo sovietskych pedagógov. Odkazom kubánskych skladateľov som sa začal intenzívnejšie zaoberať až po škole a ich popularizovanie som od začiatku považoval za životné poslanie. Kubánska ľudová či populárna hudba sú pomerne známe, no našich klasikov pozná málokto. Mal som šťastie, že sa mi podarilo spolupracovať s viacerými z nich – okrem Valeru napríklad s Haroldom Gramatgesom či Carlosom Fariñasom.
.na albume Paseo vášho New Cuban Quarteta ma prekvapila podoba prelúdia Hilaria Gonzaleza. Ako pretavujete klasickú hudbu na džezový spôsob?
Snažím sa pochopiť zámer autora a obohatiť ho tak, aby som nenarušil integritu skladby. Nachádzanie styčných plôch nie je jednorazovou záležitosťou, ale procesom. Hudbu možno pripodobniť k uzavretému priestoru s dverami a oknami; záleží len na vás, odkiaľ vpustíte svetlo a čerstvý závan. Nemyslím si, že existuje jediný správny spôsob, ako zahrať istú skladbu. Hoci boli kubánski skladatelia vždy vďaka polohe našej krajiny otvorení novým vplyvom, ich kompozičný jazyk zachováva čosi špecificky kubánske. Počuli ste napríklad Lea Brouwera?
.jeho Estudios Sencillos sú pomerne známe aj v Európe, hoci napriek názvu „jednoduché etudy“ kladú na gitaristov značné nároky...
Brouwera spoznáte po prvej fráze. Jeho štýl je zároveň jeho obchodnou značkou, čo býva v súčasnej hudbe vzácnosťou a skladby majú vnútornú hĺbku, reflektujú aktuálne dianie a afrokubánsku i európsku históriu. Pri ich počúvaní cítite, že Brouwer je v kontakte s hudobníkmi z rozličných kultúr a týmito vplyvmi obohacuje svoj jazyk.
.na nahrávanie vás prizývajú osobnosti ako Joe Lovano, Charlie Haden či Dave Holland, ste lídrom Gonzalo Rubalcaba Trio, New Cuban Quartet, kapiel Volcan a 5Passion. Prečo máte viacero rozličných projektov?
Som vorkoholikom, ustavične musím na niečom pracovať a rozbiehať nové kapely. Posledné mesiace som sa intenzívne venoval príprave albumu Caminos, ktorý sa objaví začiatkom budúceho roka. Je to kompozične ambiciózny projekt vo väčšom, oktetovom obsadení, nielen s kubánskymi hudobníkmi, ale napríklad aj s Johnom McLaughlinom ako hosťom. A priestor dostane aj elektronika.
.popri Volcanovi aktuálne koncertujete v duu s Al Di Meolom. Ako vznikla vaša spolupráca?
Hrávame spolu asi dva roky, prevažne v západnej Európe, hoci vlani sme precestovali aj Spojené štáty. Hrať Meolove kompozície v tandeme bola pre mňa výzva, pretože sú pôvodne určené pre jeho projekt World Sinfonia. Neustále si musím hľadať popri jeho gitare vlastný priestor a dbať na to, aby hudba nestratila svoju esenciu. Príležitostne hráme tie isté skladby s kvintetom, v ktorom je okrem Ala ďalší gitarista, hráč na akordeóne a perkusionista. Na tomto turné si však musíme vystačiť dvaja a vôbec nie je podstatné technicky zvládnuť všetky noty. Dôležitejšia je hudba!
Autor je radaktor časopisu Hudobný život.
Gonzalo Rubalcaba (1963)
Pochádza z Havany, jeho otec, klavirista Guillermo Rubalcaba, rozbiehal projekt Buena Vista Social Club. Po štúdiu klavírnej hry a kompozície sa začal venovať džezu, nahral sériu albumov pre vydavateľstvo Blue Note (osem z nich bolo nominovaných na Grammy). V týchto dňoch vychádza nahrávka jeho kvarteta Volcan. Rubalcaba sa na Slovensku prvýkrát predstaví 15. novembra v Bratislave v duu s gitaristom Al Di Meolom v rámci cyklu City Sounds.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.