Milujem Prahu
Posledné dva roky pracujem v Prahe a zakaždým sa čudujem, čo som robil predošlých vyše šesťdesiat rokov bez tohoto úžasného mesta. Mám v nej ukrutne veľa priateľov, stáva sa mi, že Čechov s Čechmi zoznamujem. Dnes je Praha tretie najväčšie slovenské mesto a pre slovenskú kultúru bude pomaly významnejšia ako Bratislava. Možno zo mňa ešte stále hovorí mladoženíšske poblúznenie, ale keď sa v Bratislave udeje niečo úžasné raz za týždeň, tak v Prahe každý deň a na tridsiatich miestach. Kultúrny život je tam spontánnou súčasťou bežného života, necítiť tú sizyfovskú snahu vytlačiť balvan na vrchol.
Odbieham
Moja neresť? Odbiehavá myseľ. Začnem hovoriť o jednom, prejdem na druhé, na tretie, nakoniec nepoviem, čo som chcel, ale zasa objavím nové témy. Dávam si bezvýchodiskové záväzky, že sa sústredím a budem hovoriť len k téme. Fedor Gál si každú cigaretu zapaľuje s vetou a toto je posledná, ja som to do 90. roku robil podobne, potom zrazu bola posledná a odvtedy nefajčím. Verím, že raz sa to takto stane aj s mojou odbiehavosťou, hoci vekom sa to vraj má zhoršovať.
Som senior
Športy ma nebavia s výnimkou zjazdového lyžovania. Minulý rok za mnou prišiel vlekár a legitimoval ma, že jazdím na seniorský lístok. Vravím, veď som senior, a on že seniori takto nejazdia. Zvolal som všetkých kamarátov a musel im to zopakovať. Vášnivo milujem byť s rýchlosťou v priamom kontakte, len telo a príroda, nie ako v aute, kde je medzi rýchlosťou a mnou karoséria.
Riešim výzvy
Rád sa pozerám na zjazdové lyžovanie, a keďže som ctiteľ ženskej krásy, najmä na zjazd žien. Z poslednej olympiády som si nahral a urobil zostrih situácií, keď tie úžasné dievčatá dokázali vybalansovať šialený pád v stokilometrovej rýchlosti. Obdivujem, keď je človek v takmer neriešiteľnej situácii, a ide do toho s vypätím všetkých fyzických a psychických síl. Preto milujem dobré akčné filmy. Niežeby som sám dokázal niekoho zmlátiť, ale fascinuje ma princíp neostať opustený, zaseknutý a čakať ako teliatko na jatkách. Potrebujem zmobilizovať svoju životnú podstatu, urobiť z problému výzvu a riešiť akciu netypicky, a nie rutinne.
Zdržiavam
Som ten adrenalínový typ, čo zdržiava riešenia a potom to bleskovo urobí. Ako chalan som čítal hádanku o súboji dvoch kovbojov. Vyhrá ten, čo tasí kolt ako prvý? Nie, lebo ten prvý koná vedome a pomaly, ten druhý koná v strese, podvedome a niekoľkonásobne rýchlejšie. Všetci ma idú pre toto zabiť. Keď píšem článok, je to iné, ale keď robím koncert, vernisáž, revolúciu... no nakoniec sa to vždy podarí.
Vypením
Zväčša ma vytočia blbosti, potom najprv kričím, pením, a potom ľutujem. Keď odchádzam z domu, tak kľúče, mobil, okuliare sú ako nášľapové míny, vždy niektorá vybuchne. Musím sa sústrediť, aby som nič nezabudol a asi všetky ženy majú ten dar osloviť muža práve vtedy s nejakou dôležitou vecou. Ten sa nesústredí a odíde bez kľúčov. Nedávno som zažil pri odchode takýto šok: v rukách ruksak a dve igelitky, v jednej vyúčtovanie grantu za nejakých 7 000 eur a v druhej smeti. Vyhodil som igelitku, sadol do auta a po chvíli zistil, že v ňom niečo smrdí... Hneď som sa začal smiať ako blázon, manželke som sa ospravedlnil a bežal vydesený ku kontajneru.
Relaxujem dokola
Doma v Tatrách mám na stole Sherlocka Holmesa, čo vyšiel ešte v preklade Alfonza Bednára. Dokola čítam to isté. Je to ako prísť na miesto, zariadené stále tým istým nábytkom, cítiť tú atmosféru. Dokola pozerám aj niektoré filmy Casablanca, Sedem statočných, Dobrodruhovia, nazývam ich veltlínskymi filmami – to je tak akurát na sedmičku dobrého veltlínu. To sú moje záhaľčivosti.
Posledné dva roky pracujem v Prahe a zakaždým sa čudujem, čo som robil predošlých vyše šesťdesiat rokov bez tohoto úžasného mesta. Mám v nej ukrutne veľa priateľov, stáva sa mi, že Čechov s Čechmi zoznamujem. Dnes je Praha tretie najväčšie slovenské mesto a pre slovenskú kultúru bude pomaly významnejšia ako Bratislava. Možno zo mňa ešte stále hovorí mladoženíšske poblúznenie, ale keď sa v Bratislave udeje niečo úžasné raz za týždeň, tak v Prahe každý deň a na tridsiatich miestach. Kultúrny život je tam spontánnou súčasťou bežného života, necítiť tú sizyfovskú snahu vytlačiť balvan na vrchol.
Odbieham
Moja neresť? Odbiehavá myseľ. Začnem hovoriť o jednom, prejdem na druhé, na tretie, nakoniec nepoviem, čo som chcel, ale zasa objavím nové témy. Dávam si bezvýchodiskové záväzky, že sa sústredím a budem hovoriť len k téme. Fedor Gál si každú cigaretu zapaľuje s vetou a toto je posledná, ja som to do 90. roku robil podobne, potom zrazu bola posledná a odvtedy nefajčím. Verím, že raz sa to takto stane aj s mojou odbiehavosťou, hoci vekom sa to vraj má zhoršovať.
Som senior
Športy ma nebavia s výnimkou zjazdového lyžovania. Minulý rok za mnou prišiel vlekár a legitimoval ma, že jazdím na seniorský lístok. Vravím, veď som senior, a on že seniori takto nejazdia. Zvolal som všetkých kamarátov a musel im to zopakovať. Vášnivo milujem byť s rýchlosťou v priamom kontakte, len telo a príroda, nie ako v aute, kde je medzi rýchlosťou a mnou karoséria.
Riešim výzvy
Rád sa pozerám na zjazdové lyžovanie, a keďže som ctiteľ ženskej krásy, najmä na zjazd žien. Z poslednej olympiády som si nahral a urobil zostrih situácií, keď tie úžasné dievčatá dokázali vybalansovať šialený pád v stokilometrovej rýchlosti. Obdivujem, keď je človek v takmer neriešiteľnej situácii, a ide do toho s vypätím všetkých fyzických a psychických síl. Preto milujem dobré akčné filmy. Niežeby som sám dokázal niekoho zmlátiť, ale fascinuje ma princíp neostať opustený, zaseknutý a čakať ako teliatko na jatkách. Potrebujem zmobilizovať svoju životnú podstatu, urobiť z problému výzvu a riešiť akciu netypicky, a nie rutinne.
Zdržiavam
Som ten adrenalínový typ, čo zdržiava riešenia a potom to bleskovo urobí. Ako chalan som čítal hádanku o súboji dvoch kovbojov. Vyhrá ten, čo tasí kolt ako prvý? Nie, lebo ten prvý koná vedome a pomaly, ten druhý koná v strese, podvedome a niekoľkonásobne rýchlejšie. Všetci ma idú pre toto zabiť. Keď píšem článok, je to iné, ale keď robím koncert, vernisáž, revolúciu... no nakoniec sa to vždy podarí.
Vypením
Zväčša ma vytočia blbosti, potom najprv kričím, pením, a potom ľutujem. Keď odchádzam z domu, tak kľúče, mobil, okuliare sú ako nášľapové míny, vždy niektorá vybuchne. Musím sa sústrediť, aby som nič nezabudol a asi všetky ženy majú ten dar osloviť muža práve vtedy s nejakou dôležitou vecou. Ten sa nesústredí a odíde bez kľúčov. Nedávno som zažil pri odchode takýto šok: v rukách ruksak a dve igelitky, v jednej vyúčtovanie grantu za nejakých 7 000 eur a v druhej smeti. Vyhodil som igelitku, sadol do auta a po chvíli zistil, že v ňom niečo smrdí... Hneď som sa začal smiať ako blázon, manželke som sa ospravedlnil a bežal vydesený ku kontajneru.
Relaxujem dokola
Doma v Tatrách mám na stole Sherlocka Holmesa, čo vyšiel ešte v preklade Alfonza Bednára. Dokola čítam to isté. Je to ako prísť na miesto, zariadené stále tým istým nábytkom, cítiť tú atmosféru. Dokola pozerám aj niektoré filmy Casablanca, Sedem statočných, Dobrodruhovia, nazývam ich veltlínskymi filmami – to je tak akurát na sedmičku dobrého veltlínu. To sú moje záhaľčivosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.