Ruža mala v gastronómii odjakživa nezastupiteľné miesto. Dlhé a nekonečné jesenné večery by vám o tom mohli rozprávať kolegovia cukrári z Blízkeho či Ďalekého východu, kde ružovú vodu lejú takmer do každého patrične presladeného dezertu. V našich končinách, ako vidieť z rozprávky, sa však viac holdovalo ruži divokej, konkrétne šípovej.
Rosa canina je súčasťou našich životov odnepamäti. Ľudia jej pripisovali až zázračné liečivé účinky, predovšetkým jej ostro červeným plodom, ktoré v malej lesklej tobolke ukrývajú chlpatučké a dráždivé semienka. Už starovekí Gréci šípky ordinovali na problémy s močovými kameňmi a na krvácajúce ďasná. Ak nás za Caligulu v Ríme pohryzol besný pes, mohli sme si byť na sto percent istí, že nám miestny felčiar naordinuje šípky. A hneď sme si mohli vydýchnuť. Škoda len, že väčšinou aj naposledy.
.čas na zber je tu!
Dnes vieme, že tieto červené čudá obsahujú neuveriteľne veľa vitamínu C a iných životabudičov, a preto každý múdry rodič neváha a vyháňa svoju perepúť na jeseň do hôr, aby sa poriadne dopichala pri ich zbere. Dieťa si tak uvedomí, že život nie je prechádzka ružovou záhradou a okrem toho, na úbočiach a stráňach nečumí ustavične do smartfónu, pretože tam jednoducho nie je signál.
Šípky by sa mali zbierať po prvých mrazoch, vtedy sú vraj najsladšie. Prichádza teda ich čas. Detskými prstíkmi nazbierané plody potom doma usušíme. Odporúča sa najprv sušiť šípky voľne, a neskôr ich ešte nechať dosušiť v rúre, pretože malé potvory majú tendenciu plesnivieť, ak nie sú presušené poriadne. Sušením sa síce obsah vitamínu C zredukuje na pätinu, ale aj tak je jeho obsah taký vysoký, že pri nachladnutí a iných imunologických ťažkostiach vie ešte stále veľmi poslúžiť.
Zber šípok vraj počas druhej svetovej vojny zachránil Veľkú Britániu. Nemecké ponorky totiž istý čas mimoriadne bavilo potápať obchodné lode s čerstvým ovocím a exotickými plodinami. Briti trpeli na nedostatok vitamínov a práve zber šípok a vynachádzavé recepty na prípravu rôznych džemov a sirupov z tejto plodiny ich zachránili pred takými fajnovými chorobami, ako je skorbut. Navyše, so šípkami bola aj zábava. Zatiaľ čo obal šiel do džemu, chlpatý obsah sa použil do svrbiaceho prášku. Bolo že to veselia v Albione a priľahlých končinách! Ale nielen obyvatelia ostrovov sa vyznamenali pri spracúvaní šípok.
.divina a zaspatá kráska
Hádam každý národ s týmito plodmi experimentoval a má naň svoje metódy. Niekde z nich varili vo veľkom, niekde nimi dodnes kŕmia aj kone. No všade existuje nejaký zaručený tradičný recept, v ktorom figuruje plod tejto divokej ruže. Čudujem sa, že sa tu na Slovensku nikto neoháňa a nechváli šípkovicou. Ba čo viac, v tomto ohľade sme sa nechali hanebne predbehnúť Slovincami. Niekde dokonca zo šípok dorábajú víno a vo Švédsku vám na stôl položia šípkovú polievku s milým názvom nyponsoppa.
Ešte šťastie, že nám to celé zachraňuje divina, ku ktorej sa v našich končinách pravidelne servírovala šípková omáčka – predovšetkým k mäsu z diviaka. A, samozrejme, celé to završuje ľudová slovesnosť aj s tou nádhernou rozprávkou o starodievoctve. Veď napokon, o čom inom môže byť Šípková Ruženka ako o dievčati, čo sa na prahu dospelosti pošmyklo a trošku zaspalo dobu. Všetkým takým spiacim krásaviciam dáva teda šípka nádej, že aj po sto rokoch sa k nim vie cez tŕne predrať princ na bielom koni a precíteným bozkom im spríjemniť jeseň života.
Autor je scenárista.
Šípková omáčka/
Šípková omáčka sa predovšetkým servíruje k divine, ale nebuďme úzkoprsí a bachnime si ju pokojne aj k nejakému tomu hovädziemu. Napríklad namiesto chrenu s horčicou k pekne pomaly varenému tafelšpicu. Ako však na ňu? Trošku piplavo, ale ak máte deti, opäť to pre ne môže byť milá zábavka. Šípky, asi 200 g, najprv prácne zbavíme nezbedných semienok s chĺpkami. Potom už len červené obaly poriadne vydrhneme vo vode a dáme v hrnci variť asi tak hodinu do mäkka. Scedíme, chytíme tyčový mixér a urobíme z nich pastu. Tú potom vhodíme do dvoch deci mäsového vývaru a deci červeného vína. Pridáme klinčeky a šťavu z polky citróna. Do omáčky nastrúhame aj kôru z citróna, avšak až po tom, čo sme ju dôkladne vydrhli pod horúcou vodou. Dosolíme, docukríme a nakoniec zahustíme orieškom masla. Niektorí sa však so šípkami nepiplú a varia ich vo vode celé. Po uvarení ich len rozmliaždia a prepasírujú. Túto metódu však neodporúčam, pokiaľ nechceme, aby nás svrbelo aj zvnútra.
Rosa canina je súčasťou našich životov odnepamäti. Ľudia jej pripisovali až zázračné liečivé účinky, predovšetkým jej ostro červeným plodom, ktoré v malej lesklej tobolke ukrývajú chlpatučké a dráždivé semienka. Už starovekí Gréci šípky ordinovali na problémy s močovými kameňmi a na krvácajúce ďasná. Ak nás za Caligulu v Ríme pohryzol besný pes, mohli sme si byť na sto percent istí, že nám miestny felčiar naordinuje šípky. A hneď sme si mohli vydýchnuť. Škoda len, že väčšinou aj naposledy.
.čas na zber je tu!
Dnes vieme, že tieto červené čudá obsahujú neuveriteľne veľa vitamínu C a iných životabudičov, a preto každý múdry rodič neváha a vyháňa svoju perepúť na jeseň do hôr, aby sa poriadne dopichala pri ich zbere. Dieťa si tak uvedomí, že život nie je prechádzka ružovou záhradou a okrem toho, na úbočiach a stráňach nečumí ustavične do smartfónu, pretože tam jednoducho nie je signál.
Šípky by sa mali zbierať po prvých mrazoch, vtedy sú vraj najsladšie. Prichádza teda ich čas. Detskými prstíkmi nazbierané plody potom doma usušíme. Odporúča sa najprv sušiť šípky voľne, a neskôr ich ešte nechať dosušiť v rúre, pretože malé potvory majú tendenciu plesnivieť, ak nie sú presušené poriadne. Sušením sa síce obsah vitamínu C zredukuje na pätinu, ale aj tak je jeho obsah taký vysoký, že pri nachladnutí a iných imunologických ťažkostiach vie ešte stále veľmi poslúžiť.
Zber šípok vraj počas druhej svetovej vojny zachránil Veľkú Britániu. Nemecké ponorky totiž istý čas mimoriadne bavilo potápať obchodné lode s čerstvým ovocím a exotickými plodinami. Briti trpeli na nedostatok vitamínov a práve zber šípok a vynachádzavé recepty na prípravu rôznych džemov a sirupov z tejto plodiny ich zachránili pred takými fajnovými chorobami, ako je skorbut. Navyše, so šípkami bola aj zábava. Zatiaľ čo obal šiel do džemu, chlpatý obsah sa použil do svrbiaceho prášku. Bolo že to veselia v Albione a priľahlých končinách! Ale nielen obyvatelia ostrovov sa vyznamenali pri spracúvaní šípok.
.divina a zaspatá kráska
Hádam každý národ s týmito plodmi experimentoval a má naň svoje metódy. Niekde z nich varili vo veľkom, niekde nimi dodnes kŕmia aj kone. No všade existuje nejaký zaručený tradičný recept, v ktorom figuruje plod tejto divokej ruže. Čudujem sa, že sa tu na Slovensku nikto neoháňa a nechváli šípkovicou. Ba čo viac, v tomto ohľade sme sa nechali hanebne predbehnúť Slovincami. Niekde dokonca zo šípok dorábajú víno a vo Švédsku vám na stôl položia šípkovú polievku s milým názvom nyponsoppa.
Ešte šťastie, že nám to celé zachraňuje divina, ku ktorej sa v našich končinách pravidelne servírovala šípková omáčka – predovšetkým k mäsu z diviaka. A, samozrejme, celé to završuje ľudová slovesnosť aj s tou nádhernou rozprávkou o starodievoctve. Veď napokon, o čom inom môže byť Šípková Ruženka ako o dievčati, čo sa na prahu dospelosti pošmyklo a trošku zaspalo dobu. Všetkým takým spiacim krásaviciam dáva teda šípka nádej, že aj po sto rokoch sa k nim vie cez tŕne predrať princ na bielom koni a precíteným bozkom im spríjemniť jeseň života.
Autor je scenárista.
Šípková omáčka/
Šípková omáčka sa predovšetkým servíruje k divine, ale nebuďme úzkoprsí a bachnime si ju pokojne aj k nejakému tomu hovädziemu. Napríklad namiesto chrenu s horčicou k pekne pomaly varenému tafelšpicu. Ako však na ňu? Trošku piplavo, ale ak máte deti, opäť to pre ne môže byť milá zábavka. Šípky, asi 200 g, najprv prácne zbavíme nezbedných semienok s chĺpkami. Potom už len červené obaly poriadne vydrhneme vo vode a dáme v hrnci variť asi tak hodinu do mäkka. Scedíme, chytíme tyčový mixér a urobíme z nich pastu. Tú potom vhodíme do dvoch deci mäsového vývaru a deci červeného vína. Pridáme klinčeky a šťavu z polky citróna. Do omáčky nastrúhame aj kôru z citróna, avšak až po tom, čo sme ju dôkladne vydrhli pod horúcou vodou. Dosolíme, docukríme a nakoniec zahustíme orieškom masla. Niektorí sa však so šípkami nepiplú a varia ich vo vode celé. Po uvarení ich len rozmliaždia a prepasírujú. Túto metódu však neodporúčam, pokiaľ nechceme, aby nás svrbelo aj zvnútra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.