.ako si sa zoznámil s Piťom?
Bolo to niekedy v roku 2007, keď sa stal členom školskej komisie v Lamači. Napísal som o tom komentár, no nemal som z toho dobrý pocit.
.prečo?
Pretože som ho predtým neoslovil. Povedal som si, že takto sa predsa nerobí novinárčina, tak som sa za ním vybral do Lamača. Keď sme sa prvýkrát stretli, čudoval sa, že som prišiel sám. Obvykle vraj za ním chodili minimálne dvaja novinári. Išli sme do zadnej miestnosti, kde už čakali Piťove gorily. Nebolo to príjemné, pričom sa mi snažil vysvetliť, že denník SME tú tému nafúkol. Hovoril mi aj o korupcii a o tom, ako funguje Slovensko. Tvrdil, že všetci kradnú – keď som mu oponoval, tak mi povedal, že som naivný. (Smiech.) Počas našich stretnutí veľa vtipkoval, no často bol aj útočný. Konal z pozície sily, skákal mi do reči.
.v roku 2009 si robil rozhovor s tromi piťovcami, podozrivými z vraždy Daniela Tupého. To ti sprostredkoval Piťo?
Volal mi, či by som nemal záujem. Rozhovor som si však nemohol nahrávať, len robiť poznámky. Spýtal som sa vtedajšieho zástupcu šéfredaktora SME Romana Krpelana, či je to pre nás zaujímavé. Súhlasil s tým, že uvidíme, čo z toho vzíde.
.ten rozhovor bol spracovaný profesionálne. Otázne však je, či vôbec dávať takýmto ľuďom priestor v médiách. Povedia len to, čo chcú, pričom hrajú hlavne na city, aby vzbudili sympatie verejnosti. Je nevyhnutné diskutovať s nimi ako s rovnocennými partnermi?
Samozrejme, že mafiánom ide hlavne o to, aby sa dostali do médií. Je len na novinárovi, aby sa nenechal zneužiť. Článok, ktorý vznikne aj na základe takýchto rozhovorov, má však oveľa väčšiu hodnotu. Aj gangstri musia byť pod drobnohľadom médií, pretože majú veľký vplyv na politiku a verejný život na Slovensku.
.mal si strach, keď si išiel za Piťom prvýkrát do krčmy?
Neviem, či to bol strach, ale nebolo mi všetko jedno. Nie je sranda byť v jednej miestnosti s ľuďmi ako Mikuláš Polóny (podozrivý z dvojnásobnej vraždy v bratislavskom Irish pube v roku 1999 – pozn. red.).
.prečo si s Piťom tykáš?
Tykám si aj s minimálne tromi ďalšími mafiánmi. Oni nestrpia žiadne vykanie. Keď sa s nimi prvýkrát stretneš, automaticky ti podajú ruku a predstavia sa krstným menom. Chcú dať najavo, že nie sú súčasťou oficiálneho sveta, majú iné pravidlá. Ako Kanaďan navyše nemám cit pre situácie, keď treba niekomu tykať, respektíve vykať a čo to vlastne znamená. Dnes už chápem, že z tykania vyplýva, že toho človeka prijímaš bližšie k sebe. Ale nemám to vrodené, učím sa za pochodu. To, že tykanie nie je vždy správne, som si uvedomil až pri Michalovi Hrbáčkovi. Zakaždým mám z toho čudný pocit.
.pomohlo ti niekedy, že si s mafiánmi tykáš?
Samozrejme, že nie, celé je to len divadlo. Keďže o nich píšem kriticky, snažia sa ma získať na svoju stranu. V skutočnosti je to však tvrdý biznis: ja chcem niečo od nich, oni chcú niečo odo mňa. Väčšinou sa to skončí remízou.
.to znamená, že za informácie chcú priestor v médiách.
Áno, ale nedostanú ho automaticky. Keď ma oslovia, že majú informácie k nejakej kauze, ktorá sa ich týka, tak sa na to pozriem a preverím to. Určite by som im však nedal priestor, aby sa vyjadrili napríklad k práci polície. Ja ich konfrontujem len s podozreniami z trestnej činnosti.
.chceli od teba niekedy, aby si napísal článok v ich prospech?
Raz mi volal Piťo, že má pre mňa niečo zaujímavé. Išlo o obchodný spor medzi podnikateľmi Salmanovovcami a Ľubomírom Somorovským. Keď som prišiel za Piťom, sedel tam aj Somorovský. Piťo začal hovoriť o dôkazoch proti Salmanovovcom, že by som mal o tom písať a podobne. Bolo mi však jasné, že ide o spor dvoch mafiánskych skupín, takže som to odmietol. Jeden zo Salmanovovcov mi navyše priznal, že Piťo ho predtým chránil. Tu nešlo o pravdu, ale len o hrubú silu. Od takýchto vecí dávam ruky preč.
.bol pre teba niekedy Piťo ako zdroj informácií užitočný?
Áno, pričom niekedy si to možno ani neuvedomoval. Napríklad sme sa stretli, keď zavraždili Ernesta Valka. Hovoril mi, ako sa zoznámili, že chodili spolu na večere, opísal mi ich vzťah. Keď som to potom doma prepísal, bolo mi jasné, že ide o veľmi vzácne informácie, ku ktorým sa novinár bežne nedostane. Inokedy mi povedal, kto sa stal šéfom jedného z odborov v SIS. Overoval som to aj oficiálnou cestou, bola to pravda.
.piťo je už dva roky vo väzbe. Ako často ste sa stretávali, kým ho zavreli?
Približne raz za dva mesiace. Stretávali sme sa v jeho krčme, na pumpách aj v reštauráciách. Obvykle sme debatovali asi hodinu.
.mali ste aj konflikty?
Samozrejme. Raz som napríklad napísal článok, že otec Miroslava Abraháma, ktorý bol Piťovou pravou rukou, dostal od ministerstva obrany zákazku na stráženie prázdnych budov za 100 miliónov korún. Keď som urobil rozhovor s jeho synom, zavolal mi Piťo, že som urobil z jeho človeka úplného idiota. Kričal na mňa, že keď budem nabudúce niečo potrebovať, pôjdem len cez neho. Bolo mu totiž jasné, že jeho chlapci nie sú natoľko bystrí, aby vedeli zareagovať, keď im zavolá novinár.
.o Piťovi sa hovorí, že je to inteligentný typ zločinca. Aká je tvoja skúsenosť?
Piťo vyniká v prostredí, kde nie je veľká konkurencia, takže s tou inteligenciou je to relatívne. (Smiech.) Ale myslím, že je dobrý psychológ. Chápe ľudské motívy a správanie, vie hrať na nervy a obavy. Vždy vo mne zanechal červíka pochybností, aký je nebezpečný a čo mi hrozí.
.mal si niekedy reálnu obavu, že sa ti môže niečo stať?
Áno. Keď som začal písať knihu o podsvetí, zaujímali ma aj informácie o pozadí spomínanej vraždy v Irish pube. Zistil som, že jedna z obetí – Ján Štec – mala kedysi krčmu na Malokarpatskom námestí v Bratislave. Teda na mieste, kde má dnes svoj podnik Piťo. Napadlo mi, že motívom tej vraždy mohlo byť aj vypaľovanie, respektíve, že piťovci chceli prebrať Štecov podnik. Zavolal som teda Piťovi, stretli sme sa ráno o siedmej za jednou pumpou. Sadol som si k nemu do auta, široko-ďaleko nikoho. Spýtal som sa ho, či dal zabiť Šteca kvôli jeho krčme. Chvíľu len ticho sedel a keď to rozdýchal, zareagoval dosť agresívne, nadával a rozčuľoval sa. Napokon otvoril dvere a povedal mi: Choď, ja nič nespravím, ale môj syn na to nikdy nezabudne. Vtedy som sa necítil veľmi dobre.
.čo robíš pre svoju bezpečnosť?
Raz som sa s Piťom stretol aj v jeho garáži. Keďže som sa necítil komfortne, väčšinou sa snažím s ľuďmi ako on stretávať na verejných miestach.
.napriek tomu stále nezamykáš svoj dom a auto nechávaš stáť pred bránou, a nie v garáži. Budeš teraz opatrnejší aspoň v telefóne?
Nie. Nechcem žiť ako špión a od základov prekopať svoj život. Ja nemám čo skrývať, nehanbím sa za to, že som v kontakte s mafiánmi. Som si vedomý, že niekto môže selektívne vytiahnuť naše rozhovory, kde sa možno aj z nervozity chichocem, takže budem vyzerať ako idiot. Dôležitý je však výsledok mojej práce.
Bolo to niekedy v roku 2007, keď sa stal členom školskej komisie v Lamači. Napísal som o tom komentár, no nemal som z toho dobrý pocit.
.prečo?
Pretože som ho predtým neoslovil. Povedal som si, že takto sa predsa nerobí novinárčina, tak som sa za ním vybral do Lamača. Keď sme sa prvýkrát stretli, čudoval sa, že som prišiel sám. Obvykle vraj za ním chodili minimálne dvaja novinári. Išli sme do zadnej miestnosti, kde už čakali Piťove gorily. Nebolo to príjemné, pričom sa mi snažil vysvetliť, že denník SME tú tému nafúkol. Hovoril mi aj o korupcii a o tom, ako funguje Slovensko. Tvrdil, že všetci kradnú – keď som mu oponoval, tak mi povedal, že som naivný. (Smiech.) Počas našich stretnutí veľa vtipkoval, no často bol aj útočný. Konal z pozície sily, skákal mi do reči.
.v roku 2009 si robil rozhovor s tromi piťovcami, podozrivými z vraždy Daniela Tupého. To ti sprostredkoval Piťo?
Volal mi, či by som nemal záujem. Rozhovor som si však nemohol nahrávať, len robiť poznámky. Spýtal som sa vtedajšieho zástupcu šéfredaktora SME Romana Krpelana, či je to pre nás zaujímavé. Súhlasil s tým, že uvidíme, čo z toho vzíde.
.ten rozhovor bol spracovaný profesionálne. Otázne však je, či vôbec dávať takýmto ľuďom priestor v médiách. Povedia len to, čo chcú, pričom hrajú hlavne na city, aby vzbudili sympatie verejnosti. Je nevyhnutné diskutovať s nimi ako s rovnocennými partnermi?
Samozrejme, že mafiánom ide hlavne o to, aby sa dostali do médií. Je len na novinárovi, aby sa nenechal zneužiť. Článok, ktorý vznikne aj na základe takýchto rozhovorov, má však oveľa väčšiu hodnotu. Aj gangstri musia byť pod drobnohľadom médií, pretože majú veľký vplyv na politiku a verejný život na Slovensku.
.mal si strach, keď si išiel za Piťom prvýkrát do krčmy?
Neviem, či to bol strach, ale nebolo mi všetko jedno. Nie je sranda byť v jednej miestnosti s ľuďmi ako Mikuláš Polóny (podozrivý z dvojnásobnej vraždy v bratislavskom Irish pube v roku 1999 – pozn. red.).
.prečo si s Piťom tykáš?
Tykám si aj s minimálne tromi ďalšími mafiánmi. Oni nestrpia žiadne vykanie. Keď sa s nimi prvýkrát stretneš, automaticky ti podajú ruku a predstavia sa krstným menom. Chcú dať najavo, že nie sú súčasťou oficiálneho sveta, majú iné pravidlá. Ako Kanaďan navyše nemám cit pre situácie, keď treba niekomu tykať, respektíve vykať a čo to vlastne znamená. Dnes už chápem, že z tykania vyplýva, že toho človeka prijímaš bližšie k sebe. Ale nemám to vrodené, učím sa za pochodu. To, že tykanie nie je vždy správne, som si uvedomil až pri Michalovi Hrbáčkovi. Zakaždým mám z toho čudný pocit.
.pomohlo ti niekedy, že si s mafiánmi tykáš?
Samozrejme, že nie, celé je to len divadlo. Keďže o nich píšem kriticky, snažia sa ma získať na svoju stranu. V skutočnosti je to však tvrdý biznis: ja chcem niečo od nich, oni chcú niečo odo mňa. Väčšinou sa to skončí remízou.
.to znamená, že za informácie chcú priestor v médiách.
Áno, ale nedostanú ho automaticky. Keď ma oslovia, že majú informácie k nejakej kauze, ktorá sa ich týka, tak sa na to pozriem a preverím to. Určite by som im však nedal priestor, aby sa vyjadrili napríklad k práci polície. Ja ich konfrontujem len s podozreniami z trestnej činnosti.
.chceli od teba niekedy, aby si napísal článok v ich prospech?
Raz mi volal Piťo, že má pre mňa niečo zaujímavé. Išlo o obchodný spor medzi podnikateľmi Salmanovovcami a Ľubomírom Somorovským. Keď som prišiel za Piťom, sedel tam aj Somorovský. Piťo začal hovoriť o dôkazoch proti Salmanovovcom, že by som mal o tom písať a podobne. Bolo mi však jasné, že ide o spor dvoch mafiánskych skupín, takže som to odmietol. Jeden zo Salmanovovcov mi navyše priznal, že Piťo ho predtým chránil. Tu nešlo o pravdu, ale len o hrubú silu. Od takýchto vecí dávam ruky preč.
.bol pre teba niekedy Piťo ako zdroj informácií užitočný?
Áno, pričom niekedy si to možno ani neuvedomoval. Napríklad sme sa stretli, keď zavraždili Ernesta Valka. Hovoril mi, ako sa zoznámili, že chodili spolu na večere, opísal mi ich vzťah. Keď som to potom doma prepísal, bolo mi jasné, že ide o veľmi vzácne informácie, ku ktorým sa novinár bežne nedostane. Inokedy mi povedal, kto sa stal šéfom jedného z odborov v SIS. Overoval som to aj oficiálnou cestou, bola to pravda.
.piťo je už dva roky vo väzbe. Ako často ste sa stretávali, kým ho zavreli?
Približne raz za dva mesiace. Stretávali sme sa v jeho krčme, na pumpách aj v reštauráciách. Obvykle sme debatovali asi hodinu.
.mali ste aj konflikty?
Samozrejme. Raz som napríklad napísal článok, že otec Miroslava Abraháma, ktorý bol Piťovou pravou rukou, dostal od ministerstva obrany zákazku na stráženie prázdnych budov za 100 miliónov korún. Keď som urobil rozhovor s jeho synom, zavolal mi Piťo, že som urobil z jeho človeka úplného idiota. Kričal na mňa, že keď budem nabudúce niečo potrebovať, pôjdem len cez neho. Bolo mu totiž jasné, že jeho chlapci nie sú natoľko bystrí, aby vedeli zareagovať, keď im zavolá novinár.
.o Piťovi sa hovorí, že je to inteligentný typ zločinca. Aká je tvoja skúsenosť?
Piťo vyniká v prostredí, kde nie je veľká konkurencia, takže s tou inteligenciou je to relatívne. (Smiech.) Ale myslím, že je dobrý psychológ. Chápe ľudské motívy a správanie, vie hrať na nervy a obavy. Vždy vo mne zanechal červíka pochybností, aký je nebezpečný a čo mi hrozí.
.mal si niekedy reálnu obavu, že sa ti môže niečo stať?
Áno. Keď som začal písať knihu o podsvetí, zaujímali ma aj informácie o pozadí spomínanej vraždy v Irish pube. Zistil som, že jedna z obetí – Ján Štec – mala kedysi krčmu na Malokarpatskom námestí v Bratislave. Teda na mieste, kde má dnes svoj podnik Piťo. Napadlo mi, že motívom tej vraždy mohlo byť aj vypaľovanie, respektíve, že piťovci chceli prebrať Štecov podnik. Zavolal som teda Piťovi, stretli sme sa ráno o siedmej za jednou pumpou. Sadol som si k nemu do auta, široko-ďaleko nikoho. Spýtal som sa ho, či dal zabiť Šteca kvôli jeho krčme. Chvíľu len ticho sedel a keď to rozdýchal, zareagoval dosť agresívne, nadával a rozčuľoval sa. Napokon otvoril dvere a povedal mi: Choď, ja nič nespravím, ale môj syn na to nikdy nezabudne. Vtedy som sa necítil veľmi dobre.
.čo robíš pre svoju bezpečnosť?
Raz som sa s Piťom stretol aj v jeho garáži. Keďže som sa necítil komfortne, väčšinou sa snažím s ľuďmi ako on stretávať na verejných miestach.
.napriek tomu stále nezamykáš svoj dom a auto nechávaš stáť pred bránou, a nie v garáži. Budeš teraz opatrnejší aspoň v telefóne?
Nie. Nechcem žiť ako špión a od základov prekopať svoj život. Ja nemám čo skrývať, nehanbím sa za to, že som v kontakte s mafiánmi. Som si vedomý, že niekto môže selektívne vytiahnuť naše rozhovory, kde sa možno aj z nervozity chichocem, takže budem vyzerať ako idiot. Dôležitý je však výsledok mojej práce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.