Na konci minulého roka ich už bolo viac ako 140-tisíc. Naša nezamestnanosť mladých je jedna z najvyšších v EÚ – sme na 5. mieste tesne za Gréckom, Španielskom, Talianskom a Portugalskom. V Európe sa dnes hovorí o stratenej generácii.
.nie iba štatistika
Niektorí analytici tieto štatistiky kritizujú ako skreslené. Miera nezamestnanosti mladých sa totiž počíta len z tých mladých, ktorí neštudujú. Ak teda veľa mladých ľudí je „na škole“, vysoká miera nezamestnanosti zvyšku môže byť v skutočnosti len odrazom nižšej zamestnateľnosti malej skupiny, ktorá do školy nechodí.
Bohužiaľ, na Slovensku aj iné údaje potvrdzujú, že nezamestnanosť mladých nie je štatistický prelud. Ľudia vo veku 20 až 29 rokov tvoria najpočetnejšiu skupinu v štruktúre uchádzačov o zamestnanie – takmer jednu tretinu všetkých nezamestnaných. Ekonómovia používajú aj ďalší údaj – podiel mladých ľudí, ktorí už dlhšie ani neštudujú, ani sa nevzdelávajú. Označujú sa ako NEET (not in education, employment or training). Podľa meraní máme u nás jedno z najvyšších podielov NEET-ov – 18,7 percenta a máme tak vážnejší problém ako väčšina Európy.
Na rozdiel od krajín južnej Európy alebo Veľkej Británie na Slovensku nie je problémom nechodenie do školy. V roku 2012 chodilo do školy až 98,4 percenta mladých ľudí vo veku od 15 do 17 rokov. Problém nastáva potom. Miera nezamestnanosti absolventov stredných škôl sa pohybuje na úrovni 19,3 percenta. Pri vysokých školách sú problémy podobné, prejavujú sa však v praxi inak – absolventi prácu nájdu, ale je to práca, ktorá nevyužíva ich ľudský potenciál. Hoci je nezamestnanosť vysokoškolákov nižšia ako v prípade stredoškolákov, ukázali sme, že problém je prepojený, pretože vysokoškoláci pre nedostatočnú prípravu zaberajú pracovné miesta s nižšími požiadavkami stredoškolákom. Zároveň je to nepríjemné i pre nich, pretože často vykonávajú prácu, ktorá pre nich nie je dostatočne podnetná a zaujímavá a nepotrebovali na ňu študovať.
Aké sú riešenia? V jednom článku ťažko predstaviť ucelené riešenie nezamestnanosti mladých, pretože zahŕňa témy pracovnoprávne, odvodové aj školské. Kľúčové je celkové ozdravenie ekonomiky – ak nebude viac práce, nebude viac práce ani pre mladých. Napriek tomu medzinárodné organizácie – napríklad OECD – upozorňujú, že za vysokú nezamestnanosť mladých u nás môže do veľkej miery aj nedostatočná kvalita stredných odborných škôl a absencia prepojenia stredných aj vysokých škôl s praxou. Preto sme mali pomerne vysokú nezamestnanosť mladých aj pred krízou a preto sa na tieto témy sústredím.
.problém „učňoviek“ a čo s ním
Napriek zásadným zmenám v štruktúre slovenského hospodárstva zostala Slovensku hustá sieť odborných škôl. Mnohé odbory majú problém s nájdením študentov a uplatnením absolventov, pretože zastarali a trh ich nepotrebuje. Od roku 2000 klesol počet žiakov odborných škôl takmer o polovicu. Neklesol však počet učební, ktorých prevádzku štát každý rok financuje. V roku 2011 ich bolo 12 450 oproti 11 800 v roku 2000.
Financovanie škôl je primárne založené na počte študentov – je určované normatívom na žiaka. Normatív na študenta odbornej školy je v prípade stavebných a poľnohospodárskych odborných škôl až dvakrát vyšší, ako je to v prípade žiaka gymnázia alebo obchodnej akadémie. V tomto roku išlo na študenta gymnázia 1495 eur, ale pre najdrahšiu strednú odbornú školu išlo 2905 eur. Napriek tomu nezamestnanosť práve absolventov poľnohospodárskych a stavebných škôl patrí medzi najvyššie. Platíme teda najviac za najhoršie výsledky.
Dôvodom rozdielov je očakávaná vyššia finančná náročnosť praktickej prípravy študentov takýchto odborných škôl. Realita však toto očakávanie nenapĺňa. Keďže záujem študentov o odborné školy dlhodobo klesá, vyšší normatív sa nevyužíva na poskytnutie praktickej prípravy, ale na prežitie školy ako takej. Zvýšený normatív neslúži na to, aby to vzdelanie bolo kvalitnejšie a pripravilo študentov na prax, ale len na to, aby prežila škola, o ktorú nie je záujem.
Aj preto dnes mnohé odborné školy nedokážu ponúknuť svojim žiakom to, čo potrebujú, aby sa po škole dokázali zamestnať. Odborné školy sú v drvivej väčšine v zriaďovateľskej pôsobnosti žúp, ktoré ich sieť reštrukturalizujú oveľa menej, ako je potrebné. Dôvodom je predovšetkým značná nepopularita takéhoto kroku a fakt, že ušetrené peniaze župa nemôže použiť na lepšie financovanie školstva, ale musí ich de facto vrátiť do centrálneho rozpočtu. Kto by chcel racionalizovať, keď si tým pohneváte časť voličov a zároveň nemáte prostriedky, ako im to vynahradiť inde?
Župy je potrebné motivovať – ponechať im rovnakú sumu na žiaka bez ohľadu na štruktúru a počet škôl. To by znamenalo, že reštrukturalizácia siete smerom k plnším a efektívnejším školám by sa im oplatila. Menšiu sieť odborných škôl budú môcť potom oveľa lepšie financovať.
Nedoriešené dedičstvo socializmu má však širšie dopady. V minulosti štúdium na vysokej škole bolo len pre malú elitu a väčšina zamestnancov pôsobila v priemysle a pôdohospodárstve. Na základe aktuálnych slovenských trendov aj pomerov v zahraničí sa dá odhadnúť, že 40 až 50 percent populačného ročníka bude dlhodobo pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Nie je to nič nezvyčajné a vzhľadom na štruktúru slovenskej ekonomiky a nízky zdedený počet vysokoškolákov z minulosti je to dokonca potrebné. Dôležité je, aby mali kvalitné vzdelanie namiesto papiera.
Pomer všeobecného a odborného stredoškolského vzdelávania je preto potrebné zladiť tak, aby tvorili rovnocenný celok (v roku 2012 navštevovalo podľa štatistického úradu gymnázia 32,2 percenta žiakov, teda len každý tretí). Nie je potrebné expandovať gymnáziá, ale posilniť všeobecný rozmer vzdelávania na odborných školách, ktoré majú k všeobecnému vzdelávaniu blízko – napríklad na obchodných akadémiách, z ktorých dnes už väčšina absolventov ide ďalej študovať. Vo vzťahu k technickým vysokým školám sú vhodnou cieľovou skupinou aj „priemyslovky“.
Všeobecné vzdelávanie je zároveň potrebné prispôsobiť štandardom a nárokom vysokých škôl. Po britskom vzore je potrebné zvýšiť úlohu vysokých škôl, najmä tých najkvalitnejších na tvorbe kurikúl, štandardov a metód overovania na všeobecných stredných školách. Vo Veľkej Británii súčasná vláda dala najkvalitnejším univerzitám zásadné postavenie pri tvorbe maturít (tzv. A-levels). Aj v takomto zmenenom systéme si však odborné školy zachovajú rovnocenné miesto. „Ísť na učňovku“ je však na Slovensku veľkou časťou rodičov vnímané ako menejcenné. Existuje všeobecná zhoda, že takýto prístup je nešťastný, lebo deformuje rozhodovanie detí a rodičov. Odstrániť stigmu z odborného vzdelávania je preto vo verejnom záujme.
Súčasná vláda, bohužiaľ, postupuje presne opačne. Minister Čaplovič obmedzil prijatie na gymnázium známkovým priemerom, čím chce zvýšiť počet žiakov odborných škôl. V rámci odborných škôl zaviedol tiež známkový priemer ako podmienku prijatia na odbory s maturitou. Dôvodom bola snaha „donútiť“ žiakov základných škôl, aby sa lepšie učili – inak „pôjdu na učňovku“. Presne tak potvrdzuje pocit širokej masy rodičov, že odborné školstvo je niečo, čomu sa šikovnejšie dieťa oblúkom vyhne. Minister zároveň oživil návrh (ktorý predchádzajúca vláda chcela zrušiť), aby sa aj vysoké školy delili na kategórie, pričom „odborné školy“ majú byť tie najmenej kvalitné. Záver je rovnaký. Tento prístup treba zrušiť a nahradiť pohľadom, podľa ktorého odborné školy nie sú „tie menej kvalitné“ školy pre „hlúpejšie“ deti, ale sú to úplne rovnocenné školy len inak orientované.
.prax, aj prispôsobivosť
Uvedené zmeny sú „veľké“ štrukturálne kroky na niekoľko rokov, ak nie desaťročie. Konkrétna vec, ktorú však možno zmeniť rýchlejšie, je rozšírenie praxe. V slovenských podmienkach dnes asi niet politického a odborného sporu o dôležitosti praxe. Viaceré vlády si veľa sľubovali od obnovenia takzvaného duálneho systému, v ktorom škola zabezpečuje teoretickú časť vyučovania a praktickú časť zabezpečuje zamestnávateľ. Ide o dobrý model. V slovenských podmienkach však nie je reálne ho rozšíriť natoľko, aby pokryl väčšinu, nieto ešte všetkých žiakov a študentov odborného vzdelávania. Kedykoľvek preto počujete alebo čítate o tom, ako si nejaký veľký podnik zoberie učňov a minister v tom vidí kľúč k zlepšeniu odborného školstva, nedajte sa oklamať. Veľké priemyselné podniky vedia prinajlepšom vyriešiť zlomok nášho problému.
Preto je kľúčové riešiť otázku praxe počas štúdia aj iným spôsobom. Navrhujem, aby v rámci stredného odborného vzdelávania aj bakalárskeho profesijného vzdelávania ministerstvo školstva v spolupráci s Akreditačnou komisiou zaviedli do štátnych vzdelávacích programov, respektíve opisov študijných odborov, podmienku praxe v trvaní cca 15 – 30 percent štúdia tam, kde je to odôvodnené. Takto sa prax stane štandardnou súčasťou štúdia a jej zabezpečenie povinnosťou školy, ktorá bude musieť kapacity (zmluvy, memorandá) preukázať v rámci akreditačného procesu alebo pri tvorbe školského vzdelávacieho programu.
Ekonomika sa však mení rýchlejšie ako kedysi. Preto dnes nestačí vyučiť sa jednému remeslu a zostať pri ňom celý život. Rovnako nestačí zabezpečiť študentovi praktické zručnosti u konkrétneho zamestnávateľa. Potreby trhu sa môžu rýchlo zmeniť a takýto človek môže zostať bez práce. Preto je potrebné rozvíjať nielen znalosti, ale i kľúčové kompetencie. Ide o také zručnosti, ktoré jednotlivcovi umožňujú zastávať rôzne pracovné pozície a funkcie, riešiť nepredvídateľné problémy a vyrovnať sa s rýchlymi zmenami v pracovnom, spoločenskom a osobnom živote. Žiaci musia byť vedení k získaniu schopností, medzi ktoré patria čitateľská gramotnosť, pestovanie vlastného názoru a argumentácie, kritické myslenie a schopnosť pracovať v tíme, ale aj cudzie jazyky, matematická gramotnosť a informačné technológie.
Minister Čaplovič práve navrhol nový školský vzdelávací program, podľa ktorého bude na základnej škole viac povinných hodín pracovného vyučovania ako informatiky. Pre mňa je to symbol nepochopenia nielen moderného školstva, ale aj modernej ekonomiky. Ak nemá vzniknúť ďalšia stratená generácia, potrebujeme pravý opak jeho prístupu.
Autor je poslanec NR SR, spoluautor iniciatívy Tvoríme Slovensko.
.nie iba štatistika
Niektorí analytici tieto štatistiky kritizujú ako skreslené. Miera nezamestnanosti mladých sa totiž počíta len z tých mladých, ktorí neštudujú. Ak teda veľa mladých ľudí je „na škole“, vysoká miera nezamestnanosti zvyšku môže byť v skutočnosti len odrazom nižšej zamestnateľnosti malej skupiny, ktorá do školy nechodí.
Bohužiaľ, na Slovensku aj iné údaje potvrdzujú, že nezamestnanosť mladých nie je štatistický prelud. Ľudia vo veku 20 až 29 rokov tvoria najpočetnejšiu skupinu v štruktúre uchádzačov o zamestnanie – takmer jednu tretinu všetkých nezamestnaných. Ekonómovia používajú aj ďalší údaj – podiel mladých ľudí, ktorí už dlhšie ani neštudujú, ani sa nevzdelávajú. Označujú sa ako NEET (not in education, employment or training). Podľa meraní máme u nás jedno z najvyšších podielov NEET-ov – 18,7 percenta a máme tak vážnejší problém ako väčšina Európy.
Na rozdiel od krajín južnej Európy alebo Veľkej Británie na Slovensku nie je problémom nechodenie do školy. V roku 2012 chodilo do školy až 98,4 percenta mladých ľudí vo veku od 15 do 17 rokov. Problém nastáva potom. Miera nezamestnanosti absolventov stredných škôl sa pohybuje na úrovni 19,3 percenta. Pri vysokých školách sú problémy podobné, prejavujú sa však v praxi inak – absolventi prácu nájdu, ale je to práca, ktorá nevyužíva ich ľudský potenciál. Hoci je nezamestnanosť vysokoškolákov nižšia ako v prípade stredoškolákov, ukázali sme, že problém je prepojený, pretože vysokoškoláci pre nedostatočnú prípravu zaberajú pracovné miesta s nižšími požiadavkami stredoškolákom. Zároveň je to nepríjemné i pre nich, pretože často vykonávajú prácu, ktorá pre nich nie je dostatočne podnetná a zaujímavá a nepotrebovali na ňu študovať.
Aké sú riešenia? V jednom článku ťažko predstaviť ucelené riešenie nezamestnanosti mladých, pretože zahŕňa témy pracovnoprávne, odvodové aj školské. Kľúčové je celkové ozdravenie ekonomiky – ak nebude viac práce, nebude viac práce ani pre mladých. Napriek tomu medzinárodné organizácie – napríklad OECD – upozorňujú, že za vysokú nezamestnanosť mladých u nás môže do veľkej miery aj nedostatočná kvalita stredných odborných škôl a absencia prepojenia stredných aj vysokých škôl s praxou. Preto sme mali pomerne vysokú nezamestnanosť mladých aj pred krízou a preto sa na tieto témy sústredím.
.problém „učňoviek“ a čo s ním
Napriek zásadným zmenám v štruktúre slovenského hospodárstva zostala Slovensku hustá sieť odborných škôl. Mnohé odbory majú problém s nájdením študentov a uplatnením absolventov, pretože zastarali a trh ich nepotrebuje. Od roku 2000 klesol počet žiakov odborných škôl takmer o polovicu. Neklesol však počet učební, ktorých prevádzku štát každý rok financuje. V roku 2011 ich bolo 12 450 oproti 11 800 v roku 2000.
Financovanie škôl je primárne založené na počte študentov – je určované normatívom na žiaka. Normatív na študenta odbornej školy je v prípade stavebných a poľnohospodárskych odborných škôl až dvakrát vyšší, ako je to v prípade žiaka gymnázia alebo obchodnej akadémie. V tomto roku išlo na študenta gymnázia 1495 eur, ale pre najdrahšiu strednú odbornú školu išlo 2905 eur. Napriek tomu nezamestnanosť práve absolventov poľnohospodárskych a stavebných škôl patrí medzi najvyššie. Platíme teda najviac za najhoršie výsledky.
Dôvodom rozdielov je očakávaná vyššia finančná náročnosť praktickej prípravy študentov takýchto odborných škôl. Realita však toto očakávanie nenapĺňa. Keďže záujem študentov o odborné školy dlhodobo klesá, vyšší normatív sa nevyužíva na poskytnutie praktickej prípravy, ale na prežitie školy ako takej. Zvýšený normatív neslúži na to, aby to vzdelanie bolo kvalitnejšie a pripravilo študentov na prax, ale len na to, aby prežila škola, o ktorú nie je záujem.
Aj preto dnes mnohé odborné školy nedokážu ponúknuť svojim žiakom to, čo potrebujú, aby sa po škole dokázali zamestnať. Odborné školy sú v drvivej väčšine v zriaďovateľskej pôsobnosti žúp, ktoré ich sieť reštrukturalizujú oveľa menej, ako je potrebné. Dôvodom je predovšetkým značná nepopularita takéhoto kroku a fakt, že ušetrené peniaze župa nemôže použiť na lepšie financovanie školstva, ale musí ich de facto vrátiť do centrálneho rozpočtu. Kto by chcel racionalizovať, keď si tým pohneváte časť voličov a zároveň nemáte prostriedky, ako im to vynahradiť inde?
Župy je potrebné motivovať – ponechať im rovnakú sumu na žiaka bez ohľadu na štruktúru a počet škôl. To by znamenalo, že reštrukturalizácia siete smerom k plnším a efektívnejším školám by sa im oplatila. Menšiu sieť odborných škôl budú môcť potom oveľa lepšie financovať.
Nedoriešené dedičstvo socializmu má však širšie dopady. V minulosti štúdium na vysokej škole bolo len pre malú elitu a väčšina zamestnancov pôsobila v priemysle a pôdohospodárstve. Na základe aktuálnych slovenských trendov aj pomerov v zahraničí sa dá odhadnúť, že 40 až 50 percent populačného ročníka bude dlhodobo pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Nie je to nič nezvyčajné a vzhľadom na štruktúru slovenskej ekonomiky a nízky zdedený počet vysokoškolákov z minulosti je to dokonca potrebné. Dôležité je, aby mali kvalitné vzdelanie namiesto papiera.
Pomer všeobecného a odborného stredoškolského vzdelávania je preto potrebné zladiť tak, aby tvorili rovnocenný celok (v roku 2012 navštevovalo podľa štatistického úradu gymnázia 32,2 percenta žiakov, teda len každý tretí). Nie je potrebné expandovať gymnáziá, ale posilniť všeobecný rozmer vzdelávania na odborných školách, ktoré majú k všeobecnému vzdelávaniu blízko – napríklad na obchodných akadémiách, z ktorých dnes už väčšina absolventov ide ďalej študovať. Vo vzťahu k technickým vysokým školám sú vhodnou cieľovou skupinou aj „priemyslovky“.
Všeobecné vzdelávanie je zároveň potrebné prispôsobiť štandardom a nárokom vysokých škôl. Po britskom vzore je potrebné zvýšiť úlohu vysokých škôl, najmä tých najkvalitnejších na tvorbe kurikúl, štandardov a metód overovania na všeobecných stredných školách. Vo Veľkej Británii súčasná vláda dala najkvalitnejším univerzitám zásadné postavenie pri tvorbe maturít (tzv. A-levels). Aj v takomto zmenenom systéme si však odborné školy zachovajú rovnocenné miesto. „Ísť na učňovku“ je však na Slovensku veľkou časťou rodičov vnímané ako menejcenné. Existuje všeobecná zhoda, že takýto prístup je nešťastný, lebo deformuje rozhodovanie detí a rodičov. Odstrániť stigmu z odborného vzdelávania je preto vo verejnom záujme.
Súčasná vláda, bohužiaľ, postupuje presne opačne. Minister Čaplovič obmedzil prijatie na gymnázium známkovým priemerom, čím chce zvýšiť počet žiakov odborných škôl. V rámci odborných škôl zaviedol tiež známkový priemer ako podmienku prijatia na odbory s maturitou. Dôvodom bola snaha „donútiť“ žiakov základných škôl, aby sa lepšie učili – inak „pôjdu na učňovku“. Presne tak potvrdzuje pocit širokej masy rodičov, že odborné školstvo je niečo, čomu sa šikovnejšie dieťa oblúkom vyhne. Minister zároveň oživil návrh (ktorý predchádzajúca vláda chcela zrušiť), aby sa aj vysoké školy delili na kategórie, pričom „odborné školy“ majú byť tie najmenej kvalitné. Záver je rovnaký. Tento prístup treba zrušiť a nahradiť pohľadom, podľa ktorého odborné školy nie sú „tie menej kvalitné“ školy pre „hlúpejšie“ deti, ale sú to úplne rovnocenné školy len inak orientované.
.prax, aj prispôsobivosť
Uvedené zmeny sú „veľké“ štrukturálne kroky na niekoľko rokov, ak nie desaťročie. Konkrétna vec, ktorú však možno zmeniť rýchlejšie, je rozšírenie praxe. V slovenských podmienkach dnes asi niet politického a odborného sporu o dôležitosti praxe. Viaceré vlády si veľa sľubovali od obnovenia takzvaného duálneho systému, v ktorom škola zabezpečuje teoretickú časť vyučovania a praktickú časť zabezpečuje zamestnávateľ. Ide o dobrý model. V slovenských podmienkach však nie je reálne ho rozšíriť natoľko, aby pokryl väčšinu, nieto ešte všetkých žiakov a študentov odborného vzdelávania. Kedykoľvek preto počujete alebo čítate o tom, ako si nejaký veľký podnik zoberie učňov a minister v tom vidí kľúč k zlepšeniu odborného školstva, nedajte sa oklamať. Veľké priemyselné podniky vedia prinajlepšom vyriešiť zlomok nášho problému.
Preto je kľúčové riešiť otázku praxe počas štúdia aj iným spôsobom. Navrhujem, aby v rámci stredného odborného vzdelávania aj bakalárskeho profesijného vzdelávania ministerstvo školstva v spolupráci s Akreditačnou komisiou zaviedli do štátnych vzdelávacích programov, respektíve opisov študijných odborov, podmienku praxe v trvaní cca 15 – 30 percent štúdia tam, kde je to odôvodnené. Takto sa prax stane štandardnou súčasťou štúdia a jej zabezpečenie povinnosťou školy, ktorá bude musieť kapacity (zmluvy, memorandá) preukázať v rámci akreditačného procesu alebo pri tvorbe školského vzdelávacieho programu.
Ekonomika sa však mení rýchlejšie ako kedysi. Preto dnes nestačí vyučiť sa jednému remeslu a zostať pri ňom celý život. Rovnako nestačí zabezpečiť študentovi praktické zručnosti u konkrétneho zamestnávateľa. Potreby trhu sa môžu rýchlo zmeniť a takýto človek môže zostať bez práce. Preto je potrebné rozvíjať nielen znalosti, ale i kľúčové kompetencie. Ide o také zručnosti, ktoré jednotlivcovi umožňujú zastávať rôzne pracovné pozície a funkcie, riešiť nepredvídateľné problémy a vyrovnať sa s rýchlymi zmenami v pracovnom, spoločenskom a osobnom živote. Žiaci musia byť vedení k získaniu schopností, medzi ktoré patria čitateľská gramotnosť, pestovanie vlastného názoru a argumentácie, kritické myslenie a schopnosť pracovať v tíme, ale aj cudzie jazyky, matematická gramotnosť a informačné technológie.
Minister Čaplovič práve navrhol nový školský vzdelávací program, podľa ktorého bude na základnej škole viac povinných hodín pracovného vyučovania ako informatiky. Pre mňa je to symbol nepochopenia nielen moderného školstva, ale aj modernej ekonomiky. Ak nemá vzniknúť ďalšia stratená generácia, potrebujeme pravý opak jeho prístupu.
Autor je poslanec NR SR, spoluautor iniciatívy Tvoríme Slovensko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.