Medzi širokými sieťami vzájomnej pomoci a priamou podporou zločinu je niekedy len tenká hranica. V krajinách bývalej Juhoslávie sa klientelistické vzťahy už dávnejšie stali zdrojom veľkých problémov v každodennom živote.
.pozdrav tatka a dojdi zas!
Jednu zo sarajevských kaviarní v tureckom štýle vlastní pán Avdo, zamračený sedemdesiatnik, pohybujúci sa o paličke. Jeho dvaja zamestnanci aj väčšina hostí sú tiež v dôchodkovom veku. Počas svojich ciest do Bosny som si však jeho kaviareň s nízkymi stolíkmi, pokojnou atmosférou, kúdolmi dymu a výbornou bosanskou kahvou obľúbil asi najviac v meste. Ako tam raz sedím nad džezvou a šáločkou kávy, príde mladý muž a chce platiť: „Tých šesť káv z minulého týždňa.“ Starý pán zdvihne zrak od zeme a hovorí: „Bude to šesť mariek.“ Mladý muž protestuje; nepovedal štyri, ale šesť káv. Pán Avdo mávne rukou a povie: „Pozdrav tatka a dojdi zas!“
V obchodíku so zmiešaným tovarom si pani v domácom oblečení kupuje zeleninu, smotanu a ďalšie drobnosti. Obchodníčka v oranžovom hidžábe sa usmeje a pribalí jej čerstvé koláče. „Merima, vezmi toto deťom,“ a pridá ešte jeden široký srdečný úsmev. Pani s ňou prehodí ešte pár slov a odchádza bez platenia. Donesie nabudúce, keď prídu nejaké peniaze. Majiteľku podvečer v obchode vystrieda asi 14-ročný syn. Keď práve nemá zákazníkov, baví sa pred obchodom s kamarátmi a úctivo zdraví okoloidúcich susedov, vracajúcich sa z mesta. Vtedy pribehne asi desaťročné dievčatko odnaproti a donesie peniaze za nákupy za posledné dva týždne. Chlapec poďakuje a dievčatku dá na cestu nanuk.
Sedíme s mojimi domácimi na priedomí, debatujeme pri káve a domácej višňovej limonáde. Pristaví sa suseda idúca do obchodu. Moja domáca sa po pár vetách zdvihne a hovorí: „Počkaj, Zinaida, donesiem ti liek pre sestru.“ Po chvíli prichádza s pohárom medu. „Nech si vždy pred jedlom dá lyžicu.“ Keďže sa tvárim trochu nechápavo, vysvetľuje mi: „Jej sestra má zápal priedušiek. Nazbierala som miloduh (ligurček lekársky, pozn. aut.), semiačka pomlela a rozmiešala v mede. To je náš liek na bronchitídu.“
.nech žije komšiluk!
Takéto a podobné príhody trošku všímavejší návštevník zažíva takmer na dennom poriadku. Rýchlo pochopí, že hoci tu ľudia, samozrejme, používajú peniaze, to, čo je tu, takpovediac, hlavnou menou, je dôvera. Funguje však trochu inak než v spoločnostiach s formalizovanými vzťahmi. V nich musí platba prebehnúť hneď, alebo potom existujú spôsoby, ako zaplatiť na úver. Pri „predaji na sekeru“ však platia iné princípy. Zákazník neplatí v žiadnom prípade viac než normálnu cenu. Skôr obchodník mu takmer vždy niečo odpustí alebo aspoň pridá darček: Dve kávy navyše, koláče pre deti či nanuk. Obchod „na dôveru“ totiž nesmie vzbudiť dojem, že jeho cieľom je bezprostredný finančný zisk.
Pozorovateľ rýchlo pochopí, že za tým, čo vyzerá ako idylka z pohľadníc Josefa Ladu, sa skrýva veľmi praktická racionalita. Susedstvo (komšiluk) vytvára sieť vzájomnej pomoci, v rámci ktorej platia dve základné pravidlá: Prvým je reciprocita v rámci skupiny, nie medzi jednotlivcami. Keď jeden sused pomôže druhému (napríklad obchodníčka umožní susede zaplatiť neskôr), neočakáva, že mu v budúcnosti pomoc oplatí práve on či ona. Skôr očakáva, že jej napríklad nejaký iný sused požičia a namontuje plachtu, ktorá bude chrániť vyložené ovocie a zeleninu pred priamym slnečným svetlom.
Keďže ide o niekoľko desiatok rodín, bývajúcich blízko seba, každý má približný prehľad o tom, kto ako prispieva. Vytvára sa tak sieť vzájomnej solidarity. Ak chce niekto z týchto vzťahov len profitovať, zakročí veľmi účinný spôsob sociálnej kontroly. Takýto človek (a jeho rodina) by bol pomerne rýchlo vylúčený ako „čierny pasažier“. Aj s týmto javom som sa stretol v štvrti, kde bývam počas výskumu. Ľudia bývajúci v jednom zo susedných domov boli považovaní za akýchsi čudných – šli o nich rôzne reči a keď potrebovali urobiť nejakú opravu na fasáde domu, museli si volať firmu. Nikto zo susedstva totiž zrazu nemal čas.
Druhým princípom je česť. Tá sa ťažko získava, no ľahko stráca. Je to zdroj uznania, autority v spoločenstve a často aj moci nad inými ľuďmi. Nedá sa priamo „kúpiť“, no jednou z ciest, ako ju zvýšiť, je prejaviť veľkorysosť. Človek, ktorý má vysoké uznanie, môže byť aj kriminálnik, ale stále bude mať väčší vplyv než úradník alebo policajt. Zdanlivo kuriózne situácie zažil český antropológ a novinár Filip Tesař, keď počas vojny v Bosne prechádzal frontovou líniou často ľahšie než diplomati: Požiadal o ochranu jedného bossa, ktorého vplyv siahal po frontovú líniu. Ten sa však dohodol s bosom šéfujúcim na druhej strane. Pochopiteľne, sprievod nerobili samotní bosovia, ale vojaci, ktorých touto úlohou poverili.
Obyvatelia obkľúčeného Sarajeva takto prechádzať zväčša nemohli a ak, tak len za cenu veľmi vysokých úplatkov. Pre vtedajšieho sarajevského, ako aj miestneho srbského bosa však bolo cťou prejaviť veľkorysosť zahraničnému pozorovateľovi a prepraviť ho bezpečne cez frontovú líniu.
.balkánska mafia
Klientelizmus na Balkáne siaha, prirodzene, vyššie než len na susedské vzťahy. Osoba, ktorá v spoločenstve požíva vysokú mieru autority, sa často stáva prostredníkom medzi oficiálnou mocou a ľuďmi. Stranícki funkcionári, vyšší úradníci, policajní dôstojníci, ale často aj univerzitní profesori sú veľmi často súčasťou pyramíd vybudovaných na základe vzťahov medzi patrónom a klientmi. Patrón vo funkcii starostu poskytuje svojim klientom určité výhody (napríklad do obce nechá vybudovať novú spevnenú cestu), jeho klienti – obyvatelia – na oplátku prinášajú voličské hlasy, platia dane a podobne. Ak boli napríklad patrónovi zaviazaní miestni policajní funkcionári, mohol bez problémov počas vojny aj po nej prevádzkovať „diskotéku“ so striptízom a ďalšími sexuálnymi službami pre vojakov z mierových síl. Úrady sa tvárili, že nič nevidia, pritom však bolo každému jasné, že dievčatá z Ukrajiny alebo Moldavska boli obeťami obchodu s ľuďmi.
Čo majú teda tieto rôzne prípady spoločné? Na prvý pohľad len veľmi málo. Pri susedskej výpomoci a drobnom predaji na dôveru ide o javy, ktoré často považujeme za milú idylku. Ľudia si pomáhajú, a tak je to fajn. Na druhej strane máme využitie príbuzenských väzieb a vzťahov úctyhodných patrónov a ich klientov, ktoré postupne prerastajú a mafianizujú spoločnosť. Druhé je však len logickým pokračovaním prvého v prostredí, kde sa formálna moc, legitimizovaná občianskou spoločnosťou, nedokáže presadiť, ale naopak, stáva sa nástrojom neformálnych mocenských pyramíd. Mimochodom, táto situácia nie je vôbec obmedzená na krajiny bývalej Juhoslávie a už vôbec nie len na Bosnu. Historici jej vznik veľmi podrobne opísali na príklade Turecka od čias kemalistickej revolúcie, v románoch a filmoch je opísaná z prostredia južného Talianska a jej prvky zaiste nájdeme aj inde.
Autor je sociálny antropológ, toho času na pracovnom pobyte v Bosne.
.pozdrav tatka a dojdi zas!
Jednu zo sarajevských kaviarní v tureckom štýle vlastní pán Avdo, zamračený sedemdesiatnik, pohybujúci sa o paličke. Jeho dvaja zamestnanci aj väčšina hostí sú tiež v dôchodkovom veku. Počas svojich ciest do Bosny som si však jeho kaviareň s nízkymi stolíkmi, pokojnou atmosférou, kúdolmi dymu a výbornou bosanskou kahvou obľúbil asi najviac v meste. Ako tam raz sedím nad džezvou a šáločkou kávy, príde mladý muž a chce platiť: „Tých šesť káv z minulého týždňa.“ Starý pán zdvihne zrak od zeme a hovorí: „Bude to šesť mariek.“ Mladý muž protestuje; nepovedal štyri, ale šesť káv. Pán Avdo mávne rukou a povie: „Pozdrav tatka a dojdi zas!“
V obchodíku so zmiešaným tovarom si pani v domácom oblečení kupuje zeleninu, smotanu a ďalšie drobnosti. Obchodníčka v oranžovom hidžábe sa usmeje a pribalí jej čerstvé koláče. „Merima, vezmi toto deťom,“ a pridá ešte jeden široký srdečný úsmev. Pani s ňou prehodí ešte pár slov a odchádza bez platenia. Donesie nabudúce, keď prídu nejaké peniaze. Majiteľku podvečer v obchode vystrieda asi 14-ročný syn. Keď práve nemá zákazníkov, baví sa pred obchodom s kamarátmi a úctivo zdraví okoloidúcich susedov, vracajúcich sa z mesta. Vtedy pribehne asi desaťročné dievčatko odnaproti a donesie peniaze za nákupy za posledné dva týždne. Chlapec poďakuje a dievčatku dá na cestu nanuk.
Sedíme s mojimi domácimi na priedomí, debatujeme pri káve a domácej višňovej limonáde. Pristaví sa suseda idúca do obchodu. Moja domáca sa po pár vetách zdvihne a hovorí: „Počkaj, Zinaida, donesiem ti liek pre sestru.“ Po chvíli prichádza s pohárom medu. „Nech si vždy pred jedlom dá lyžicu.“ Keďže sa tvárim trochu nechápavo, vysvetľuje mi: „Jej sestra má zápal priedušiek. Nazbierala som miloduh (ligurček lekársky, pozn. aut.), semiačka pomlela a rozmiešala v mede. To je náš liek na bronchitídu.“
.nech žije komšiluk!
Takéto a podobné príhody trošku všímavejší návštevník zažíva takmer na dennom poriadku. Rýchlo pochopí, že hoci tu ľudia, samozrejme, používajú peniaze, to, čo je tu, takpovediac, hlavnou menou, je dôvera. Funguje však trochu inak než v spoločnostiach s formalizovanými vzťahmi. V nich musí platba prebehnúť hneď, alebo potom existujú spôsoby, ako zaplatiť na úver. Pri „predaji na sekeru“ však platia iné princípy. Zákazník neplatí v žiadnom prípade viac než normálnu cenu. Skôr obchodník mu takmer vždy niečo odpustí alebo aspoň pridá darček: Dve kávy navyše, koláče pre deti či nanuk. Obchod „na dôveru“ totiž nesmie vzbudiť dojem, že jeho cieľom je bezprostredný finančný zisk.
Pozorovateľ rýchlo pochopí, že za tým, čo vyzerá ako idylka z pohľadníc Josefa Ladu, sa skrýva veľmi praktická racionalita. Susedstvo (komšiluk) vytvára sieť vzájomnej pomoci, v rámci ktorej platia dve základné pravidlá: Prvým je reciprocita v rámci skupiny, nie medzi jednotlivcami. Keď jeden sused pomôže druhému (napríklad obchodníčka umožní susede zaplatiť neskôr), neočakáva, že mu v budúcnosti pomoc oplatí práve on či ona. Skôr očakáva, že jej napríklad nejaký iný sused požičia a namontuje plachtu, ktorá bude chrániť vyložené ovocie a zeleninu pred priamym slnečným svetlom.
Keďže ide o niekoľko desiatok rodín, bývajúcich blízko seba, každý má približný prehľad o tom, kto ako prispieva. Vytvára sa tak sieť vzájomnej solidarity. Ak chce niekto z týchto vzťahov len profitovať, zakročí veľmi účinný spôsob sociálnej kontroly. Takýto človek (a jeho rodina) by bol pomerne rýchlo vylúčený ako „čierny pasažier“. Aj s týmto javom som sa stretol v štvrti, kde bývam počas výskumu. Ľudia bývajúci v jednom zo susedných domov boli považovaní za akýchsi čudných – šli o nich rôzne reči a keď potrebovali urobiť nejakú opravu na fasáde domu, museli si volať firmu. Nikto zo susedstva totiž zrazu nemal čas.
Druhým princípom je česť. Tá sa ťažko získava, no ľahko stráca. Je to zdroj uznania, autority v spoločenstve a často aj moci nad inými ľuďmi. Nedá sa priamo „kúpiť“, no jednou z ciest, ako ju zvýšiť, je prejaviť veľkorysosť. Človek, ktorý má vysoké uznanie, môže byť aj kriminálnik, ale stále bude mať väčší vplyv než úradník alebo policajt. Zdanlivo kuriózne situácie zažil český antropológ a novinár Filip Tesař, keď počas vojny v Bosne prechádzal frontovou líniou často ľahšie než diplomati: Požiadal o ochranu jedného bossa, ktorého vplyv siahal po frontovú líniu. Ten sa však dohodol s bosom šéfujúcim na druhej strane. Pochopiteľne, sprievod nerobili samotní bosovia, ale vojaci, ktorých touto úlohou poverili.
Obyvatelia obkľúčeného Sarajeva takto prechádzať zväčša nemohli a ak, tak len za cenu veľmi vysokých úplatkov. Pre vtedajšieho sarajevského, ako aj miestneho srbského bosa však bolo cťou prejaviť veľkorysosť zahraničnému pozorovateľovi a prepraviť ho bezpečne cez frontovú líniu.
.balkánska mafia
Klientelizmus na Balkáne siaha, prirodzene, vyššie než len na susedské vzťahy. Osoba, ktorá v spoločenstve požíva vysokú mieru autority, sa často stáva prostredníkom medzi oficiálnou mocou a ľuďmi. Stranícki funkcionári, vyšší úradníci, policajní dôstojníci, ale často aj univerzitní profesori sú veľmi často súčasťou pyramíd vybudovaných na základe vzťahov medzi patrónom a klientmi. Patrón vo funkcii starostu poskytuje svojim klientom určité výhody (napríklad do obce nechá vybudovať novú spevnenú cestu), jeho klienti – obyvatelia – na oplátku prinášajú voličské hlasy, platia dane a podobne. Ak boli napríklad patrónovi zaviazaní miestni policajní funkcionári, mohol bez problémov počas vojny aj po nej prevádzkovať „diskotéku“ so striptízom a ďalšími sexuálnymi službami pre vojakov z mierových síl. Úrady sa tvárili, že nič nevidia, pritom však bolo každému jasné, že dievčatá z Ukrajiny alebo Moldavska boli obeťami obchodu s ľuďmi.
Čo majú teda tieto rôzne prípady spoločné? Na prvý pohľad len veľmi málo. Pri susedskej výpomoci a drobnom predaji na dôveru ide o javy, ktoré často považujeme za milú idylku. Ľudia si pomáhajú, a tak je to fajn. Na druhej strane máme využitie príbuzenských väzieb a vzťahov úctyhodných patrónov a ich klientov, ktoré postupne prerastajú a mafianizujú spoločnosť. Druhé je však len logickým pokračovaním prvého v prostredí, kde sa formálna moc, legitimizovaná občianskou spoločnosťou, nedokáže presadiť, ale naopak, stáva sa nástrojom neformálnych mocenských pyramíd. Mimochodom, táto situácia nie je vôbec obmedzená na krajiny bývalej Juhoslávie a už vôbec nie len na Bosnu. Historici jej vznik veľmi podrobne opísali na príklade Turecka od čias kemalistickej revolúcie, v románoch a filmoch je opísaná z prostredia južného Talianska a jej prvky zaiste nájdeme aj inde.
Autor je sociálny antropológ, toho času na pracovnom pobyte v Bosne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.