Išla Anička do hájičička
trávu žať, trávu žať, trávu žať,
tam ju uštipol na jej ručičku biely had, biely had, biely had,
ta šla sa ona zvolenským pánom žalovať, žalovať, žalovať,
že ju uštipol na jej ručičku biely had, biely had, biely had
(Slovenská ľudová pieseň)
Je noc, v tmavej miestnosti sedí muž. Díva sa z ateliérového okna na nočnú oblohu.
Padá hviezda, v jednej ruke drží husle a v druhej slák, nehrá. Dohral, domaľoval. Je tma. Sedí a díva sa, to jediné zostalo, čaká. Záhradou pomaly prichádza mladé dievča.
Ráno pri káve mi povedala moja dcéra, že zomrel Milan Laluha. Áno, hovorím si, to sa stáva, mal svoj vek. Čas sa naplnil, hviezdy sa otočili.
Spomínam si, ako ma v raných sedemdesiatych zobral môj strýko Janko k Laluhovi do ateliéru. Bolo to niekde okolo Björnsonovej ulice. Ateliér bol na poslednom poschodí domu, zrejme bývala sušiareň prerobená na ateliér. Cez malé okienka prechádzalo svetlo len na obraz na štafliach, pod ním paleta s kopou zaschnutej farby, v kúte posteľ, na nej Laluhova monografia, ktorá vyšla v Pallase a mali sme ju doma.
Strýko Janko a Milan boli zrejme spolužiaci, rozprávali sa o Zvolene, ktorý som poznal cez starú mamu a o veciach a ľuďoch, ktoré a ktorých som nepoznal. Návšteva pre mňa trvala veľmi krátko, ale zrejme to bol len môj pocit. Spomínam si, ako Laluha často v rozprávaní hrešil, a ako to môjmu strýkovi vadilo. Pamätám sa, ako stál opretý o zábradlie schodiska, keď nás vyprevádzal a pýtal sa Janka na niekoho, o kom mu strýko povedal, že zomrel.
Cholera, slušný človek zomrie a svine to prežijú.
Dlho som potom v hlave riešil, ako je možné, že v monografii je všetko to isté ako som videl naživo tam v ateliéri, aj keď kniha vyšla pred rokmi. Čas a priestor, o tom som v tom čase vôbec nič nevedel a slovo časopriestor, akokoľvek ostáva záhadným, sa objavilo až o mnoho rokov.
Teraz už s tým problém nemám. Čas aj priestor sú dané a ja sa potulujem hore-dole v kruhu možno aj v elipse, túlam sa a motám.
Milan Laluha našiel pred rokmi pri potulkách okolo Hornej Mičinej v prachu poľnej cesty štetec, ktorý tam pustil niekdo, kto ho našiel v prachu poľnej cesty niekde v Petrohrade, vtedy Leningrade. Štetec, ktorý pustil Kazimír Malevič. Zobral ho do ruky a začal sa s ním zaháňať, to sa so štetcom robí, ako s každou inou paličkou.
Napodobňujúc mimovoľne pohyb slnečnej sústavy, vytváral obrazy v plných a jasných farbách, dodržujúc zákony ekliptiky. V rytme a tempe melodiky ľudovej muziky, ktorú tak miloval a rád hral.
Bolo Všechsvätých a pomaly sa blížia Vianoce. Na nočnej oblohe pred východom slnka vidno päť ranných komét. Ison, Lovejoy, Nevski, Linear a Encke. Milan Laluha letí s nimi na druhú stranu vesmíru do večnosti oblúkom, ktorý si celý život na svojich obrazoch poctivo cvičil.
Vo večnosti medzi svojimi bude hrať a maľovať na veky vekov.
Vivat Laluha! Vivat Dolná Mičiná!
Zomrel maliar, nech žije maľba!
Keď zomierajú kone – dýchajú
Keď zomierajú trávy – vädnú
Keď zomierajú slnká – hasnú
Keď zomierajú ľudia – spievajú
(Velemir Chlebnikov: Ladomier, 1920)
Autor je maliar.
Milan Laluha/
Výtvarník a grafik, člen skupiny Mikuláša Galandu. Narodil sa 11. novembra 1930 v Tekovských Lužanoch. Študoval u profesora Fullu a Zmetáka na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, patril k zakladateľom Galandovcov. Prvé a jediné číslo časopisu Súkromné listy, ktoré začali po vzore Galandu a Fullu Galandovci vydávať, bolo venované práve tvorbe Milana Laluhu. V roku 1972 bol vylúčený zo Slovenského zväzu výtvarných umelcov, čo významne ovplyvnilo jeho život. Jeho tvorbu najviac ovpylvnil pobyt v Dolnej Mičinej v päťdesiatych rokoch, ktorý sa stal hlavným motívom jeho tvorby. Žil a pôsobil v Bratislave. Zomrel 10. novembra tohto roku, deň pred 83. narodeninami.
trávu žať, trávu žať, trávu žať,
tam ju uštipol na jej ručičku biely had, biely had, biely had,
ta šla sa ona zvolenským pánom žalovať, žalovať, žalovať,
že ju uštipol na jej ručičku biely had, biely had, biely had
(Slovenská ľudová pieseň)
Je noc, v tmavej miestnosti sedí muž. Díva sa z ateliérového okna na nočnú oblohu.
Padá hviezda, v jednej ruke drží husle a v druhej slák, nehrá. Dohral, domaľoval. Je tma. Sedí a díva sa, to jediné zostalo, čaká. Záhradou pomaly prichádza mladé dievča.
Ráno pri káve mi povedala moja dcéra, že zomrel Milan Laluha. Áno, hovorím si, to sa stáva, mal svoj vek. Čas sa naplnil, hviezdy sa otočili.
Spomínam si, ako ma v raných sedemdesiatych zobral môj strýko Janko k Laluhovi do ateliéru. Bolo to niekde okolo Björnsonovej ulice. Ateliér bol na poslednom poschodí domu, zrejme bývala sušiareň prerobená na ateliér. Cez malé okienka prechádzalo svetlo len na obraz na štafliach, pod ním paleta s kopou zaschnutej farby, v kúte posteľ, na nej Laluhova monografia, ktorá vyšla v Pallase a mali sme ju doma.
Strýko Janko a Milan boli zrejme spolužiaci, rozprávali sa o Zvolene, ktorý som poznal cez starú mamu a o veciach a ľuďoch, ktoré a ktorých som nepoznal. Návšteva pre mňa trvala veľmi krátko, ale zrejme to bol len môj pocit. Spomínam si, ako Laluha často v rozprávaní hrešil, a ako to môjmu strýkovi vadilo. Pamätám sa, ako stál opretý o zábradlie schodiska, keď nás vyprevádzal a pýtal sa Janka na niekoho, o kom mu strýko povedal, že zomrel.
Cholera, slušný človek zomrie a svine to prežijú.
Dlho som potom v hlave riešil, ako je možné, že v monografii je všetko to isté ako som videl naživo tam v ateliéri, aj keď kniha vyšla pred rokmi. Čas a priestor, o tom som v tom čase vôbec nič nevedel a slovo časopriestor, akokoľvek ostáva záhadným, sa objavilo až o mnoho rokov.
Teraz už s tým problém nemám. Čas aj priestor sú dané a ja sa potulujem hore-dole v kruhu možno aj v elipse, túlam sa a motám.
Milan Laluha našiel pred rokmi pri potulkách okolo Hornej Mičinej v prachu poľnej cesty štetec, ktorý tam pustil niekdo, kto ho našiel v prachu poľnej cesty niekde v Petrohrade, vtedy Leningrade. Štetec, ktorý pustil Kazimír Malevič. Zobral ho do ruky a začal sa s ním zaháňať, to sa so štetcom robí, ako s každou inou paličkou.
Napodobňujúc mimovoľne pohyb slnečnej sústavy, vytváral obrazy v plných a jasných farbách, dodržujúc zákony ekliptiky. V rytme a tempe melodiky ľudovej muziky, ktorú tak miloval a rád hral.
Bolo Všechsvätých a pomaly sa blížia Vianoce. Na nočnej oblohe pred východom slnka vidno päť ranných komét. Ison, Lovejoy, Nevski, Linear a Encke. Milan Laluha letí s nimi na druhú stranu vesmíru do večnosti oblúkom, ktorý si celý život na svojich obrazoch poctivo cvičil.
Vo večnosti medzi svojimi bude hrať a maľovať na veky vekov.
Vivat Laluha! Vivat Dolná Mičiná!
Zomrel maliar, nech žije maľba!
Keď zomierajú kone – dýchajú
Keď zomierajú trávy – vädnú
Keď zomierajú slnká – hasnú
Keď zomierajú ľudia – spievajú
(Velemir Chlebnikov: Ladomier, 1920)
Autor je maliar.
Milan Laluha/
Výtvarník a grafik, člen skupiny Mikuláša Galandu. Narodil sa 11. novembra 1930 v Tekovských Lužanoch. Študoval u profesora Fullu a Zmetáka na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, patril k zakladateľom Galandovcov. Prvé a jediné číslo časopisu Súkromné listy, ktoré začali po vzore Galandu a Fullu Galandovci vydávať, bolo venované práve tvorbe Milana Laluhu. V roku 1972 bol vylúčený zo Slovenského zväzu výtvarných umelcov, čo významne ovplyvnilo jeho život. Jeho tvorbu najviac ovpylvnil pobyt v Dolnej Mičinej v päťdesiatych rokoch, ktorý sa stal hlavným motívom jeho tvorby. Žil a pôsobil v Bratislave. Zomrel 10. novembra tohto roku, deň pred 83. narodeninami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.