Odhady o počte účastníkov sa rôznia. Rumunské úrady hovoria asi o pätnástich tisícoch ľudí, médiá a maďarskí organizátori odhadujú vyššiu účasť, asi 100- až 150-tisíc ľudí. V každom prípade, nebolo ich málo a svoju solidaritu vyjadrili aj Maďari v Budapešti a vo svete. Sikulovia – príslušníci maďarskej etnografickej skupiny v centrálnom Rumunsku – opäť demonštrovali svoju túžbu po autonómii a samospráve, o ktorú sa maďarská menšina usiluje prakticky od pričlenenia Sedmohradska k Rumunsku po prvej svetovej vojne. Rumunská verejnosť a predovšetkým rumunské elity však autonómiu dlhodobo odmietajú, hovoria pritom o protiústavnom kroku, ktorý ohrozuje územnú integritu štátu. Považujú ju tiež za anachronizmus a prežitok maďarského nacionalizmu 19. a 20. storočia. Svoj postoj bránia európskym slovníkom, keď tvrdia, že „rumunský model” rieši menšinové otázky a zachováva „európske štandardy”. Táto argumentácia však trochu kríva. Európske štandardy sú rôznorodé, rovnako ako prax rôznych európskych štátov (od popierania existencie národnostných menšín až po autonómne oblasti). Tiež by sa patrilo, aby sa na riešení menšinovej otázky zúčastnila aj samotná menšina – živá reťaz je napokon výzvou práve na to. Navyše, požiadavka rumunských Maďarov vlastne nie je nič iného, než o čo sa v Rakúsko-Uhorsku usilovali aj samotní Rumuni alebo Slováci (Hornouhorské slovenské okolie).
.700-ročná tradícia
Aktuálny kontext predstavuje reforma rumunskej verejnej správy, ktorá má okrem decentralizácie administratívnych štruktúr zmeniť aj územné rozdelenie štátu. Súčasné župy nahradia nové, „eurokonformné” regióny s väčšou rozlohou a širšími kompetenciami. Maďari v Rumunsku sa obávajú, že župy, v ktorých majú dnes prevahu, budú zlúčené so župami s rumunskou väčšinou, v dôsledku čoho stratia vplyv. Napokon, k niečomu podobnému došlo aj na Slovensku (paradoxne v čase, keď bolo SMK vo vláde). V rumunskej diskusii je najcitlivejší prípad Sikulska, čo sú dnes tri župy, kde na relatívne kompaktnom území žije vyše 600-tisíc Sikulov. Maďari žiadajú vytvorenie regiónu so špeciálnym štatútom práve v tejto oblasti.
Sikulskí Maďari sa okrem odporúčania Parlamentného zhromaždenia Rady Európy odvolávajú najmä na niekdajšiu sikulskú samosprávu v Uhorsku. Ta má bohatú, takmer 700-ročnú tradíciu, aj keď jej forma a obsah sa v dejinách zásadne menili. Ako je známe, v stredoveku v mnohonárodnom Uhorskom kráľovstve existovalo niekoľko autonómií. Išlo v nich o kolektívne práva, udelené vybranej etnickej skupine so špeciálnou, najmä vojenskoobrannou funkciou. Týkalo sa to napríklad Kumánov a Jasov (Jazygov) v nížinách medzi Dunajom a Tisou, spišských kopijníkov v hornouhorskom Spiši alebo práve Sikulov v juhovýchodnom Sedmohradsku. Pôvodne sa tieto skupiny od Maďarov etnicky líšili, postupne s nimi splynuli (Sikuli zrejme už v čase vzniku uhorského štátu). Špeciálny status mohla vybraná komunita získať aj z ekonomických dôvodov, príkladom sú Sasi, ako sa súhrnne hovorilo kolonistom z nemecky hovoriacich krajín, ktorí osídlili hlavne južnú časť Sedmohradska. Sikulovia sa usadili v susedstve Sasov približne v 12. až 13. storočí ako pohraniční strážcovia Uhorska. Sikulskí vojaci tvorili dôležitú súčasť uhorských (a potom sedmohradských) ozbrojených síl. Aby mohli vykonávať túto funkciu, disponovali špeciálnym postavením – kolektívnou samosprávou. Mali svojich vodcov, administratívu, charakteristickú spoločenskú štruktúru a boli oslobodení od daní. Zatiaľ čo niektoré formy autonómie v Uhorsku postupne zanikli (napríklad rumunské samosprávy boli do stoličného systému integrované už v stredoveku), sikulská samospráva prežila rozpad Uhorska na tri časti v polovici 16. storočia a čiastočne aj integráciu Sedmohradska do habsburskej monarchie. Autonómia sa stala dôležitým prvkom sikulskej identity. Sedmohradská spoločnosť stavovských „národov” bola zložená z troch pilierov: uhorskej šľachty, autonómnych Sasov a autonómnych Sikulov.
Modernizácia v 19. storočí priniesla nielen vnútornú premenu sikulskej spoločnosti, ale aj koniec „stredovekej” autonómie. Najskôr v období protihabsburskej revolúcie v rokoch 1848 až 1849 splynuli Sikuli s vznikajúcim moderným maďarským národom (v spoločensko-politickom zmysle), neskôr v období dualizmu zanikla aj územná celistvosť Sikulska. Myšlienka autonómie ožila opäť v 20. storočí, po Trianonskej mierovej zmluve. Teraz už ale ako etnicky definovaná samospráva, ktorú do istej miery predpisovala aj mierová zmluva a ktorá mala slúžiť najmä na ochranu sikulskej komunity pred rumunskými integračno-asimilačnými snahami. V medzivojnovom Rumunsku nechceli Rumuni, budujúci svoj „jednotný národný štát,” o žiadnej autonómii ani počuť, videli v nej len maďarský revizionizmus. V päťdesiatych rokoch bola na príkaz Moskvy vytvorená Maďarská autonómna provincia, ktorá s istými úpravami existovala až do roku 1968, keď vznikli súčasné župy. Bola to však len formálna podoba autonómie, totalitný režim nestrpel žiadnu skutočnú samosprávu.
.izolácia či modernizácia?
Po páde komunizmu v roku 1989 sa idea sikulskej autonómie objavila znovu a opäť ako forma ochrany maďarskej komunity pred asimiláciou. Rumunskí politici po roku 1990 ju však odmietajú rovnako ako ich predchodcovia v medzivojnovom období. Proti sikulskej samospráve stoja nielen rumunskí nacionalisti, ale aj niektorí predstavitelia Rumunov žijúcich v sikulských župách. S argumentom, že sa boja diskriminácie v maďarskej autonómii. Určité rozpory sú aj medzi Maďarmi v Rumunsku, väčšina je síce jednoznačne za autonómiu, iní zdôrazňujú skôr potrebu modernizácie a ekonomického rozvoja regiónu, počuť aj obavy z „getoizácie” a izolácie sikulských Maďarov. To všetko sú však riešiteľné otázky, podobne ako napätie medzi Rumunmi a Maďarmi. Otázna je len trpezlivosť a vytrvalosť bývalých pohraničiarov Uhorska a citlivosť a istá veľkorysosť Rumunov.
.700-ročná tradícia
Aktuálny kontext predstavuje reforma rumunskej verejnej správy, ktorá má okrem decentralizácie administratívnych štruktúr zmeniť aj územné rozdelenie štátu. Súčasné župy nahradia nové, „eurokonformné” regióny s väčšou rozlohou a širšími kompetenciami. Maďari v Rumunsku sa obávajú, že župy, v ktorých majú dnes prevahu, budú zlúčené so župami s rumunskou väčšinou, v dôsledku čoho stratia vplyv. Napokon, k niečomu podobnému došlo aj na Slovensku (paradoxne v čase, keď bolo SMK vo vláde). V rumunskej diskusii je najcitlivejší prípad Sikulska, čo sú dnes tri župy, kde na relatívne kompaktnom území žije vyše 600-tisíc Sikulov. Maďari žiadajú vytvorenie regiónu so špeciálnym štatútom práve v tejto oblasti.
Sikulskí Maďari sa okrem odporúčania Parlamentného zhromaždenia Rady Európy odvolávajú najmä na niekdajšiu sikulskú samosprávu v Uhorsku. Ta má bohatú, takmer 700-ročnú tradíciu, aj keď jej forma a obsah sa v dejinách zásadne menili. Ako je známe, v stredoveku v mnohonárodnom Uhorskom kráľovstve existovalo niekoľko autonómií. Išlo v nich o kolektívne práva, udelené vybranej etnickej skupine so špeciálnou, najmä vojenskoobrannou funkciou. Týkalo sa to napríklad Kumánov a Jasov (Jazygov) v nížinách medzi Dunajom a Tisou, spišských kopijníkov v hornouhorskom Spiši alebo práve Sikulov v juhovýchodnom Sedmohradsku. Pôvodne sa tieto skupiny od Maďarov etnicky líšili, postupne s nimi splynuli (Sikuli zrejme už v čase vzniku uhorského štátu). Špeciálny status mohla vybraná komunita získať aj z ekonomických dôvodov, príkladom sú Sasi, ako sa súhrnne hovorilo kolonistom z nemecky hovoriacich krajín, ktorí osídlili hlavne južnú časť Sedmohradska. Sikulovia sa usadili v susedstve Sasov približne v 12. až 13. storočí ako pohraniční strážcovia Uhorska. Sikulskí vojaci tvorili dôležitú súčasť uhorských (a potom sedmohradských) ozbrojených síl. Aby mohli vykonávať túto funkciu, disponovali špeciálnym postavením – kolektívnou samosprávou. Mali svojich vodcov, administratívu, charakteristickú spoločenskú štruktúru a boli oslobodení od daní. Zatiaľ čo niektoré formy autonómie v Uhorsku postupne zanikli (napríklad rumunské samosprávy boli do stoličného systému integrované už v stredoveku), sikulská samospráva prežila rozpad Uhorska na tri časti v polovici 16. storočia a čiastočne aj integráciu Sedmohradska do habsburskej monarchie. Autonómia sa stala dôležitým prvkom sikulskej identity. Sedmohradská spoločnosť stavovských „národov” bola zložená z troch pilierov: uhorskej šľachty, autonómnych Sasov a autonómnych Sikulov.
Modernizácia v 19. storočí priniesla nielen vnútornú premenu sikulskej spoločnosti, ale aj koniec „stredovekej” autonómie. Najskôr v období protihabsburskej revolúcie v rokoch 1848 až 1849 splynuli Sikuli s vznikajúcim moderným maďarským národom (v spoločensko-politickom zmysle), neskôr v období dualizmu zanikla aj územná celistvosť Sikulska. Myšlienka autonómie ožila opäť v 20. storočí, po Trianonskej mierovej zmluve. Teraz už ale ako etnicky definovaná samospráva, ktorú do istej miery predpisovala aj mierová zmluva a ktorá mala slúžiť najmä na ochranu sikulskej komunity pred rumunskými integračno-asimilačnými snahami. V medzivojnovom Rumunsku nechceli Rumuni, budujúci svoj „jednotný národný štát,” o žiadnej autonómii ani počuť, videli v nej len maďarský revizionizmus. V päťdesiatych rokoch bola na príkaz Moskvy vytvorená Maďarská autonómna provincia, ktorá s istými úpravami existovala až do roku 1968, keď vznikli súčasné župy. Bola to však len formálna podoba autonómie, totalitný režim nestrpel žiadnu skutočnú samosprávu.
.izolácia či modernizácia?
Po páde komunizmu v roku 1989 sa idea sikulskej autonómie objavila znovu a opäť ako forma ochrany maďarskej komunity pred asimiláciou. Rumunskí politici po roku 1990 ju však odmietajú rovnako ako ich predchodcovia v medzivojnovom období. Proti sikulskej samospráve stoja nielen rumunskí nacionalisti, ale aj niektorí predstavitelia Rumunov žijúcich v sikulských župách. S argumentom, že sa boja diskriminácie v maďarskej autonómii. Určité rozpory sú aj medzi Maďarmi v Rumunsku, väčšina je síce jednoznačne za autonómiu, iní zdôrazňujú skôr potrebu modernizácie a ekonomického rozvoja regiónu, počuť aj obavy z „getoizácie” a izolácie sikulských Maďarov. To všetko sú však riešiteľné otázky, podobne ako napätie medzi Rumunmi a Maďarmi. Otázna je len trpezlivosť a vytrvalosť bývalých pohraničiarov Uhorska a citlivosť a istá veľkorysosť Rumunov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.