Vyše šesťdesiat snímok v niekoľkých sekciách (Cena Lux 2013, EKO sekcia, Česko-Slovenský výber, Jeden svet deťom, Nebojte sa odlišností, Máte právo vedieť, Prečo chudoba?, Sila médií, Zdravý životný štýl, Slovenský dokumentárny film) zastrešených hlavným mottom – Meníme svet. Skrýva sa pod ním občiansky aktivizmus na rôzne spôsoby. Ten aktivizmus, ktorý je dôležitý vždy, ale v krajinách ako tá naša, keď štátna moc pracuje proti svojim obyvateľom, jeho význam vzrastá úmerne s mierou nedemokratickosti, korupcie, nespravodlivosti, populizmu, netolerantnosti...
Nasleduje stručná slovná ochutnávka pohyblivých slovenských a českých obrázkov z tohtoročnej ponuky festivalu.
.škola a Rómovia
Snímka Jara Vojteka Pánu učiteľovi – Doddy a Juraj predstavuje dvoch netradičných, u žiakov obľúbených učiteľov. Okrem dôležitosti zvolenej témy, vyjadrenia holdu nevďačnému učiteľskému povolaniu a jeho dvom kladným hrdinom je to taký nemastný-neslaný film. V jednom jeho okamihu sa hlas spoza kamery Doddyho pýta, prečo súhlasil so svojou účasťou na tomto projekte (rozumej filmovaní). Nie je tu teraz podstatná učiteľova odpoveď. Skôr to slovo projekt. Vojtekova snímka totiž väčšmi pripomína projekt než film.
Vzdelávaniu sa venuje aj film s oxymoronom v názve – Špeciálna integrácia – Jozefa Banyáka, poctivé mapovanie niekoľkých (pre tému dôležitých) škôl na východe Slovenska, kde prevažujúca segregácia rómskych detí, ani z diaľky nepotvrdzuje slová, ktorých majú naši politici plné huby, nepotvrdzuje slová o integrácii. Film štartuje úspešnou žalobou košickej Poradne pre občianske a ľudské práva na základnú školu v Šarišských Michaľanoch pre segregáciu rómskych žiakov a ďalej sa vnára do (rozmotateľnej?) skrumáže vzájomných rómsko-nerómskych vzťahov, predstavuje svetielka v tme, dokonca aj jednu z ciest, ktorá vedie z bahna von. (K rómskej zamotanej téme sadne rozhodnutie Okresného súdu v Prešove. Ten spravodlivo uznal, že sa na michaľanskej škole diali nečisté veci, na druhej strane však rozkázal dezintegráciu, trvajúcu desaťročia, napraviť za 30 dní. A potom, že tu nemáme akčné súdy.)
.pamäť a aktivizmus
Päťdesiate roky, Akcia R, teror komunistickej moci namierený proti rehoľným sestrám všetkých kongregácií. V kultivovanom filme Ivice Kúšikovej Súď ma a skúšaj rozprávajú starenky, ktoré si počas ťažkých dekád uchránili svoje svedomia čisté, o časoch represálií, o časoch lámania charakterov. Rozprávajú bez trpkosti. Úroda na poliach a hrozno vo viniciach dozrejú každý rok, človek dozreje iba niekedy, hoci na to má viac než rok. Niekto si silu vydržať pripisuje k vlastným zásluhám, rádové sestričky ju považujú za dar. (Kiež by nás bolo takto obdarovaných omnoho, omnoho viac.)
Čo sa aktivizmu a kinematografie týka, nemusí to byť vždy iba tak, že hrdinami filmu sú aktivisti či ľudia občiansky angažovaní. Niekedy sa pre výber témy, investigatívnosť či zaujatie autorského stanoviska sám film stáva aktivistickým činom. Taký je aj Život a smrt v Tanvalde režisérskeho dua Vít Klusák, Filip Remunda. Na Nový rok 2012 v temer sedemtisícovom mestečku Tanvald na severe Česka zabil postarší Neróm mladého Róma Ladislava, otca dvoch detí. Prebehol súd. Strelca neodsúdili, jeho čin kvalifikovali ako sebaobranu. Strelec a pozostalí bývajú len zopár metrov od seba, vidia si do dvorov. Dokument sa začína pohrebom zabitého mládenca a pokračuje zväčša anketovým hľadaním pravdy, rozkrývaním pozadia prípadu, odhaľovaním tajeného a prejavovaného rasizmu, pátraním po (nielen jeho) príčinách. Klusák s Remundom minimálne dvakrát, ohúrení tým, čoho svedkom sa stávajú, vypadávajú zo svojich autorských rolí a ocitajú sa v priestore silného scudzujúceho efektu; napríklad vtedy, keď náhodne oslovia nejakú mladú rómsku mamičku s kočíkom a bábätkom, spýtajú sa jej, čo si myslí o prípade Ladislavovho zabitia, a mamička oznámi, že sa jej to veľmi dotklo, lebo to dieťatko v kočiariku nie je iba jej, ale bolo aj Ladislavovo.
Celovečerný český dokument Věra 68 režisérky Olgy Sommerovej rozpráva o športovej gymnastke Věre Čáslavskej, hviezde prvej veľkosti, sedemnásobnej olympijskej víťazke (Tokio, Mexiko), žene, ktorá mala na náradiach v halách a telocvičniach chrbticu ohybnú ako prútik, ale v živote ju mala rovnú a pevnú ako oceľové pravítko. Jej životná cesta sa odvíja na pozadí spoločenských a politických udalostí, a tak sa film stáva zároveň aj zhusteným pohľadom na naše dejiny posledného polstoročia. Rozhovory s pani Čáslavskou a jej blízkymi sa striedajú s dobovými oficiálnymi či rodinnými zábermi, návraty na miesta dávnych úspechov vyvolávajú emócie, lenže nie všetky spomienky sú krásne. Dve veľké papierové prepravky na ovocie sú plné medailí zo svetových a európskych podujatí, sotva sa dajú ťahať po zemi... Vôľu, húževnatosť, humor a angažovanosť ich majiteľky by bral takmer každý z nás.
Prehliadka dokumentárnych filmov Jeden svet má vlastnosť, ktorú mnohé festivaly nemajú. Ak to diváci sami sebe dovolia, môžu ich jednosvetové filmy inšpirovať. Nielen v rovine duševnej či v priestoroch estetickosti, ale aj v rovine reálneho života. Života vo svete, nevyhnutne potrebujúcom tisícky drobných, väčších a veľkých zmien.
Festival Jeden svet sa bude konať od 21. do 26. novembra 2013 v Bratislave.
Nasleduje stručná slovná ochutnávka pohyblivých slovenských a českých obrázkov z tohtoročnej ponuky festivalu.
.škola a Rómovia
Snímka Jara Vojteka Pánu učiteľovi – Doddy a Juraj predstavuje dvoch netradičných, u žiakov obľúbených učiteľov. Okrem dôležitosti zvolenej témy, vyjadrenia holdu nevďačnému učiteľskému povolaniu a jeho dvom kladným hrdinom je to taký nemastný-neslaný film. V jednom jeho okamihu sa hlas spoza kamery Doddyho pýta, prečo súhlasil so svojou účasťou na tomto projekte (rozumej filmovaní). Nie je tu teraz podstatná učiteľova odpoveď. Skôr to slovo projekt. Vojtekova snímka totiž väčšmi pripomína projekt než film.
Vzdelávaniu sa venuje aj film s oxymoronom v názve – Špeciálna integrácia – Jozefa Banyáka, poctivé mapovanie niekoľkých (pre tému dôležitých) škôl na východe Slovenska, kde prevažujúca segregácia rómskych detí, ani z diaľky nepotvrdzuje slová, ktorých majú naši politici plné huby, nepotvrdzuje slová o integrácii. Film štartuje úspešnou žalobou košickej Poradne pre občianske a ľudské práva na základnú školu v Šarišských Michaľanoch pre segregáciu rómskych žiakov a ďalej sa vnára do (rozmotateľnej?) skrumáže vzájomných rómsko-nerómskych vzťahov, predstavuje svetielka v tme, dokonca aj jednu z ciest, ktorá vedie z bahna von. (K rómskej zamotanej téme sadne rozhodnutie Okresného súdu v Prešove. Ten spravodlivo uznal, že sa na michaľanskej škole diali nečisté veci, na druhej strane však rozkázal dezintegráciu, trvajúcu desaťročia, napraviť za 30 dní. A potom, že tu nemáme akčné súdy.)
.pamäť a aktivizmus
Päťdesiate roky, Akcia R, teror komunistickej moci namierený proti rehoľným sestrám všetkých kongregácií. V kultivovanom filme Ivice Kúšikovej Súď ma a skúšaj rozprávajú starenky, ktoré si počas ťažkých dekád uchránili svoje svedomia čisté, o časoch represálií, o časoch lámania charakterov. Rozprávajú bez trpkosti. Úroda na poliach a hrozno vo viniciach dozrejú každý rok, človek dozreje iba niekedy, hoci na to má viac než rok. Niekto si silu vydržať pripisuje k vlastným zásluhám, rádové sestričky ju považujú za dar. (Kiež by nás bolo takto obdarovaných omnoho, omnoho viac.)
Čo sa aktivizmu a kinematografie týka, nemusí to byť vždy iba tak, že hrdinami filmu sú aktivisti či ľudia občiansky angažovaní. Niekedy sa pre výber témy, investigatívnosť či zaujatie autorského stanoviska sám film stáva aktivistickým činom. Taký je aj Život a smrt v Tanvalde režisérskeho dua Vít Klusák, Filip Remunda. Na Nový rok 2012 v temer sedemtisícovom mestečku Tanvald na severe Česka zabil postarší Neróm mladého Róma Ladislava, otca dvoch detí. Prebehol súd. Strelca neodsúdili, jeho čin kvalifikovali ako sebaobranu. Strelec a pozostalí bývajú len zopár metrov od seba, vidia si do dvorov. Dokument sa začína pohrebom zabitého mládenca a pokračuje zväčša anketovým hľadaním pravdy, rozkrývaním pozadia prípadu, odhaľovaním tajeného a prejavovaného rasizmu, pátraním po (nielen jeho) príčinách. Klusák s Remundom minimálne dvakrát, ohúrení tým, čoho svedkom sa stávajú, vypadávajú zo svojich autorských rolí a ocitajú sa v priestore silného scudzujúceho efektu; napríklad vtedy, keď náhodne oslovia nejakú mladú rómsku mamičku s kočíkom a bábätkom, spýtajú sa jej, čo si myslí o prípade Ladislavovho zabitia, a mamička oznámi, že sa jej to veľmi dotklo, lebo to dieťatko v kočiariku nie je iba jej, ale bolo aj Ladislavovo.
Celovečerný český dokument Věra 68 režisérky Olgy Sommerovej rozpráva o športovej gymnastke Věre Čáslavskej, hviezde prvej veľkosti, sedemnásobnej olympijskej víťazke (Tokio, Mexiko), žene, ktorá mala na náradiach v halách a telocvičniach chrbticu ohybnú ako prútik, ale v živote ju mala rovnú a pevnú ako oceľové pravítko. Jej životná cesta sa odvíja na pozadí spoločenských a politických udalostí, a tak sa film stáva zároveň aj zhusteným pohľadom na naše dejiny posledného polstoročia. Rozhovory s pani Čáslavskou a jej blízkymi sa striedajú s dobovými oficiálnymi či rodinnými zábermi, návraty na miesta dávnych úspechov vyvolávajú emócie, lenže nie všetky spomienky sú krásne. Dve veľké papierové prepravky na ovocie sú plné medailí zo svetových a európskych podujatí, sotva sa dajú ťahať po zemi... Vôľu, húževnatosť, humor a angažovanosť ich majiteľky by bral takmer každý z nás.
Prehliadka dokumentárnych filmov Jeden svet má vlastnosť, ktorú mnohé festivaly nemajú. Ak to diváci sami sebe dovolia, môžu ich jednosvetové filmy inšpirovať. Nielen v rovine duševnej či v priestoroch estetickosti, ale aj v rovine reálneho života. Života vo svete, nevyhnutne potrebujúcom tisícky drobných, väčších a veľkých zmien.
Festival Jeden svet sa bude konať od 21. do 26. novembra 2013 v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.