Už od začiatku rozmýšľali členovia kanadskej skupiny Arcade Fire vo veľkom. Stratu detských ilúzií premiešanú s útekom z konvenčného prostredia predmestia zvečnili na nahnevanom a pritom veľmi štýlovom debute Funeral. Táto nahrávka začala ako dobre strážené tajomstvo nezávislej scény. „Bolo to naše prvé stretnutie s hipstermi a bohémami,” povedal Win Butler v rozhovore pre The Rolling Stone. Otváranie kanadských šou U2, exkluzívne vystúpenie s Davidom Bowiem a neskôr Brucom Springsteenom dostali vzápätí šesticu hudobníkov do širokého povedomia.
Na svoj úspech nadviazali ešte pompéznejšou platňou Neon Bible a svoj štatút nových kráľov alternatívneho popu zabetónovali nápaditou konceptuálnou nahrávkou The Suburbs spred troch rokov. Predmestie, z ktorého utiekli, sa stalo dejiskom nostalgického návratu do tínedžerských rokov. Tento štýlový návrat pomohol Kanaďanom poraziť oveľa známejšiu Lady Gaga a Eminema na Grammy Awards. V tomto čase už nahrávali soundtracky k holywoodskym filmom, stáli po boku Bona pri záchrane (trietieho) sveta a boli hlasnými pomocníkmi po zemetrasení na Haiti.
Odtiaľ mohli vykročiť jednou z dvoch hudobných ciest: pokračovať v ľúbivých hymnách a preniknúť na komerčný trh, alebo sa pokúsiť o kreatívne znovuzrodenie a potvrdiť tak svoj nezávislý, rebelský charakter.
Túžba prekonať samých seba a pohnúť sa vopred je počuteľná od prvých tónov ich novinky. Syntetizátory dopĺňali ich gitarový zvuk už na úspešnom singli Sprawl II (Moutains Beyond Mountains, no na novinke Reflektor sú všadeprítomne a neprepočuteľné. Podobne ako zrýchlenie tempa, ktoré spolu s elektronickou vrstvou vytvárajú pocit farebnej diskotéky osemdesiatych rokov. Tento retro nádych je okorenený tropickými perkusiami a rytmami, inšpirovanými žánrom rara. Ten pochádza z Haiti, rodiska speváčky Régine Chassagne, kde manželia Chassagne a Butler čerpali inšpirácie pre svoju novinku. Butler bol podľa rozhovoru pre Macleans očarený slobodou miestnej hudby a uvoľneným tancom a z Haiti sa vrátil ako nový človek.
Tanečný retro štýl funguje na jednotku v úvodnom singli Reflektor. Butlerova fóbia z ilúzie slávy a dokonalosti vzťahu je prerozprávaná skrze veľmi britké verše. Fanúšikovia sú len fatamorgána („Myslel som si, že som našiel spojenie; je to len reflektor”), láska a život sú len odraz márnych nádejí („Myslel som si, že ma privedieš k znovuzrodeniu, ale bol to len reflektor”). Reflektor je taký chytľavý a zapamätateľný, že jeho osem minút uplynie svižne a zábavne.
Toto sa nedá povedať o celom albume, ktorý trvá 75 minút. Len tri z trinástich piesní trvajú pod štyri minúty. Mnohé kúsky napĺňajú svoju minutáž nadbytočnou repetíciou (Porno, Joan Of Arc), alebo zdĺhavým ukončovaním (Supersymmetry, We Exist). Tieto vlastnosti Reflektoru spôsobujú zbytočnú schizofréniu: na jednej strane je spontánnosť a prirodzenosť podania a kompozície fascinujúca, na druhej strane album priam kričí: „skráť ma!” Dôkladné a citlivé orezanie skladieb by zintenzívnilo ich bezprostrednosť a zvýraznilo ich pointu; rovnako by štvrtému prírastku do rodiny Arcade Fire pomohlo odstránenie slovnej vaty.
Win Butler je závislý od plagátových sloganov v nedospelom duchu „Oni proti nám,” ktorý pripomína texty britskej kapely Muse. Napríklad „na kolenách, modliac sa, že neexistujeme, ale my existujeme!” alebo na nôtu lásky: „láska je rovnako skutočná ako choroba; tak mi povedz, že sa ešte neskončila.” V skutočnosti sa Reflektor venuje viacerým témam originálne a citlivo. Vojenský útlak na Haiti je prenesený do smršte Here Comes The Night Time,nedostatok dôvery v milostných vzťahoch je prenesený do dvojice skladieb o Orfeovi a Eurydike. A život po rozchode je pripodobnený posmrtnému životu v piesni Afterlife. Prečo sa teda kapela uchyľuje k skratkovitým posolstvám, nadbytočným slovám a zjednodušovaniu svojich názorov?
Štvrtá nahrávka Arcade Fire je zdĺhavá a trochu povrchná, na jej premenlivé tanečné rytmy si zatancuje pravdepodobne len málokto. Súčasne je album ihneď rozpoznateľný, výrazný a ustavične v chytľavom, pozitívne nákazlivom pohybe. Práve odhodlanosť a spontánnosť tohto pohybu a uchopiteľnosť tém spôsobujú, že Reflektor síce nie je triumf, ale doručí svoje posolstvo v trblietavej a autentickej forme. Poslucháč tak ostane so želaným odkazom, že láska a život „sa nikdy nekončia”.
Autor je spolupracovník .týždňa.
Na svoj úspech nadviazali ešte pompéznejšou platňou Neon Bible a svoj štatút nových kráľov alternatívneho popu zabetónovali nápaditou konceptuálnou nahrávkou The Suburbs spred troch rokov. Predmestie, z ktorého utiekli, sa stalo dejiskom nostalgického návratu do tínedžerských rokov. Tento štýlový návrat pomohol Kanaďanom poraziť oveľa známejšiu Lady Gaga a Eminema na Grammy Awards. V tomto čase už nahrávali soundtracky k holywoodskym filmom, stáli po boku Bona pri záchrane (trietieho) sveta a boli hlasnými pomocníkmi po zemetrasení na Haiti.
Odtiaľ mohli vykročiť jednou z dvoch hudobných ciest: pokračovať v ľúbivých hymnách a preniknúť na komerčný trh, alebo sa pokúsiť o kreatívne znovuzrodenie a potvrdiť tak svoj nezávislý, rebelský charakter.
Túžba prekonať samých seba a pohnúť sa vopred je počuteľná od prvých tónov ich novinky. Syntetizátory dopĺňali ich gitarový zvuk už na úspešnom singli Sprawl II (Moutains Beyond Mountains, no na novinke Reflektor sú všadeprítomne a neprepočuteľné. Podobne ako zrýchlenie tempa, ktoré spolu s elektronickou vrstvou vytvárajú pocit farebnej diskotéky osemdesiatych rokov. Tento retro nádych je okorenený tropickými perkusiami a rytmami, inšpirovanými žánrom rara. Ten pochádza z Haiti, rodiska speváčky Régine Chassagne, kde manželia Chassagne a Butler čerpali inšpirácie pre svoju novinku. Butler bol podľa rozhovoru pre Macleans očarený slobodou miestnej hudby a uvoľneným tancom a z Haiti sa vrátil ako nový človek.
Tanečný retro štýl funguje na jednotku v úvodnom singli Reflektor. Butlerova fóbia z ilúzie slávy a dokonalosti vzťahu je prerozprávaná skrze veľmi britké verše. Fanúšikovia sú len fatamorgána („Myslel som si, že som našiel spojenie; je to len reflektor”), láska a život sú len odraz márnych nádejí („Myslel som si, že ma privedieš k znovuzrodeniu, ale bol to len reflektor”). Reflektor je taký chytľavý a zapamätateľný, že jeho osem minút uplynie svižne a zábavne.
Toto sa nedá povedať o celom albume, ktorý trvá 75 minút. Len tri z trinástich piesní trvajú pod štyri minúty. Mnohé kúsky napĺňajú svoju minutáž nadbytočnou repetíciou (Porno, Joan Of Arc), alebo zdĺhavým ukončovaním (Supersymmetry, We Exist). Tieto vlastnosti Reflektoru spôsobujú zbytočnú schizofréniu: na jednej strane je spontánnosť a prirodzenosť podania a kompozície fascinujúca, na druhej strane album priam kričí: „skráť ma!” Dôkladné a citlivé orezanie skladieb by zintenzívnilo ich bezprostrednosť a zvýraznilo ich pointu; rovnako by štvrtému prírastku do rodiny Arcade Fire pomohlo odstránenie slovnej vaty.
Win Butler je závislý od plagátových sloganov v nedospelom duchu „Oni proti nám,” ktorý pripomína texty britskej kapely Muse. Napríklad „na kolenách, modliac sa, že neexistujeme, ale my existujeme!” alebo na nôtu lásky: „láska je rovnako skutočná ako choroba; tak mi povedz, že sa ešte neskončila.” V skutočnosti sa Reflektor venuje viacerým témam originálne a citlivo. Vojenský útlak na Haiti je prenesený do smršte Here Comes The Night Time,nedostatok dôvery v milostných vzťahoch je prenesený do dvojice skladieb o Orfeovi a Eurydike. A život po rozchode je pripodobnený posmrtnému životu v piesni Afterlife. Prečo sa teda kapela uchyľuje k skratkovitým posolstvám, nadbytočným slovám a zjednodušovaniu svojich názorov?
Štvrtá nahrávka Arcade Fire je zdĺhavá a trochu povrchná, na jej premenlivé tanečné rytmy si zatancuje pravdepodobne len málokto. Súčasne je album ihneď rozpoznateľný, výrazný a ustavične v chytľavom, pozitívne nákazlivom pohybe. Práve odhodlanosť a spontánnosť tohto pohybu a uchopiteľnosť tém spôsobujú, že Reflektor síce nie je triumf, ale doručí svoje posolstvo v trblietavej a autentickej forme. Poslucháč tak ostane so želaným odkazom, že láska a život „sa nikdy nekončia”.
Autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.